„… protože každý pořádný mužský v Kersku a jeho polesí od šesti hodin večer nemyslí na nic jiného než na krásnou cestu do hospody a na pivo, myslí na ty krásné řeči a hovory a hádky a hlouposti, které odvádějí od denních starostí…
Bohumil Hrabal: Slavnosti sněženek, poviedka Lucinka a Pavlína
Krčma Hájenka, kde sa čapuje plzenské pivo, je takým miestom. A zároveň je to neutrálna pôda. V Hájenke, ako si to pamätáme z filmu Slavnosti sněženek, ktorý podľa poviedok Bohumila Hrabala nakrútil režisér Jiří Menzel, sa udeje historická žranica dvoch poľovníckych spolkov. Ich členovia sa totiž nevedia dohodnúť, komu patrí prenasledovaný a následne zastrelený kanec, ktorý zbesilo precválal z jedného poľovníckeho rajónu do druhého, vbehol do školy a, ako to zhrnul Rudolf Hrušínský alias chalupár Jarin Franc: „Složiť kaňoura ve tříde, to se ještě nestalo!“ Nasledujú ťahanice, už-už sa schyľuje k bitke, napokon sa však chlapi „po lidsku, ne podle práva“ dohodnú (popravde im tento zmier navrhne pani učiteľka Libuše Šafránková), že statného štetináča dotiahnu do Hájenky, kde im ho hostinský pripraví na „šípkové omáčce s pajfalským knedlíkem vařeným v ubrousku“. Jedna skupinka už slastne mľaská, lenže… Lenže druhá partia to vidí inak – „kančí kýta“ sa bude podávať, ako vždy, „se zelím“. Chlapi znova tasia päste, keď hostinský a jeho žena rozhodnú: „Tak to uděláme na půl – půl se zelím, půl se šípkovou.“ Nech žije svetový mier v Kersku!
Kerský ráj to napohled
Nielen táto hláška v českých krajoch zľudovela, v knihách Bohumila Hrabala, jedného z najvýznamnejších a najmilovanejších spisovateľov druhej polovice 20. storočia, ich brnká na úsmevnú nôtu viac než dosť a medzi pospolitým ľudom rezonujú aj vďaka filmom, ktoré boli podľa nich nakrútené. Hrabal sa často zastavil v Hájenke, kam si zašiel na pivo a pokecať s chlapmi, všetko to svojráznymi týpkami na pohľadanie, ktorí mali rovnako ako on v záhradkárskej kolónii zvanej Kersko svoje chaty. Kersko je rekreačná oblasť, časť obce Hradištko, vzdialené asi 9 kilometrov od mesta Nymburk v Stredočeskom kraji. Z Prahy je to autom niečo vyše pol hodiny, aj preto sa tento lesnatý kraj v úrodnej Polabskej nížine stal cieľom výletníkov a turistov, ktorí sem chodili na pikniky, zbierať huby, za prírodnými krásami a neskôr aj po stopách spisovateľa Bohumila Hrabala. Lebo Kersko preslávil práve on. Hrabal tu žil dvadsať rokov s manželkou Pipsi a divokým gangom svojich milovaných mačiek. Chatku s popisným číslom 0274 kúpil na inzerát od dvoch sestier učiteliek v roku 1965. Čo Hrabala ťahalo do Kerska? Detstvo prežil v neďalekom mestečku Nymburk a v blízkych Dobrovicích a Kostomlatech sa počas vojny zaúčal na železnici. Chatu si zadovážil, keď prekročil päťdesiatku – ako útočisko, kde sa mohol zašiť a nerušene klepkať do svojej „šrajbrmašiny“ značky Consul, buď na presklenej terase, ktorú pristaval k pôvodnému domčeku, alebo častejšie vonku na záhrade pod holým nebom. Neskôr, v čase normalizácie, keď sa stal nepohodlným spisovateľom, ho v Kersku toľko neotravovali eštébáci (hoci pod dohľadom ŠtB bol stále), liečil si tu ubolenú dušu, keď ho komunisti prestali vydávať a tiež keď mu v roku 1987 zomrela manželka. Mal rád tamojšie lesy so striebristými brezami, dubmi a borovicami, kerský ráj to napohled, mierne zvlnený reliéf tohto ospalého vidieckeho kraja lahodil jeho oku a prinášal mier jeho duši. V Kersku napísal väčšinu svojich najslávnejších diel: Postřižiny, Obsluhoval jsem anglického krále, Příliš hlučná samota, Nežný barbar a tiež súbor šestnástich poviedok pomenovaných po jednej z nich: Slavnosti sněženek.
