Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba. Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám“. Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“

Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“

Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“ (Lk 24, 35-48)

Evanjelium blížiacej sa nedele nadväzuje na príbeh opísaný vo veršoch 13-24, ktorý sa udial v živote dvoch emauzských učeníkov po udalostiach Veľkej noci. Keď zarmútení, sklamaní, bez nádeje kráčajú do svojej dedinky Emauzy, v tom sa k nim pridá vzkriesený Kristus. Nespoznávajú ho hneď, ale až potom, na konci cesty, pri spoločnom stolovaní. Dalo by sa povedať, pri spoločnom lámaní chleba. A určite chleba eucharistického. Veď Kristus už bol vzkriesený a jeho spoločná večera s nimi bola iste eucharistická, ktorú slúžil sám Ježiš Kristus.

Citované evanjelium opisuje druhú časť stretnutia Krista so zhromaždenými Jedenástimi. Tentoraz majú druhý zážitok, keď sa uprostred nich znova zjavuje vzkriesený Kristus. Iste nemožno vyčítať ich reakciu, ako ju opisuje evanjelista Lukáš: „zmätení a naľakaní...“ Veď z apoštolov ešte nikto nevidel vzkrieseného Krista. Videli len jeho mŕtve telo, sňaté z kríža, položené do lona jeho matky a potom pochované do hrobu. Určite mali v danej chvíli pochybnosť. To je typická ľudská reakcia.

Táto evanjeliová udalosť pridáva k ich viere nový rozmer. Týmto sa u nich rozširuje viera o nový obsah. O zmŕtvychvstanie. Nová pravda ich viery. Samozrejme, otázka stojí aj tak, aká bola vtedy ich viera...

Zaujímavý je Kristov postoj k nim. Pozdrav, ktorým sa im prihovára. „Pokoj vám...“ Pozdrav, ktorý zaháňa akúkoľvek pochybnosť. Nielenže sa im prihovára, ale vnáša aj pokoj do ich sŕdc, ktoré sú plné pochybností po všetkých tých búrlivých udalostiach, ktoré sa stali. Už nielen pozdravuje, ako pozdravil ženy z Veľkonočného Pondelka pri prázdnom hrobe. Akoby ešte všetko vystupňoval, pretože ide hlbšie do vnútra človeka. Dáva im dôkaz. A to je to, čo človek potrebuje, aby naplno uveril. „Pozrite na moje ruky a nohy, dotknite sa ma a presvedčte sa...“

Aj my máme v živote mnohé pochybnosti. A aj nám hovorí Ježiš tie isté slová, ako vtedy apoštolom. „Pokoj vám. Ja som to. Nebojte sa. Nemajte strach. Dotknite sa ma a zavráti sa každá vaša pochybnosť.“ A kde možno počuť tieto Kristove slová? Pri každom slávení obety svätej omše. Pri každom slávení Eucharistie. Lebo v nej, v Eucharistii, je prítomný ukrižovaný a vzkriesený Kristus. Slová, ktoré kňaz vyslovuje nad obetnými darmi, nad vínom a chlebom: „toto je moje telo..., toto je moja krv..., ktoré sa obetujú za vás.“ Odkaz Krista z Poslednej večere na Zelený Štvrtok, keď stoloval spolu s apoštolmi, keď povedal: „toto robte na moju pamiatku“. Je to nová a večná zmluva, ktorú započal Kristus a odovzdal apoštolom. Nová a večná zmluva, ktorá sa slávi dodnes po celom svete, kam sa dostalo Kristovo evanjelium. Nová a večná. Nová preto, lebo nahradila všetky starozákonné obety, ktoré sa dovtedy prinášali Bohu. Večná preto, lebo sa bude konať podľa Kristovo prísľubu až do skončenia sveta.

Toto je nádej veriaceho človeka dnešnej doby, či dnešného sveta. Aj my sme veľakrát smutní, ako boli emauzskí učeníci. Ale ani nás nenecháva Kristus samých. Cez spoločenstvo, v ktorom sa slávi Eucharistia, aj nás pozýva k dotyku. Cez eucharistické prijímanie. Slová kňaza, ktoré vyslovuje: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta. Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu“, sú tou najkrajšou nádejou do akejkoľvek situácie človeka. Smutnej i radostnej. Bez rozdielu. Amen.

(sb-vzs)