Počas piatich koncertov Banskobystrickej hudobnej jari, na realizáciu ktorých získalo mesto finančné prostriedky z grantového systému Fondu na podporu umenia, vystúpilo 35 účinkujúcich – sólistov aj komorných inštrumentalistov – , zaznelo 45 skladieb rôznych štýlových období od 22 domácich aj zahraničných skladateľov a koncerty navštívilo v priemere viac ako sto divákov. V tomto ročníku uvádzala každý jeden koncert už aj nová pôvodná festivalová znelka od skladateľa Petra Franzena, víťaza anonymnej verejnej súťaže vypísanej mestom.
Vystúpenie mužského vokálneho zoskupenia Danubius Octet Singers so zaujímavou dramaturgickou myšlienkou, ale diskutabilnou realizáciou, ukončilo 63. ročník Banskobystrickej hudobnej jari. Okteto mužských hlasov (Tenor: P. Oravec, K. Kurtulík, L. Podkamenský, J. Rafaj, Bas: P. Kollár, P. Trnka, E. Gaál, J. Pehal), dirigent Daniel Simandl a herečka Ida Rapaičová ponúkli v hudobno-dramatickom pásme s názvom Spevy monarchie s Máriou Teréziou nielen zaujímavú dramaturgiu, ale po prečítaní programu vznikol aj historicko-spoločenský rébus: čo má spoločné Rakúsko-Uhorsko s Bartókom, Janáčkom alebo našim Suchoňom? Odpoveď dal koncert 17. apríla 2024 v banskobystrickom Robotníckom dome.
Kým v niektorých európskych aj zámorských krajinách existujú „malé“ vokálne zoskupenia už aj na (vysokej) profesionálnej báze, slovenské reálie sú v tomto segmente viac-menej na úrovni dobrovoľnosti nadšencov, keď komorná forma je „iba“ príjemnou verziou záľuby, avšak mimoriadne náročnej, či už na harmonickú súhru, intonačnú čistotu, hlasovú vyrovnanosť alebo interpretačnú presvedčivosť, aby sa dalo a mohlo hovoriť o plnohodnotnom „orchestri hlasov.“ Absencia pravidelných korepetícií a cizelácie každého jedného „sólového“ hlasu sa môže stať nechceným nebezpečenstvom s neželanými následkami. Nie vždy a nie všetkým, pochopiteľne.
Prečítajte si tiež:
BBHJ 2024 (recenzie)
Jedným z mála komorných súborov fungujúcich nie na „plný úväzok“ je aj Danubius Octet Singers, s flexibilným repertoárom a profesionálne školenými spevákmi. Pre vystúpenie si zvolili „monarchistický večer“ komponovaný z korešpondencie Rakúsko-Uhorskej panovníčky Márie Terézie (1717 – 1780) s hudbou viedenského klasicizmu a vybranými dielami troch skladateľov 20. storočia. Domnievam sa, že program vznikol (možno aj s perspektívou „trvalky“) pri nedávnom výročí narodenia „aj našej“ panovníčky, korunovanej v Bratislave za uhorskú kráľovnú, kedy (vraj) z fontány striekalo víno a ľud dostával „zadarmo“ korunovačné toliare.
To sme sa však na koncerte nedozvedeli, zato sme spoznali obsah panovníčkiných listov, z ktorých čítala (škoda, že bez mikrofónu) o svojej rodine, nerestiach manžela, radostiach aj starostiach detí, o vojne, o dvornej etikete, až po listy s realistickým pohľadom vlastného odchádzania z tohto sveta. Prítomná forma osobnej frustrácie bola sprievodným znakom ľudsky nalomenej panovníčky, Ida Rapaičová (v záskoku za Božidaru Turzonovovú), známa vo svojom hereckom zenite z javiska Novej scény nadbytkom energie a sršiaceho elánu, stála so svojou postavou na konci života a ani výber z korešpondencie jej neposkytol priestor pre veselšiu podobu, známu trebárs aj z nedávno uvedeného televízneho seriálu. Škoda, že sme sa nedozvedeli nič ani o láske k nášmu hlavnému mestu, ktoré milovala a kde nenájdeme dnes ani jednu ulicu s jej menom.
