Všetko pevné sa spojuje vo vzduchu. Kurátorský text k CJCH 2022

15. 10. 2022Artalk Infoservis

Kurátoři aktuálního ročníku výstavy Ceny Jindřicha Chalupeckého Anetta Mona Chisa a Jaro Varga k výstavě laureátek a laureátů sepsali kurátorský statement, který vyjde i v katalogu. Ten se chystá k vydání, přesto se autoři rozhodli svůj komentář publikovat také na Artalku, aby byl publiku dostupný co nejdříve. Vysvětlují v něm, jak probíhaly přípravy a jednání kolem podoby výstavy. 

Anetta Mona Chisa & Jaro Varga, Oblak, návrh k nerealizované instalaci, 2022.

Všetko pevné sa spojuje vo vzduchu

Pri úvahách o kurátorovaní Ceny Jindřicha Chalupeckého (CJCH) v nás spočiatku značne vibrovali pochybnosti o tom, čo v daných podmienkach (daní umelci*kyne, dané miesto – priestor, jasný kontext, importované rozdielne obsahy) znamená kurátorovanie. Rola kurátorov sa nám javila ešte komplikovanejšia tým, že by sme mali naplniť špecifické očakávanie, ktoré nemalo jasné kontúry: čo predpokladá kurátorovať výstavu umeleckej ceny? Čo znamená kurátorovať cenu bez víťaza*ky, cenu v rámci korej víťazi*ky sú všetci*ky, ktorí*é vystavujú v Národnej galérii?

Keď sme sa rozhodli zapojiť sa do CJCH pri súčasnom nastavení jej pravidiel a nálady, o zákulisí projektu sme vedeli veľmi málo. Predstavili sme si obraz dynamického moderátorstva, ktoré uvedie do pohybu hru estetík, akcií a síl bez hierarchie. Jedna z definícií charakterizuje „moderátora“ ako osobu, ktorej úlohou je zabezpečiť, aby diskusia alebo rozprava bola spravodlivá. Inde je „moderátor“ definovaný ako niekto, kto vedie diskusiu, stretnutie atď. medzi ľuďmi s rôznymi názormi. Alebo je to jednoducho osoba či vec, ktorá zmierňuje, tlmí. Tak sme sa ocitli v roliach moderátorov, ktorí sa pohybujú na rozhraní medzi piatimi rôzne zameranými umelcami*kyňami (Martina Drozd Smutná, Olga Krykun, David Prílučík, Vojtěch Radakulan, Ezra Šimek), jedným výrazným dizajnérom (Jan Brož), dvoma inštitúciami (Společnost Jindřicha Chalupeckého a Národní galerie Praha) a publikom. Ukázalo sa, že moderátorske metódy by mohli v kurátorskom rámci prispieť k osvetleniu vzťahových podmienok, v ktorých sa odohráva umelecká produkcia, spolupráca a súperenie na poli umenia. Vyšlo tiež najavo, že sme boli naivní a príliš optimistickí, zrejme zaslepení radosťou, že ideme robiť niečo spolu. Naše aktivity sa zaradili niekde medzi komunikačnú prax, sociálne ňuchanie, zmyslové poznanie a spätnú racionalizáciu, interpretovanie slov a tlmočenie faktov, skúseností, pochybností, riešenie technického rámca, statických posudkov a gravitačných síl všetkého druhu.

