Šustit hedvábím

V piatok 11. októbra 1952 sa dvadsaťtriročná ošetrovateľka Dagmar Šimková vracala z práce domov. Tešila sa na sobotu a tancovačku v Bielej ruži. Ešte v ten večer ju doma, v peknej vile v českom meste Písek, „navštívili“ príslušníci Štátnej bezpečnosti a odviedli ju so sebou. Bolo to viac ako dva roky po tom, čo na Pankráci popravili po vykonštruovanom politickom procese Miladu Horákovú.

Dagmarin otec bol povolaním bankár. Jeho rodina bola komunistickým režimom vnímaná ako buržoázna a bola automaticky zaradená medzi nepriateľov robotníckej triedy. Pozornosť vzbudila aj emigrácia Marty, staršej dcéry, do Austrálie. Dagmar bola obvinená zo zosmiešňovania najvyšších predstaviteľov komunistickej strany. Z výroby a šírenia protištátnych letákov, zo špionáže, z plánovania úteku do zahraničia a najmä z ukrývania dvoch zbehov. Po dlhšom čase vo vyšetrovacej väzbe bola odsúdená na 15 rokov väzenia. Počas výkonu trestu vystriedala niekoľko väzníc v Českých Budějoviciach, v Prahe, v Písku, Želiezovciach na Slovensku či v Opave. Najdlhší čas však strávila vo väznici v Pardubiciach.

Byly jsme tam taky

Pri čítaní spomienok na väzenie, ktoré D. Šimková spísala pod názvom Byly jsme tam taky, má čítajúci tendenciu podozrievať ju zo zveličovania. Nedokáže uveriť, že sa to dialo v období, ktoré veľká časť „preživších“ charakterizuje slovami „vtedy sa nám žilo dobre“. Z pohľadu Dagmar to bolo takto: „V těch dnech bylo možné stokrát opakovat lidem, až mnozí uvěřili, že v socializmu máme jen lidí zdravé a budující. (…) Bylo málo času zamýšlet se, že každá společnost má určitý počet lidí, kteří se nepodrobí hodnotám společnosti a nemohou je přijmout, protože mají hodnoty jiné, nedají se vtěsnat do předpisů, že vždy budou lidé, kteří se chtějí toulat od města k městu, nebo takoví, kteří nevydrží nad přidělenou prací.“ Nič z toho, čo počas výkonu trestu zažila, ju nedokázalo prinútiť, aby zmenila svoje hodnoty a nezastávala „protištátne názory“. Svedčí o tom aj posudok náčelníka pardubickej väznice, v ktorom sa píše: „Z celkového chování ve výkonu trestu je zřejmé, že na svém nepřátelském poměru k lidově demokratickému zřízení setrvává a že svým chováním hrubě narušuje veškeré úsilí, směřující k plnení účelu trestu.“ Silu na to, aby zotrvala vo svojom presvedčení, jej dodávali aj jej politické spoluväzenkyne a neobyčajné sesterstvo, ktoré medzi nimi za tie roky vzniklo.

