Gioachino Rossini skomponoval počas devätnástich rokov tridsaťdeväť operných titulov. Známym faktom je, že posledným z nich bol Guillaume Tell (Viliam Tell). Skôr tradovanou legendou zasa, že po jeho premiére sa venoval už prevažne len kulinárstvu. S operným druhom síce definitívne skončil, no za tri a pol nasledujúceho desaťročia z jeho pera vzišiel rad iných skvostov. Päť rokov pred smrťou sa rozlúčil Malou slávnostnou omšou.
Medzi časom vznikla napríklad Stabat Mater, svojej druhej manželke Olympe Pélissier (prvou bola primadona Isabela Colbran, na mieru ktorej šil virtuózne sopránové party počas neapolskej periódy) venoval kantátu Giovanna d´Arco, skomponoval Soirées Musicales, mnoho diel iných žánrov, ďalšie súhrnne nazval Hriechmi staroby a napokon Petite Messe Solennelle pripravil v dvoch verziách. Tá zinštrumentovaná však zaznela až po skladateľovej smrti.
Prečítajte si tiež:
• K výročiu uvedenia slovenskej premiéry Rossiniho Viliama Tella
• Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy (článok z roku 2013)
• Napoleon opery Gioachino Rossini
Libreto Étienna de Jouya a Hippolita Bisa je inšpirované rovnomennou predlohou Friedricha Schillera z roku 1804. À propos Schiller a operné premeny jeho drám. Nie je ich málo: Zbojníci, Úklady a láska, Don Carlos, Maria Stuartová, Panna Orleánska, Viliam Tell, Nevesta messinská. A samozrejme, Óda na radosť, ako finále Beethovenovej Deviatej symfónie.
Guillaume Tell nie je často uvádzaným Rossiniho opusom. Dôvodov je viacero a netrúfam si odhadnúť ich poradie. Jednoducho, je to iný, nový, nepoznaný Gioachino, vo vyzretom štýle vstupujúci do terénu francúzskej grand opery. Nie žeby pre Paríž dovtedy nepísal, no Cestu do Remeša premiéroval v tamojšom Théâtre Italien, v Obliehaní Korintu sa vrátil k Maomettovi II., Moïse et Pharaon je francúzskou verziou neapolského Mosè in Egitto a napokon Gróf Ory čerpá z Cesty do Remeša. Originálnou grand operou, s rozsiahlou časovou dotáciou cca 225 minút čistej hudby, s veľkými, pre daný štýl a lokalitu povinnými baletnými číslami a extrémne vypätými hlavnými postavami je až Guillaume Tell. V tejto partitúre už nenájdeme (s výnimkou partu Mathildy) koloratúru virtuózneho typu.
Operu otvára bravúrne prepracovaná štvorčasťová, predohra, často uvádzaná aj koncertne. Od pianissimového violončelového sóla s nadväzujúcou skupinou čiel a kontrabasov, cez búrku s orchestrálnym plénom, pastorálnu tému, až po strhujúci pochod švajčiarskych vojakov, je to unikátny vstup do diela. V ňom nájdeme árie, v prípade Arnolda aj s dych berúcou cabalettou, duetá, tercetá (výnimočne pôsobivé sú v 2. dejstve – Arnold, Guillaume, Walter a v čisto ženské v 4. dejstve – Mathilde, Jemmy, Hedwige), monumentálne zbory a dve rozsiahle baletné divertissementy. A ako záver opery, síce nedlhá, no mohutne vygradovaná, cituplná apoteóza slobody, ktorá je jedným z najúžasnejších finále v celej opernej literatúre.
Ak recenziu začnem hudbou a do titulu som vpísal troch hrdinov milánskeho naštudovania (dirigent a dvaja protagonisti), tak na prvé miesto staviam Micheleho Mariottiho. Rodák, podobne ako Rossini, z jadranského Pesara, syn dlhoročného intendanta Rossini Opera Festivalu, je priamo dojčený Gioachinovou osobnosťou. Pravidelne na festivale diriguje (v aktuálnom ročníku ho čaká opera Ermione) a práve tam sa už stretol aj s Guillaumeom Tellom v roku 2013. Vtedy to bol „môj“ tretí Tell, prvého som spoznal tiež v Pesare (1995), druhého vo Viedenskej štátnej opere (1998). Priznávam sa bez mučenia, nebola to „láska na prvý pohľad“. No pri štvrtom živom stretnutí je to už diametrálne naopak.