No nekupte to…
Kniha vyšla v roku 1978 a o päť rokov neskôr Jiří Menzel podľa nej nakrútil film, na scenári ktorého sa Hrabal spolupodieľal. Slavnosti sněženek sú pitoresknou, občas až grotesknou skladačkou rôznych ľudských príbehov, bizarných postavičiek a historiek, ktorých zlomky si Hrabal vypočul od miestnych a s láskavým humorom a sebe vlastným zmyslom nachádzať krásu aj v tých najobyčajnejších veciach, zvečnil vo svojich dielach. Sám o ľudkoch zo Slávností snežienok povedal: „Napsal jsem teď podobenky lidí, kteří zůstávají pořád hrajícími si dětmi.“ Ako napríklad starý Jarin Franc, ktorý, keď ho vyženú pásť ovce, uvelebí sa pod strom a počúva z rádia rozprávky, alebo keď ho premôže smäd, vymýšľa si rôzne detské výhovorky, aby mohol zdrhnúť z domu pred svojimi dvomi fúriami, manželkou a dcérou. Alebo pán Liman, ktorý vozí svoje kozy v americkom pontiaku, či vždy dobre naladený Jaromír Hanzlík ako pán Leli, posadnutý zhromažďovaním nepotrebných vecí, topánok iba na ľavú nohu, deravých vedier či oblekov vyšlých z módy, ale: „Nekupte to, když je to tak laciný!“
Dnešné Kersko už vyzerá celkom inak ako za Hrabalových čias. Skromné chatky vytlačili honosné vily obklopené vysokými plotmi, za ktorými parkujú drahé autá. Takže kým sa do Kerska vydáte po Hrabalových stopách, siahnite po jeho poviedkach alebo si pustite Menzelov film, aby ste sa správne naladili na hrabalovskú nôtu a hravú poéziu. A, samozrejme, nezabudnite sa zastaviť v Hájenke.
Hájenka bola, je a bude!
Dilemu, či si diviačie stehno dáte so šípkovou omáčkou, alebo s kapustou, v Hájenke vyriešia za vás: Talíř Hájenka ponúka variant aj-aj, pekne spravodlivo: půl se šípkovou + půl se zelím. Hájenka funguje nepretržite od svojho vzniku a väčšinu roka, o víkendoch nehovoriac, v nej býva „narváno“. Takže ak nechcete prísť o gurmánsky zážitok, treba si miesto radšej zabeštelovať vopred. Svoju históriu začala Hájenka písať v medzivojnovom období, v roku 1935 ju ako kaviareň otvoril miestny statkár Josef Hyross, po ňom žezlo nakrátko prebrala jeho dcéra, ale po Víťaznom februári v roku1948 pohostinstvo komunisti znárodnili. Hájenka však vytrvala, prečkala zmenu režimu a opäť sa dostala do súkromných rúk. Z Hrabalovej poviedky sa v roku 1983 prepracovala až na filmové plátno, pričom všetky exteriérové scény sa nakrúcali v autentickom prostredí Hájenky, akurát samotná hostina sa už točila v pražských ateliéroch.
Hrabalov poesiomat
Predstavte si ho ako veľkú rúru, trošku pripomínajúcu zahnutý komín, ktorá vytrubuje do sveta Hrabalove krásne texty. Stačí si vybrať, stlačiť príslušný gombík, uvelebiť sa v záhrade na piknikovej deke a počúvať. Čo je na programe? Postřižiny, Obsluhoval jsem anglického krále, Ostře sledované vlaky, Slavnosti sněženek – v podaní známych českých hercov (Josef Somr, Zdeněk Svěrák, Václav Neckář…) a poviedku Pábitelé, nahovoril aj sám autor. Hrabalov poesiomat parkuje v Lesnom ateliéri Kuba manželov Kubovcov, ktorí sa do Kerska presťahovali v roku 1989. Keramikár Bronislav Kuba si tu otvoril keramickú dielňu a prvej figúre, ktorú vytočil na hrnčiarskom kruhu, dal podobu mačky – ako poctu Bohumilovi Hrabalovi, veľkému milovníkovi týchto šelmičiek. V Kersku sa zoznámil s množstvom ľudí, ktorí mali spisovateľa v živej pamäti a z ich spomienok spísal knižku rozhovorov. Napríklad Viera Kutifelová, dcéra pána Franca, si na nakrúcanie Slavnosti sněženek spomínala takto: „Vidím to jako dnes. Táta vychází z baráku, pan Hrušínský přichází. Podávají si ruce. Během pěti minut jste nevěděl, kdo je kdo. Táta mu do filmu dal svoje modráky, obnošený mastný klobouk, holiny. Byl celý táta. Nedali se rozeznat. Sváteční myslivecký oblek s kloboukem mám schovaný dodnes…“ Kubovci na svojej záhrade pravidelne organizujú (spolu s Klubom čitateľov Bohumila Hrabala a ďalšími záujmovými organizáciami) spomienkové stretnutie Hrabalovo Kersko a tento rok v máji sa uskutoční jeho 24. ročník. Bronislava Kubu môžete pri práci v dielničke zastihnúť takmer vždy a jeho hlinené figúrky (ako aj výtvory ďalších miestnych umelcov) sú vystavené v galérii a predajni hore na poschodí.
