Záleží slovenským katolíkom na umení?

V diskusiách o stave kresťanskej kultúry na Slovensku čoraz viac zaznievajú výzvy, aby sa katolíci stali v jej rozvíjaní aktívnejší, a tak prekonali krízu, v ktorej sa ocitla. Azda najviac sa „kultúrna pasivita“ katolíkov odráža v ich prístupe k umeniu.

Ladislav Hanus (1907 – 1994), katolícky kňaz, ktorému záležalo na kultúrnosti slovenského národa, si vo svojej štúdií o stave slovenského náboženského umenia (1943) všíma, že v dôsledku rozchodu medzi náboženstvom a umením, zostáva kresťanstvo „bez umenia, zrieka sa umenia. Uspokojuje sa s gýčom, bazárovým tovarom, náhradkami“, pričom túto situáciu vzťahuje priamo na slovenský katolicizmus, ktorý „už oddávna opanúva hlboká nedôvera k umeniu“ (Hanus 2001, 295).

Je evidentné, že táto črta slovenského katolicizmu – podozrievavosť a nedôvera voči umeniu, na ktorú Hanus upozorňuje už v roku 1943, pretrváva, a možno v nej vidieť jedno z vysvetlení, prečo majú slovenskí katolíci taký slabý vzťah k umeniu. A tým nemyslím len fakt, že skutočne kvalitné umenie produkujú len v obmedzenej miere, ale že o také umenie stratili záujem aj v rovine prijímateľov; inými slovami, že rezignovali na možnosť prísť, cez konfrontáciu s umeleckým dielom, k poznaniu, ktoré by ich viedlo k autentickejšiemu prežívaniu viery (to sa podľa mňa týka najmä literatúry, hudby a filmu).

Hanus kritizuje tendencie katolíkov, ktorí „ľahkým gestom od gruntu zavrhnú celú oblasť umenia, nazdávajúc sa, že vykonali dielo milé Bohu, a pohrúžia sa do nečinného pietizmu“ (Hanus 2001, 295). Tento postoj, ktorý sa dá charakterizovať ako „obranný mechanizmus“, je v slovenskom katolicizme stále prítomný, a bráni katolíkom v tom, aby sa na umenie pozreli inak, a následne si k nemu vytvorili vzťah.

Namiesto toho pozorujeme tiahnutie ku kresťanskému gýču, ktorý je nenáročný a nepredstavuje žiadne riziká tým, že by adekvátnou formou zobrazoval realitu ľudského bytia, ktorá v sebe nevyhnutne zahŕňa aj „stret“ so zlom, pády, utrpenie, pocit prázdnoty, či zlyhanie. Naopak, ponúka určitú formu bezpečia, ktorá chráni pred vyrušením z vonkajšieho sveta a utvrdzuje veriaceho v ľúbivom obraze o kresťanstve (a o vlastnom prežívaní viery). Je potrebné si uvedomiť, že s týmto prístupom nebudeme vedieť autenticky tvoriť, ani budovať svoje stanoviská a postoje tak, aby sme cez ne mohli pritiahnuť pozornosť sekulárneho sveta a začali s ním zmysluplne komunikovať.

Ako som už načrtla, hlavný dôvod pasívneho prístupu katolíkov k umeniu vidím v tom, že v ňom prestali vidieť zmysel, a to nielen laici, ale aj katolícki kňazi, medzi ktorými len ťažko nájsť živiteľa odkazu katolíckej moderny. Lenže ak budeme umeleckú tvorbu považovať len za kratochvíľu, bez ktorej sa dokážeme zaobísť, alebo za hrozbu, ktorá nás môže odvrátiť od viery, tak potom na Slovensku nikdy nevznikne poctivé, „evanjeliom inšpirované umenie“, ktoré by zaujalo aj širšiu verejnosť, nachádzajúcu sa mimo kresťanského prostredia. Z kňazských radov nevzíde autor s vycibreným sebaironickým štýlom písania, ktorým si Štěpán Smolen získal zástupy čitateľov.

Je jasné, že výraznejší posun ku kultúrnosti slovenských katolíkov nastane až po zmene ich postoja k umeniu. V prvom rade by sa mu mali prestať vyhýbať, pretože kvôli tomu prehliadajú význam a prínos umeleckej tvorby, ktorá častokrát býva konfrontačná, hoci práve tým môže človeka privádzať ku katarzii. Ale aby veriaci človek dokázal oceniť túto „funkciu“ umenia, musí ho vnímať ako výzvu, nie ako únik (pred svetom, či pred vlastným ja).

Hanus tento ignorantský (a čiastočne aj zbabelý) postoj podrobil kritike. Zároveň si však na slovenskej povahe všíma určité predpoklady, na ktorých je možné vystavať kultúrnosť a spolu s ňou aj vzťah k umeniu. Podľa Hanusa „[s]lovenská povaha má akúsi prirodzenú dispozíciu k ušľachtilosti, k dôstojnosti smýšľania a chovania. Je tu noblesa a štýl. Žiada si len vedomé vypestovanie vo vysokú formu. Pochopenie a vytváranie kultúrnosti“ (Hanus 1943, 101).

Slovenskí katolíci majú na to, aby svoju vieru dokázali reflektovať aj umelecky (či už samotnou tvorbou alebo konfrontáciou s umeleckým dielom), len si to vyžaduje, okrem spomenutej zmeny postoja, aj určité úsilie, či dokonca výchovu. Šanca, že sa bude kresťanská kultúra tvorivo rozvíjať aj prostredníctvom umeleckej tvorby tak, „aby jej hĺbka, pravdivosť a krása pritiahli aj sekulárny svet“ (Šúst 2021, 66), tu rozhodne je.

Zdroje:

HANUS, L. 1943. Rozprava o kultúrnosti. Ružomberok : Obroda, 1943. 147s.

HANUS, L. 2001. Slovenský stav. In Umenie a náboženstvo. Bratislava : Lúč, 2001, s. 275-296.

HANUS, L. 2001. Súčasné náboženské umenie. In Umenie a náboženstvo. Bratislava : Lúč, 2001, s. 296-318.

ŠÚST, J. 2021. Konzervativizmus ako vystúpenie zo sekulárneho matrixu. In Verbum, roč. XXXII, č. 2/2021, s. 49-69.

obr. https://www.flickr.com/photos/andreios/16180738896/