Príbeh CJCH 2022 sme chceli odmoderovať ako pojednávanie o súťaži a spolupráci. Zahĺbili sme sa teda do problematiky súťaženia v umení, ale postupne sme zistili, že diskusie o cenách sú vypitvané a že v takom krátkom čase ich nevieme ani dobehnúť, nieto ešte predbehnúť. Pri čítaní textov, ktoré sa už o cenách a súťažení popísali, a zapojení sa do prípravy prezentácie CJCH sme pochopili, že najväčšia diskrepancia je medzi slovami a realitou, medzi tým, čo sa píše/hovorí, a skutkami. Naše snahy vycítiť plodné momenty v prechodnej zóne medzi spoluprácou, kreativitou, rituálom, rivalitou, komparáciou, komodifikáciou a kapitalizáciou nás priviedli k presvedčeniu, že potrebujeme veľké gestá, nie veľké slová. Áno, tiež si myslíme, že vo svete s narastajúcou nerovnosťou by sme mali zvrhnúť súťaživosť – kultúrny a morálny koncept, ktorý uľahčuje autoritatívne prideľovanie moci, legitimizuje odmeny a podporuje meritokraciu. Áno, spoločnosť, v ktorej sú ľudia delení na víťazov a porazených a v ktorej sa odmeny nerozdeľujú rovnomerne, vedie k zlyhaniu súdržnosti a súčinnosti, k nárastu kompulzívneho narcizmu a materiálnej nerovnosti. Áno, súperenie sa stalo ekonomickým mýtom založeným na viere. Najvyšší kňazi ekonómie sa mylne domnievajú, že je všeliekom, ktorý vždy povedie k hospodárskej a spoločenskej harmónii. Áno, tým sa ignoruje najväčší prínos ľudskej evolúcie, ktorým je spolupráca – hlavný pohon ľudského rozvoja. Áno, je to komplexný problém, keďže v rámci preľudnenosti planéty sa spolupráca javí ako jediná možnosť prežitia. Ale čo si v takto nastavenom svete počať a ako sa k tomuto problému postaviť zvnútra? Ako neparticipovať na rituáli kompetitívnosti, ktorý, podobne ako náboženstvo, dramatizuje základné kultúrne hodnoty, performatívne transformuje sociálne úlohy účastníkov*čiek a autorizuje výsledky tým, že ich spája so základným kozmologickým poriadkom? Ako sa nestať len ďalším článkom v reťazci obetovania, exkomunikovania, požehnania, posvätenia a korunovania? Napriek tomu, že súťaže sú problematické a kanibalizujú spolupráce, vnímame istý typ vzrušenia, ktoré ceny do často dosť nudnej umeleckej bubliny prinášajú. Čím však nahradiť ceny v umení, alebo ako ich udeľovať tak, aby sme spochybnili nefunkčné kompetitívne usporiadanie sveta? Zrejme sa to nedá dosiahnuť kozmetickým upgradom, ktorý by problém viac neinfantilizoval a neuhladil než riešil.

Nie sme jediní, v ktorých vrie potreba novej citlivosti, nových spoločenských a estetických jazykov, nových mikropolitických praktík, nových spôsobov nahliadania na seba vo vzťahu k druhému, cudziemu, neznámemu. Túto naliehavosť chceme sprítomniť tým, že očakávané pretavíme na neočakávané a napneme možnosti stanoveného výstavného formátu. Naším moderátorským cieľom je spájanie nezávislých štruktúr do závislých vzťahov, nakláňanie výstavnej plochy do atypických uhlov, rozkladanie významov a skladanie nových, uvedenie do pohybu nekonvenčnej, neopotrebovanej kauzality. Myslíme si, že kritická reflexia a spochybňovanie zaužívaných vzorcov je cestou k spravodlivejšiemu prostrediu, v ktorom nesúhlas a kritika sú superhodnotami v rámci dialógu a vyjednávania. Zároveň chceme výstavu, ktorá nebude primárne o cene a súťažení, ale o umení ako takom. Výstavu, ktorá bude úvodom nevyspytateľnej diskusie, nie jej záverom. Veríme, že dobrou kvalitou umenia je rozochvenie pocitov, podnietenie nečakaných transformácií. Čím viac dojmov, pojmov, záujmov a zdrojov, tým je umelecký diskurz (tak teoretický, ako aj vizuálny) bohatší.