Šustit hedvábím

Spočiatku boli politické väzenkyne izolované, aby nemali zlý vplyv na zmýšľanie ostatných. Keď hovoríme o ostatných, máme na mysli napríklad vrahyne, ktorých činy boli vnímané s určitou mierou zhovievavosti, keďže zabili iba jediného či dvoch-troch ľudí, zatiaľ čo Dagmar a jej spolupáchateľky sa svojimi protištátnymi činmi snažili vyvraždiť celú spoločnosť. Aby prežili neustále ponižovanie, hlad, zimu, otrasné hygienické podmienky, ťažkú prácu či fyzické násilie, vytvorili si medzi sebou silné puto a získali tak akúsi kolektívnu energiu, ktorá im dodávala guráž a pomáhala im zachovať si ľudskú dôstojnosť: „Pro referenty jsme svině, smradlavý hnůj, kurvy, bestie. Náš protijed je vzájemná něha a pozornost. Oslovujeme se zdrobnělinami. Jsme Marušky, Pepičky a Aničky, bez ohledu na stáří a tělesný tvar. (…) Jsme dámy. Střežíme své pohyby, vyjadřování, intonaci, je to stála kontrola sebe sama, která pomáhá udržet důstojnost. Říkáme tomu „šustit hedvábím“.“ Spomína na pekné chvíle, keď sa navzájom vzdelávali, pripravovali si nepovolené divadelné predstavenia či potajme varili kávu na záchode: „Zaměřily jsme mysl jinam. Stále jsme si něco vyprávěly. Staré filmy a romány, přeříkávaly jsme si básničky, zkoušely se z násobilky, učily se francouzská slovíčka od Emičky, vysvětlovaly jsme si kuchařské recepty a vyprávěly ze svých životů všechno, co se vypravovat dá.“ Vzájomná láskavosť medzi niektorými spoluväzenkyňami sa dostáva do kontrastu s krutosťou dozorcov aj dozorkýň, ktorí radi využívali príležitosti na to, aby sa mohli zabaviť ich ponižovaním. Opisuje napríklad, ako jej počas výsluchu nedovolili ísť na záchod a musela vykonať potrebu sediac na stoličke. Často sú spomínané tzv. korekcie – väzenkyne boli za priestupky (napríklad za učenie sa anglických slovíčok) zatvárané do malých plesnivých kobiek na niekoľko dní. Aj vtedy sa zaryto držali myšlienky na to, ako sa čoskoro stretnú s ostatnými: „Plesnivé steny mé kobky jsou vlhké. Odmítly jsme pracovat v neděli a strávili jsme Vánoce v korekci. Ale už to mám za pár (…) odvedou nás zpět na blok. Tam už pro nás děvčata propašují horkou vodu na umytí (…) budeme jsi vyprávět, co se událo za ty dny, zahřejeme se, když bude fungovat topení, zakouříme si…“ Po preložení do väznice v Želiezovciach na Slovensku sa sesterstvo čiastočne rozpadlo, stratilo svoju izoláciu a politické väzenkyne boli roztrúsené medzi ostatné kriminálničky.

Bola som taká slobodná, že som mohla kráčať bosá

Situácia vo väznici v Želiezovciach bola pre Dagmar neúnosná najmä kvôli tomu, že prišla o svoju „väzenskú rodinu“ v Pardubiciach. Preto sa rozhodla utiecť. Bolo to impulzívne rozhodnutie a útek predtým neplánovala. Ráno 5. augusta 1955 mali väzenkyne pracovať s mláťačkou, ktorá však nebola pripravená a bolo nutné počkať. Vtedy sa rozhodla, že utečie do kukuričného poľa. Napriek pocitu, že ide o akciu vopred odsúdenú na neúspech, cítila radosť a svoj útek opisovala ako jednu z najkrajších chvíľ života: „Chvíli jsem běžela strání dolů, mávala pažema a hrála si, že jsem motýl (…) všechno zlé bylo zapomenuté, uvědomovala jsem si s radostí, že i když mne chytí, tahle chvíle mne vzkřísila jako živá voda, že ji budu vždy znovu prožívat, až zas někdy budou jen suché kravince a v nich, jako hmyz ležící ženy. (…) A ten, kdo někdy nebyl svobodný, mi dá zapravdu, že jsem nebyla ani trochu blázen.“ Na radu dvoch mužov, ktorých na úteku stretla, sa rozhodla ukryť v blízkej kaplnke a vyčkať tam, pokým jej prinesú nejaké šaty, keďže bola oblečená vo väzenskej uniforme. Kaplnka však bola zaplavená a ona od únavy zaspala v poli. Ráno ju našli roľníci, ktorí ju predali do rúk Zboru národnej bezpečnosti. Trest jej navýšili o ďalšie tri roky a previezli ju späť do väznice v Pardubiciach.

