Na 48. stupni, 52. minútach a troch sekundách severnej šírky a 2. stupni, 19. minútach a dvadsiatich sekundách východnej dĺžky v hlavnom meste Francúzska Paríži, na ulici Royale číslo 3 sa nachádza jedna z najslávnejších a najlegendárnejších reštaurácií na svete. Každý o nej vie, ale len málokto z našich končín ju navštívil.
Milovníkov operety do nej preniesol Franz Lehár v treťom akte Veselej vdovy, divadelní fajnšmekri sa v nej ocitli vďaka Georgeovi Feydeauovi a jeho komédii Dáma od Maxima a na plátnach kín sme ju mohli navštíviť s Woodym Allenom v jeho filme Polnoc v Paríži alebo v Minnelliho Gigi. Áno, reč je o parížskej reštaurácii Maxim’s.
Všetko sa to začalo škandálom
V 17. storočí patril dom vojvodovi de Richelieu, známemu ministrovi Ľudovíta XIII. a nepriateľovi Dumasových troch mušketierov. Neskôr v ňom urobila talianska rodina Imodovcov zmrzlináreň, ktorá bola veľmi obľúbená až do nešťastného momentu, keď majiteľ na oslavu stoprvého výročia dobytia Bastilly ozdobil priečelie kaviarne transparentmi vo farbách rôznych krajín. Vrátane nemeckej vlajky. Pripomeňme si, že v roku 1870 prehralo Francúzsko s pruskou konfederáciou vojnu, prišlo o Alsasko a Lotrinsko a zároveň muselo víťazovi zaplatiť päť miliárd zlatých frankov, čo vtedy predstavovalo štvrtinu HDP krajiny. Neuveriteľné poníženie bolo ešte všadeprítomné, a tak táto nešťastná iniciatíva vyústila do vlny germanofóbie a nahnevaný dav nielenže vyraboval pohostinstvo, ale hostia prestali chodiť do „pronemeckej“ zmrzlinárne. Pán Imoda, znechutený týmto násilím, sa rozhodne podnik predať jednoduchému čašníkovi, ktorý pracuje v neďalekom americkom bare Reynold’s. Volá sa Maxime Gaillard a začne si plniť svoj sen.
Maria Callas a Aristoteles Onassis s priateľmi pri svojom obľúbenom stole
Na začiatku len skromné bistro
Prvými klientmi sa stali šoféri konských drožiek, ktorí sem prichádzali z neďalekého Námestia svornosti. Jedlá sú tu lacné a Rue Royale je dostatočne široká, aby tu dokázali zaparkovať svoje fiakre. Strategické umiestnenie medzi parížskou Operou a najslávnejšou avenue na svete Champs-Élysées je však ideálne pre celkom inú klientelu. Legenda sa začala rodiť, keď sa tu v máji 1893 cestou z otvorenia najslávnejších dostihov Prix Diane zastavila krásna herečka a kurtizána Irma de Montigny. Očarená atmosférou miesta vyhlásila: „Pomôžem vám urobiť z vášho pohostinstva najnavštevovanejší podnik v Paríži!“ Čo sľúbila, to aj dodržala a veľmi rýchlo sa vďaka Irme a jej priateľom, ktorí predstavovali zlatú mládež konca 19. storočia, stalo z Maxim’s elegantné a módne miesto stretnutí parížskej smotánky. Umelci, novinári, tanečnice, ale aj spisovatelia a filozofi jedávali a tancovali u Maxima až do rána. Šampanské tu tieklo potokmi a napriek tomu, že milovníci krásnej Irmy boli štedrí, často zabúdali za útratu zaplatiť. A tak keď Maxim Gaillard v tridsiatich troch rokoch predčasne zomrel, bol zadlžený až po uši. Jeho spoločník Eugène Cornuché odkúpil od vdovy Gaillardovej jeho podiel, v roku 1900 reštauráciu kompletne zrekonštruoval v štýle Art Nouveau a začal vytvárať gastronomickú legendu.