Najprv sme sa pokúsili načrtnúť možnosť väčšieho prekrytia diel laureátov. Výsledkom takto nasmerovaného dialógu by bola extenzia výstavy do spoločného gesta, jednotnej štruktúry, ktorá by vznikla kolektívne. Stále si myslíme, že má zmysel premýšľať transverzálne – posilňovať spoločné/spoločenské a individuálne zároveň. Takýto zámer sa nám však nepodarilo zreálniť kvôli príklonu laureátov*iek sústrediť sa radšej na vlastné diela, bez prerastania do spoločných rovín. Prešli sme si portfóliá všetkých prihlásených umelcov*kýň a vyvstala v nás potreba znova uviesť do pohybu to, čo bolo arbitrárne vylúčené: vystaviť aj tých*tie, ktorí*é by mohli vyhrať za iných okolností, pri inom zložení poroty, v inej nálade, za iného počasia. Všetkých 79 prihlásených sme pozvali, aby sa zúčastnili výstavy, ktorá by mala vzniknúť ako rozvetvenie prezentácie laureátov*iek. Spätnou väzbou boli rôzne názory na  správnosť či nesprávnosť nášho gesta, rady na zlepšenie a úvahy o súčasnom nastavení ceny. Aj keď sa nám nepodarilo vychytať všetko (napr. vystaviť originálne diela namiesto digitálne vytlačených návrhov alebo tlačiť na recyklované plátno), týmto gestom sme dúfali v demokratickejší a inkluzívny dialóg. Naším zámerom bolo iniciovať vznik organickej štruktúry, v ktorej budú paralelne existovať odlišné výtvarné pozície, a rozšíriť kontext mladej generácie o náznaky rôznorodých obsahov a nálad, ktoré táto generácia prináša. Forma tohto dialógu nám pripomínala priebeh technopárty. Tancujúci (umelci*kyne) sa stávajú jedným telom a sú to práve oni, kto DJ-om (kurátorom/moderátorom) diktujú tempo a gradáciu. Párty sa koná v obrovskej hale (vo Veletržnom paláci), kde sa prepotení tanečníci*čky de facto kúpu vo vlastnom ja, no zároveň je to skúsenosť účasti a jednoty.[1] Čiže tancujeme sami so sebou, ponorení do seba, a simultánne sme súčasťou akejsi jungiánskej „mystickej participácie“. Výstavu tak vnímame ako proces kontinuálnej resingularizácie, v ktorom sa indivíduum stáva na jednej strane viac zjednotené s inými a na druhej strane viac rozdielne, osobité. Jedno posilňuje druhé: rôznorodosť umocňuje kolektívne telo a súčasne prehlbuje individuálnu inakosť.

S radosťou sme zistili, že na našu výzvu zareagovalo 61 oslovených umelcov*kýň a umeleckých skupín, z toho 57 sa rozhodlo do projektu zapojiť: Tomáš Absolon, Markéta Adamcová, Néphéli Barbas, Zuzana Bartošová a Andrea Uváčiková, Radoslav Bigoš, Tomáš Blažek, Radka Bodzewicz, Antonín Brinda, Nela Britaňáková, JaCobra & Baďa Diaby, Michal Čeloud Šembera, Markéta Filipová, Dominik Forman, Matěj Frank, Markéta Garai, Ishmat Muhammad Habib, Dante Daniel Hartl, Filip Hauer, Matěj Hrbek, Barbora Kachlíková, Magdaléna Kašparová, Deana Kolenčíková, Šárka Koudelová, David Krňanský, Jan Matýsek, Milan Mazúr, Lucie Medřická, Jozef Mrva, Barbora Myslikovjanová, Anna Nerušilová, Martin Netočný, Karolína Netolická, Ondrash & Kašpárek, Lukáš Prokop, Lea Petřiková, Tereza Příhodová, Jasmin Schaitl, Lukáš Slavický, Tatiana-Sofiia Sorokina, Dominik Styk, Eva Škrovinová, Sofie Tobiášová, Natália Trejbalová, Andrea Uváčiková & amp, Ondřej Vicena, Adam Vít, David Vojtuš, Václav Voleský, Martina Koblic Walterová, Sara Wollasch, Aleš Zapletal plus päť laureátov*iek. Prezentácia autentických príspevkov všetkých týchto autorov*iek má uvítací tón vo Veletržnom paláci nad Malou dvoranou. Pestré príbehy súčasnosti sa ďalej rozvíjajú v prácach laureátov*tiek v mezaníne. Šľachtenie, hybridizácia, spleť ľudských a neľudských entít, novopohanské kulty, dekolonizácia tela, rodová nebinarita, nové druhy viditeľnosti, reálna a mentálna dimenzia vojny, utečenci, sociálne siete, pomníky jadrovej energetiky, špekulatívne politiky, virtuálne a reálne zlyhania...