Náučný chodník Bohumil Hrabala
Je dlhý 14 kilometrov, vinie sa prírodným parkom Kersko-Bory a má 13 zastávok, vrátane Hájenky, Lesného ateliéru Kuba či Svatojosefského prameňa, z ktorého vyviera liečivá kyselka, miestnymi nazývaná Kerka. „K tomuhle prameni chodíval každou neděli profesor Jirásek a pil tu minerálku a říkal, že je to nejzdravější minerální voda ve střední Evropě,“ nadchýna sa vo filme Zdeněk Svěrák, ktorý sa pri prameni zastavil so svojím zhrdzaveným trabantom. Hrabalov náučný chodník slávnostne otvorili v máji 2014, takmer celý vedie lesom a turisti sa na jednotlivých štáciách dozvedia nielen viacero zaujímavosti o slávnom spisovateľovi, ale aj o okolitej krajine a prírode, často priamo v Hrabalovom osobnom podaní. On sám je totiž autorom útlej knižočky Historický a poetický průvodce Nymburkem, ktorú na pokračovanie napísal ako člen miestnej pobočky Československého ovocnářského a zahrádkářského svazu pre jeho spravodaj Naše Kersko. V ňom okrem iného popisuje aj miesta z okolitých lesov jeho srdcu zvlášť blízke. Napríklad o Švárnej Tonke: „Víte, že nejstarší a nejkrásnější borovice v Kersku se jmenuje Švarná Tonka, podle tabulky sázená v roce 1620, že její kmen obejmou statní tři chlapi? Že do Tonky udeřil loni blesk a vyryl do jejího kmene spirálovou rýhu jako deset centimetrů širokým dlátem? Víte, že prkna a fošny z kerských borovic se vyznačují medovými a temně načervenalými barvami, takže když ještě bývala pila v Eichenburku, tato prkna bývala nejcennější mezi ostatním dřívím z borovic? Víte, že kerské duby měly takovou pověst, že bývaly objednávány do Holandska na hřídele větrných mlýnů?“
Knižôčku Historický a poetický průvodce Bohumil Hrabal vydal v roku 1995. To sa Švárna Tonka pred ním vykrúcala ešte v plnej paráde. V roku 2007 ju však vyvrátil orkán, ktorý sa prehnal kerským lesom. Zostalo z nej len torzo, asi 50 metrov vzdialené od inej fešandy, borovice zvanej Krásna Pepina…
Len pokiaľ čúrajú psy
Po uvedení Slavností sněženek sa začali po Kersku potulovať turisti – zvedavci, mnohí z nich nakukovali cez plot, či spisovateľa nezahliadnu na záhrade, chceli sa s ním vyfotiť, veď z Hrabala sa stal národný klasik. Dosť mu to bolo proti srsti, a tak nejedného nezvaného návštevníka poslal do prdele: „Všichni idioti táhnou Evropou a všichni přes moji zahradu,“ sťažoval sa. S pribúdajúcimi rokmi, premožený rôznymi zdravotnými neduhmi i smrťou manželky Elišky, nebadal v starobe žiaden „pôvab zhasínajúcich dní“, ako o nej písal americký básnik Walt Whitman. Vrátil sa do Prahy, ale do Kerska dochádzal autobusom takmer každý deň, aby nakŕmil mačky, ktoré ho čakávali na zastávke. Potešil sa s nimi, niečo napísal a poobedňajším autobusom sa vrátil do Prahy. Potom sa mu zdravie zhoršilo a on musel byť hospitalizovaný v pražskej nemocnici Na Bulovke. Pobudol tam dva mesiace, až kým jedného dňa pri kŕmení holubov (chtiac či nechtiac) nevypadol z okna 5. poschodia…
Svetská sláva, poľná tráva. Hrabal v tom mal jasno: „Já žádnou pamětní desku nechci,“ hovorieval. „Ale když, tak jen ve výšce, kam čůrají psi.“
Viac info: www.hradistko-kersko.cz
Simonetta Zalová
foto Hana Hamplová, filons, foto archív Pivnice Hájenka, foto z filmu Slavnosti sněženek