Jerry Hall, Mick Jagger, Pierre Cardin (1982)
Majstrovské secesné dielo
Nový majiteľ oslovil na rekonštrukciu reštaurácie umelcov z Ecole de Nancy, z ktorej vychádzali najlepší secesní dizajnéri. Sklenený strop, nástenné maľby, mahagónové drevo a všade ornamenty z medi a bronzu. S príchodom elektriny nainštalovali na každý stôl lampu od Tiffanyho a klavír, ktorý dopĺňal atmosféru, bol samozrejmosťou. Ďalším z geniálnych marketingových ťahov na pritiahnutie smotánky boli krásne kurtizány, ktoré Cornuché posadil k oknám, aby bolo na ne dobre vidieť. Tie priťahovali hostí ako magnet a čoskoro sa u Maxima začala schádzať spoločenská elita nielen z umeleckej sféry, ale pravidelnými hosťami boli aj korunované hlavy z celej Európy. Najlepší someliéri, najlepší šéfkuchári, kabaretní umelci… Maxim’s sa stáva divadelnou scénou parížskej spoločnosti a je každý večer plný na prasknutie.
Valentino Garavani, Sharon Stone, Jeanne Moreau, Alain Delon (2000)
Exkluzivita v najznámejšej reštaurácii na svete
V roku 1932 sa novým majiteľom stal Octave Vaudable a ten začal nemilosrdne selektovať svoju klientelu, uprednostňujúc stálych hostí, najlepšie slávnych a bohatých. Medzi klientov patril napríklad Jean Cocteau, Christian Dior, Edward VIII. alebo Windsor so svojou manželkou Wallis Simpson. Od klientely sa striktne vyžadoval bezchybný dress code a dokonca boli zavedené takzvané oblečené piatky, čo znamenalo – páni v smokingu a dámy vo večernej róbe. Počas druhej svetovej vojny dosadili nemeckí okupanti za šéfa reštaurácie Otta Horchera a Maxim’s sa stal najobľúbenejšou parížskou reštauráciou nacistického hlavného velenia a ich kolaborantov. Herman Göring tu večeral 28. júna 1940. Pre toto „kolaboranstvo“ francúzsky odboj Maxim’s uzavrel a znovu ho otvorili v roku 1946 pod vedením Louisa Vaudabla. Po roku 1950 sem chodilo mnoho slávnych osobností. Greta Garbo, Marlene Dietrich, John Travolta tu tancoval so Silvie Vartan, Barbra Streisand, Rita Hayworth, Alain Delon, Jean Paul Belmondo, Salvatore Dalí, Pablo Picasso... Onassis s Callas tu mali vlastný stôl. Všetci vo svojich najelegantnejších oblekoch a róbach. Preto keď jedného dňa vošla do podniku bosá krásavica, škandál bol na svete. Nebol to nik iný ako Brigitte Bardot! Z iného súdka je príbeh istého emira a jeho rodiny, ktorí na Vianoce v roku 1992 v predvečer Štedrého dňa s úderom polnoci rozdali všetkým prítomným diamantmi vykladané hodinky a šperky.
Salón, ktorý by mohol rozprávať príbehy
MAJETOK ELEGANTNÉHO GÉNIA
Do Maxima sa nechodilo najesť, ale vidieť a byť videný. Keď si predstavitelia Michelinu dovolili odňať podniku jednu hviezdu, Louis Vaudable sa rozhodol vôbec nefigurovať v ich katalógu, odôvodňujúc to tým, že „naozajstné hviezdy sedia pri jeho stoloch“. Dlhé roky bol módny návrhár Pierre Cardin pravidelným klientom tohto legendárneho podniku. Jedného dňa v roku 1981 ho manželia Vaudablovci pozvali na večeru a ponúkli mu Maxim’s odkúpiť. Povráva sa, že ako počas večere pribúdali vypité fľaše šampanského, tak návrhár prekonával počiatočnú nevôľu a nakoniec podnik kúpil za cenu, ktorá nebola nikdy odhalená. Šepká sa však o sume 20 miliónov dolárov. Pierrov zámer nebol presedlať z módneho odvetvia do gastronómie, ale udržať reštauráciu vo francúzskych rukách, lebo zmluva s istým Saudskoarabom už bola pripravená. Cardin premenil Maxim’s na gastronomické múzeum secesie a Belle Epoque. O svojej milovanej reštaurácii sa vyjadril: „Maxim’s je zrkadlom parížskeho života. Viac divadelná scéna ako reštaurácia. Je to francúzska značka. Paríž definujú dve miesta – Eiffelova veža a Maxim’s!“
reklama