Na jednej strane by sme týmto gestom radi využili našu moderátorskú rolu na radikálne amplifikovanie pozornosti a na vyjadrenie pospolitosti, mnohorakosti a súdržnosti v umení aj v spoločnosti. Na strane druhej považujeme za podstatné kriticky precítiť výročné ceny ako CJCH a jej podobné, ktoré sa často míňajú účinkom.[2] Kolektív SJCH sa nad problémom oceňovania dlhodobo zamýšľa a aj preto sa rozhodli prikloniť k jednokolovému rozhodovaniu poroty. Nie sme si istí, ako naložiť s takto realizovanou reformou. Nie je to eliminácia súťaže súťažou? Je pre nás znepokojujúce stáť medzi cenou a ne-cenou, medzi inklúziou a exklúziou, medzi opaterou a zanedbávaním. Aj keď si ceníme snahy SJCH o reformy CJCH[3], nemôžeme nemyslieť na to, že umelecké ceny predstavujú anachronizmus z uplynulého binárneho veku víťazov a porazených a je otázkou, či majú vôbec zmysel, resp. či nepodporujú korporátne modely konania, propagácie, komunikácie, či neživia mýty, že súťaživosť je prirodzená ľudská vlastnosť, prípadne že súperením dosahujeme lepšie výsledky alebo že ocenením sa formuje osobnosť a posilňuje sebavedomie jednotlivcov. Nie sú ceny pomôckou pre zberateľov, ktorí sa malým oblúkom zorientujú v tom, čo má aktuálne „cenu“? Nebývajú autorizované ocenenia receptom na horké pocity frustrácie? Nebýva tvorba umeleckých diel v tomto kontexte poháňaná túžbou po statuse a inštitucionálnom uznaní, ktoré formuje spôsob, akým umelci*kyne prezentujú svoje diela a definujú úspech? A opäť, nie je CJCH na druhej strane jednou z mála udalostí na scéne, ktorá nás excituje a strháva našu pozornosť? Nie sú akcie spojené s touto cenou jednými z najvýraznejších v našom regióne? Ako kritizovať umeleckú cenu, ktorá sa svojím 30-ročným fungovaním zaslúžila o vznik veľkého množstva nových diel a o zviditeľnenie českého umenia vo svete?

Zárodkom názvu výstavy je názov knihy Marshalla Bermana All That Is Solid Melts into Air[4] z roku 1982. Berman tvrdí, že modernizmus v spojení s toxickými tendenciami priemyselného kapitalizmu a imperializmu spustošil psychický a duchovný život človeka, ako aj jeho sociálne a ekonomické podmienky. To nám pripomenulo dialektiku našej patologicky roztekavej kultúry, ktorá metastázuje do prepálených výkonov, presilenia, preháňania a predbiehania. Podľa Bermana by sme mali nájsť pevný terén, na ktorom sa dá pristáť, a návod na prekonanie „rozpúšťajúcich sa“ účinkov nášho sveta v pozornejšom čítaní literatúry a v citlivejšom vnímaní architektúry, urbanizmu a umenia. Podobne sme sa chceli postaviť k tomuto projektu aj my: naznačiť vizuálny návod, ako pomôcť ľuďom zblížiť sa v tejto volatilnej dobe a ako ráznejšie uchopiť náš súčasný stav odcudzenia. Hodnoty, ktoré sa nám ukázali byť bez pevného základu v reálnom svete (kolektívne tvorenie, hlásaná horizontalita, excentrická starostlivosť, politická korektnosť), sú často prázdne, v praxi neexistujúce alebo neefektívne abstrakcie. Dôležité pre nás je predstaviť výstavu ako neurčitý, otvorený vektor, v ktorom sa rôzne skupiny, objekty, jednotlivci a informačné sféry navzájom pretínajú a ovplyvňujú. Z tejto perspektívy sa priestorovo-časová konštelácia CJCH 2022 môže stať miestom vytvárania, navrhovania a opätovnej artikulácie vzťahov medzi tými, ktorí sa na nej zúčastňujú, ale aj tými, ktorí účasť obišli.