Dirigenta vítalo „bravó“ publika už pri príchode do orchestrálnej jamy. Po predohre sa mu ušiel vari 2-minútový aplauz. Úplne zaslúžene. Ouvertúru vyzdobil všetkým, čo potrebuje. Od emotívnych tónov, cez neopísateľnú škálu farebných nuáns, dynamické variovanie, až po energickú galopovú gradáciu v závere. Tak ako z jeho taktovky sála inšpiratívna sila, tak mu ju (a najmä divákom) skvelý orchester divadla vracia. Počas celého predstavenia preukázal Michele Mariotti, že je jedným z najkompetentnejších znalcov Rossiniho hudobného jazyka.
Mariotti modeloval jednotlivé čísla a situácie v jasnej a nespochybniteľnej koncepcii. Udával tempá vždy zodpovedajúce zámeru skladateľa a zároveň komfortné pre sólistov v ich extrémne ťažkých partoch. Voľbou agogiky reflektoval javiskové dianie. Vo vzťahu k nemu bol „prvý medzi rovnými“, no zatiaľ čo réžia a výprava prinášala aj polemické podnety, hudobné naštudovanie bolo jednoznačné. A rovnaký obdiv ako orchester si zaslúžil zbor, vedený Albertom Malazzim. Obrovské teleso s veľkým zástojom v partitúre sa blyslo po každej stránke.
Réžiu zverilo vedenie divadla do rúk v La Scale debutujúcej opernej režisérky, pôvodne filmovej a divadelnej herečky, Chiary Muti. Priezvisko prezrádza, že ide o dcéru slávneho dirigenta a bývalého hudobného riaditeľa La Scaly Riccarda Mutiho. Viliam Tell nie je jednoduchou predlohou a režisérka so svojím tímom, scénografom Alessandrom Camerom, kostymérkou Ursulou Patzak a choreografkou Silviou Giordano, nehľadali cestu ľahšieho odporu.
V sofistikovanej koncepcii, odsúvajúcej dobový kolorit, sa sústredili na ústredný motív predlohy. Na politickom pozadí boja švajčiarskeho ľudu za slobodu podčiarkli konflikt dobra a zla, cnosti a neresti. Nevynímajúc aj dve ďalšie roviny: ľúbostnú, cez dilemu medzi láskou a povinnosťou (habsburská princezná Mathilde a Švajčiar Arnold) a rodičovskú (Tell a jeho syn Jemmy, ktorému má otec zostreliť jablko na hlave).
Obrazy prírody išli úplne bokom, dominovala tmavosivo zlovestná javisková atmosféra, menená preskupovaním kulís, znázorňujúcich moderné výškové stavby. Našlo sa však aj nemálo miest, kde sa scénografia na jednej strane priklonila k ilustratívnosti (hviezdičky v 2. dejstve, pomerne časté mávanie vlajkami), inde mierila k abstraktným farebným obrazcom.
Chiara Muti sa nevyhýbala modernizačným prvkom, akými boli svietiace tablety zboristov, kde možno čítať aj istú symboliku, ale aj zmätok z nepochopenia jej zámeru. V navštívenom poslednom zo série repríz sa už hlasné bučanie publika obmedzilo len na moderne poňatú tanečnú scénu v 3. dejstve (na mňa, ako baletného laika, pôsobila naopak veľmi sviežo a korešpondujúco s rezkým prúdom hudby), takže provokatívne scény (napríklad znásilňovanie neviest) už, na rozdiel od premiéry, ako som sa dočítal, ostali bez negatívnej odozvy. Inscenátori postavu, symbolizujúcu kategóriu zla, teda Geslera, obliekli do červených šiat s kapucňou a obklopili ho niekoľkými postavami z bizarného sveta, ktorých prítomnosť nebola celkom čitateľná.
Napriek nejednému polemickému riešeniu situácií – o tom vlastne dnešné operné divadlo, či sa nám to páči alebo nie, je – si tím Chiary Muti poradil vynaliezavo. Vyšli hlavne zmeny obrazov, napriek monotónnej farbe scény a kostýmov boli zreteľné kontrasty medzi utláčateľmi a utlačovanými, aranžmány masových scén mali dynamiku.
Prijateľná bola forma zostrelenia jablka z Jemmyho hlavy (na akomsi vyschnutom strome), efektne, tieňohrou znázornene vyšlo zapálenie domu s plameňmi ako znakmi vzbury v poslednom dejstve a priam nadpozemsky emotívne finále vyslobodenia vyriešila réžia pôsobivým zobliekaním tmavých kostýmov a ich zmenou na biele, s optimistickým svetelným vyjasnením horizontu.