V každom človeku drieme beštia, s ktorou sa stretáva

V máji 1960 udelil prezident Novotný 5319 politickým väzňom a väzenkyniam amnestie. Pre Dagmar, ktorej amnestiu neudelili, sa situácia vo väznici radikálne zhoršila. Miesta po oslobodených politických väzenkyniach nahradili iné ženy odsúdené za najhoršie trestné činy. Disciplínu sa strážcom nedarilo udržať. Násilie a vulgárnosť boli na dennom poriadku. Stávalo sa, že v samotnom väzení dochádzalo k vraždeniu, ktorého sa často zúčastnili aj dozorkonajúci: „Jednou ráno jsme zaslechly úpěnlivý nářek. (…) Blázni s sebou vlečou do koupelny poloomdlelou ženu. „Jen jí dejte pořádnou nakládačku,“ pobízí je dychtivě dozorkyně Sullivanka. (…) Za chvíli jí odnášejí mrtvou, diskrétně přikrytou prostěradlem, které však přece jen prosakuje krví.“ Počas výkonu trestu sa Dagmar stretla s ľuďmi, ktorí patrili do rôznych sociálnych, etnických skupín či sexuálnych menšín. Napriek zlým skúsenostiam vedela, že človek je najmä individuálna bytosť a že aj tieto skupiny sú spektrom, v ktorom možno nájsť rovnako beštie, ako aj láskavých jedincov. Bolo to tak napríklad v prípade Rómov, ktorí jej pri úteku pomohli, hoci vo väznici patrili k najobávanejším. Spomína aj na policajta, ktorý jej podal horúci čaj so slivovicou, keď ju prichytili na úteku. Pociťuje k nemu vďaku napriek tomu, že jej nepomohol aj významnejšie. Najmenej pochopenia má Dagmar pre lesbické vzťahy v ženských väzniciach, ktorých počet po udelení amnestií prudko vzrástol. Zo skúseností z tohto obdobia ich opisuje ako vzťahy plné násilia, čo určite súviselo aj s tým, že do väznice denne prichádzali nové odsúdené za násilné trestné činy. A hoci sa snaží byť súcitná, tentokrát má tendenciu zovšeobecňovať. Násilné prostredie väznice a samotná „väzenská“ vzorka, v rámci ktorej hodnotí ženskú homosexualitu, nie je tým, na základe čoho by sa dal posudzovať celok a ponúkajú sa tak rôzne skreslenia.

Na slobodu sa Dagmar napokon dostala v roku 1966. Amnestiu jej udelili ako jednej z posledných. Spolu s mamou, ktorá bola tiež väznená, bývali v miniatúrnom byte v Písku. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 emigrovali do Austrálie, kde už žila sestra Marta. Dagmar tu vyštudovala dejiny umenia a sociálnu prácu. Venovala sa maľovaniu a pracovala aj ako terapeutka vo väznici.

POUŽITÁ LITERATÚRA

BLAŽEK, Lukáš. Politický proces s Dagmar Šimkovou a spol. Praha: 2011. Diplomová práca. Karlova univerzita.

BRUSÍK, Tomáš. Ztratily jsme mnoho času… Ale ne sebe! Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu: 2006. ISBN 80-86621-25-1.

ŠIMKOVÁ, Dagmar. Byly jsme tam taky. Toronto: „Sixty-Eight Publ.“, 1980. ISBN 0887810896.

Zdroje obrázkov

Fotografia D. Šimkovej z osobného spisu – https://www.lidovky.cz/relax/lide/pohnute-osudy-dagmar-simkova-zazila-14-let-v-lagru-v-australii-nasla-domov.A160114_175441_lide_ELE

Vila Marta v Písku, bydlisko Dagmar Šimkovej a jej rodiny – https://cs.wikipedia.org/wiki/Dagmar_%C5%A0imkov%C3%A1

Obálka knihy Byly jsme tam taky – osobný archív

Dagmar s niekoľkými spoluväzenkyňami po prepustení – https://plus.rozhlas.cz/dagmar-simkovou-veznili-komuniste-14-let-svobodu-nasla-az-v-australii-8155163

Ukážka hlásenia k disciplinárnemu konaniu o jednom z priestupkov D. Šimkovej – BLAŽEK, Lukáš. Politický proces s Dagmar Šimkovou a spol. Praha: 2011. Diplomová práca. Karlova univerzita.

Dagmar s mamou a sestrou Martou – https://www.lidovky.cz/relax/lide/pohnute-osudy-dagmar-simkova-zazila-14-let-v-lagru-v-australii-nasla-domov.A160114_175441_lide_ELE