All That Is Solid Melts into Air (Všetko pevné sa rozpúšťa vo vzduch) sme jemne pretavili do All That Is Solid Melds in the Air (Všetko pevné sa spája vo vzduchu). Etymologicky vzniklo slovo „meld“ spojením slov „melt“ (roztaviť, rozplynúť, roztopiť) a „weld“ (spojiť, zvárať) a znamená zmiešať, spájať alebo zjednocovať rozpustením. Je to niečo ako rozpúšťanie a zároveň splynutie s iným.[5] „Melding in the air“ (spájanie vo vzduchu) nám prišlo vhodné tak na popísanie fyzickej inštalácie, ktorá sa bude vypínať v prázdnote,[6] ako aj na naznačenie toho, čo vlastne naše gesto znamená – narušenie delenia a selektívnej disciplíny, ktorú nachádzame v súťažiach, ale aj v inštitúciách, a namiešanie prezentácie z bohatých sezónnych (estetických a tematických) ingrediencií, ktoré vytvoria komplexnú „chuť“ a nový výraz.

Čo sme docielili týmto projektom:

- neočakávane sme do NGP dostali ďalších 52 mladých umelcov*kýň;

- napli sme a zároveň vystreli CJCH;

- prečítali sme si Marshalla Bermana (vďaka, Jan Brož);

- nacvičili sme si spojiť nespojiteľné;

- spoznali sme päť umelcov*kýň, od ktorých sme sa niečo naučili;

- prelúskali sme texty v katalógoch predchádzajúcich ročníkov CJCH (čo by sme inak nikdy neurobili);

- architektúru, ktorú by si mohli vo Veletržáku nechať;

- utužili sme naše kamarátstvo.

Čo sme sa dozvedeli:

- že čierne gauče v Malej dvorane stáli 15 miliónov Kč;

- že slovo „starostlivosť“ má veľa interpretácií;

- že niektorým nevybraným umelcom*kyniam vyhovuje zostať v anonymite;

- že promo k výstave je pre niektorých dôležitejšie než samotná výstava;

- že umelci*kyne, ktorí*é dbajú na udržateľnosť vo svojej tvorbe, ekologické princípy často porušujú (napr. pravidelné lacné lietanie);

- že niektorí čítajú naše gesto ako nešťastný pokus pripomínajúci salón odmietnutých;

- že seno je hmota plná života, ktorý nemá povolený vstup do galérie;

- že skupinové rozhodovanie je zdĺhavé a vedie k priemernosti;

- že kurátorovanie umeleckej ceny sa neoplatí.