Gesler bol mŕtvy, habsburské vojská porazené, sloboda zvíťazila. Šťastný záver, šťastná bodka za Rossiniho opernou tvorbou. Mimochodom, práve finále z Guillaumea Tella (v talianskej verzii) bolo korunou dojímavého koncertného maratónu La riveder le stelle, otvárajúceho počas pandémie, bez publika, ale v streame dostupnom na celom svete, sezónu 2020/2021.
Ak som už jedného hrdinu večera spomenul v osobe dirigenta, tak dvoma ďalšími boli predstavitelia Tella a Arnolda. Michele Pertusi vytvoril titulnú postavu už na Rossini Opera Festivale pred 19 rokmi, keď mal štyridsať, no teraz jeho basbarytón znel v ušľachtilej farbe a majstrovských frázach plnohodnotne v každej polohe. Výrazovo bol presvedčivo emotívny, jeho hlas mal aj mohutný objem, aj stíšené piana.
Dmitry Korchak patrí dnes k absolútnej tenorovej belcantovej špičke. Arnold je extrémne vypätá a dramatická postava s množstvom vysokých C. Jeho žiarivo jasný, objemný a priebojný tenor znel technicky suverénne, frázoval štýlovo, bol výrazovo a v dynamike bohatý. Korchak nepatrí do kategórie barytenorov, aj napriek tomu hlas sa nesie sýto aj v spodnej polohe v postave Arnolda jednoducho exceloval. Ária Asile héréditaire a nasledovná cabaletta vyvolali búrku ovácií.
O stupeň problematickejšie vyznela Salome Jicia ako Mathilde. Poznám jej hlas zo všetkých vystúpení na festivale v Pesare a ako som vycítil už aj tam, jej dramatická koloratúra naráža na limity. Vyspievala pohyblivé pasáže árií celkom presne, problém nebol ani v legatovej kultúre, piana zneli pôsobivo, no výšky na viacerých miestach rušili nedostatočnou koncentrovanosťou tónu a vibratom.
Ďalšie postavy až taký veľký priestor nemajú, nie sú však ani zďaleka nepodstatné. Luca Tittolo vložil svoj zvučný bas do charakterovej úlohy Geslera, Nahuel Di Pierro bol spoľahlivým Walterom Furstom a podobne Evgeny Stavinsky v role Melcthala. Soprán Catherine Trottmann (Jemmy) sa voľne niesol vo vysokej polohe a Dave Monaco si v malej, no neľahkej postave Ruodiho hravo poradil s vypätými tenorovými výškami. V krásne zladenom dámskom tercete z 3. dejstva plasticky znel mezzosoprán Géraldiny Chauvet (Hedwige).
Nechcem byť v resumé príliš osobný či patetický. Napokon, sedel som v hľadisku milánskej La Scaly už približne desaťkrát. Možno pre časový odstup od mojej poslednej návštevy, možno pre samotnú Rossiniho opernú „labutiu pieseň“, som ono vyžarovanie genia loci v dome s unikátnou históriou pociťoval s nebývalou silou. A že z predstavenia som pár minút pred polnocou odchádzal veľmi spokojný, nebol len môj pocit. Publikum burácalo a najväčšie ovácie patrili už spomenutým trom hrdinom večera, Mariottimu, Pertusimu a Korchakovi.
Autor: Pavel Unger
písané z reprízy 10. 4. 2024
G. Rossini: Viliam Tell
Teatro alla Scala
Premiéra 20. marca 2024
Hudobné naštudovanie a dirigent: Michele Mariotti
Réžia: Chiara Muti
Scéna: Alessandro Camera
Kostýmy: Ursula Patzak
Svetlo: Vincent Longuemare
Choreografia: Silvia Giordano
osoby a obsadenie reprízy 6. 4. 2024
Arnold Melchtal: Dmitry Korchak
Guillaume Tell: Michele Pertusi
Walter Fürst: Nahuel Di Pierro
Melchtal: Evgeny Stavinsky
Gessler: Luca Tittoto
Rodolphe: Brayan Ávila Martinez
Leuthold: Paul Grant
Ruodi: Dave Monaco
Mathilde: Salome Jicia
Jemmy: Catherine Trottmann
Hedwige: Géraldine Chauvet
Poľovník: Huanhong Li*
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.