V čom sme zlyhali:

- zvládnuť výstavu bez prekročenia rozpočtu;

- obísť sa bez vyhrážok;

- stretnúť sa so všetkými vystavujúcimi umelcami*kyňami;

- nebyť ani, ani a aj, aj;

- vystaviť originálne diela všetkých prihlásených umelkcov*kýň;

- mať na to zverejniť tú najdrzejšiu verziu textu;

- neprepájať rôzne úrovne praxe prostredníctvom zvrchovanej supervízie;

- nájsť dodatočné zdroje na vyšší honorár pre nami pozvaných vystavujúcich*úce;

- vymyslieť ekologickejšie prevedenie výstavy;

- dodržať harmonogram;

- prísť s ľahko realizovateľnými, a pritom vtipnými riešeniami;

- bezkonfliktne dokončiť projekt;

- nemať veľké rozdiely medzi tým, čo sme si predstavovali, a tým, čo sme dosiahli;

- vyhnúť sa úplne slovám a postaviť projekt čisto na zážitkoch;

- viac afirmovať ako kritizovať;

- povedať o umeleckých cenách niečo nové.

Na čo chceme čo najskôr zabudnúť:

- na stretnutie s hospodárskou správou Veletržného paláca;

- na prihlasovacie heslo k e-mailu kuratoricjch2022@gmail.com.

 

Anetta Mona Chișa & Jaro Varga, 4. 9. 2022


[1] Vladislav Šolc uvádza technopárty ako príklad „mystickej participácie“ a prostredníctvom analytickej psychológie sa tu zaoberá archetypmi prítomnosti. Šolc, Vladislav: Archetyp otec (a jiné hlubinně psychologické studie). Praha: Triton, 2009.

[2] V posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú hlasy spochybňujúce umelecké ceny a ich nastavenie. Finalisti*ky Preis der Nationalgalerie 2017 sa v otvorenom liste vyjadrili k problémom, ktoré majú s ocenením. Vyjadrili obavy týkajúce sa praktík stojacich za touto cenou: príliš sa zameriava na pohlavie a národnosť umelkýň, nie dostatočne na ich umenie; príliš ochotne sa zapája do PR cyklu umeleckého sveta; účasť na  finálnej výstave nie je honorovaná. V roku 2017 sa finalisti*ky Ceny Oskára Čepana postavili proti neprofesionalite koordinovania a organizovania ceny a s ňou spojenej výstavy a odmietli súťažiť. Namiesto toho sa rozhodli vystúpiť jednotne, ako kolektív. V rámci Turner Prize 2019 sa finalisti*ky rozhodli rozdeliť cenu a zdroje na rovnaké časti, resp. od poroty požadovali nie individuálne, ale kolektívne ocenenie štvorice. Vytvorili vyhlásenie solidarity (Statement of Solidarity), kde svoje rozhodnutie opreli o roztrieštenosť doby, ktorá by sa nemala multiplikovať ešte aj vo vnútri umeleckého sveta prostredníctvom súťaženia. Symbolický akt mal reflektovať politickú  a spoločenskú poetiku, ktorá je prítomná v ich umeleckej praxi. Kriticky k súpereniu pristúpili aj finalisti*ky CJCH 2020 a cenu prijali kolektívne.

[3] Problém oceňovania v umení je podkutý rôznymi teoretickými zdrojmi a SJCH dlhodobo pracuje a rozvíja tento diskurz na teoretickej i praktickej úrovni. V posledných rokoch došlo k viacerým zmenám CJCH, tou zrejme najvýraznejšou je upustenie od jedného víťaza a dvojkolového výberu poroty od roku 2021.

[4] Názov knihy si Berman požičal z Komunistického manifestu Karla Marxa, ktorého priamo cituje v kapitole „Marx, Modernism and Modernization“: „All that is solid melts into air, all that is holy is profaned, and men at last are forced to face with sober senses the real conditions of their lives and their relations with their fellow men.“ Berman, Marshall: All That Is Solid Melts into Air. New York: Penguin Books, 1982, s. 89. Na knihu nás upozornil Jan Brož, za čo sme mu veľmi vďační.

[5] Toto slovo sa často používa v kulinárstve – „cook until the flavours meld“.

[6] V čase písania tohto textu nie je celkom jasné, ako bude inštalácia vyzerať. Riešia sa technické (ne)možnosti spojené s vešaním o zábradlie a povolenia od NG inštaláciu uskutočniť.