Dramaturgia koncertu vznikla v spolupráci dirigenta Daniela Simandla so sólistom Jaroslavom Pehalom, interným členom operného zboru Wiener Staatsoper a obsahovala 14 hudobných vstupov a capella a aj s klavírnym sprievodom. Na prvý pohľad nesúrodý hudobný výber eliminoval moment nesúrodosti až kontext a obsah listov.
Pokým tri úvodné vstupy (Mozart, Beethoven) dávali skladateľsky „viedenskú“ panovnícku logiku – jedného zažila v detskom veku génia, druhý šperkoval „jej“ monarchiu v rokoch panovania jej synov Jozefa a Leopolda – , kvázi druhá časť s úpravami ľudových piesní obsahovo dopĺňala biografiu „matky národov“ habsburskej monarchie o prejavy ľudovosti aj s tematikou lásky, vojny, prírody – tým všetkým, čo sama zažila, skúsila a napokon zakončila veľkolepým spôsobom tak, že „zlatým časom“ jej panovania vzdal hold aj jej veľký protivník a pruský kráľ Friedrich Veľký: „Urobila svojmu trónu a pohlaviu veľkú česť.“
Hymnicky ladená prvá polovica koncertu začínala zborom kňazov O Isis und Osiris, welche Wonne z Mozartovho singspielu Die Zauberflöte KV 620 z úvodu 2. dejstva, sprevádzajúca neskôr aj Sarastrovu transcendentnú spiritualitu v kontraste s turbulentnou Kráľovnou noci. V štruktúre „chorálnej“ pomoci mladému páru Tamina a Paminy, signalizujúceho posvätnosť ducha múdrosti a pravdy, sa ideálny hlasový prejav opiera najmä o rytmickú jednoduchosť, mierne až pomalé tempo (adagio) a klasicky jasné interpretačné línie. Tie v úvode koncertu chýbali.
V beethovenovskom vstupe zazneli dve sólo piesne, ktoré v tomto štýlovom období vytýčili už aj priestor hlbším emóciám. S touto emotívnou bázou zazneli trúchlivá talianska In questa tomba oscura WoO 133 a štvrtá zo šiestich piesní nemeckého básnika Christiana Gellerta Die Ehre Gottes aus der Natur ospevujúca v romanticko-pastoračnom Žalme 19 vznešenosť Stvoriteľa. V oboch Jaroslav Pehal prezentoval hlasové kvality, basový ambitus, „duchovne“ podfarbený prejav s efektne využitými dynamickými škálami aj s pregnantnou nemeckou dikciou za účinného klavírneho sprievodu Daniela Simandla.
Spoločným menovateľom nasledujúceho bloku boli a capella úpravy moravských a slovenských ľudových piesní z pera Leoša Janáčka (Štyri mužské zbory JW IV/28 z nich zbory Ó lásko, lásko a Ach vojna, vojna), Bélu Bartóka (Päť slovenských ľudových piesní op. BB77) a Eugena Suchoňa (Tri slovenské ľudové piesne). Desať štylizovaných ľudových piesní odkrylo najmä v nezvyčajnom harmonickom svete ich mimoriadnu náročnosť. Celkový výkon bol preto poznačený opatrnosťou, s premárneným možným a celkom prirodzeným „odviazaním sa“ najmä v špecifickom výraze všetkých piesní. Prijateľné bolo iba výborné kvarteto basistov, tenoristi nevyrovnanosťou aj intenzitou hlasov „nebezpečne“ vytŕčali a profesionalitu zavádzali niekedy do rušivých interpretačných podôb.
Záverečná a v kontexte Janáčkovej tvorby „začiatočnícka“ Ave Maria JW IV/16 s textom lorda Byrona s prekvapivo nejanáčkovsky romantickou faktúrou Leoša Janáčka, upokojila „ľudovo“ rozhodené „hudobné pole“ a stala sa prekrásnou bodkou hudobného vystúpenia pánskeho okteta, príbehu Márie Terézie, ale aj záverečného diváckeho ocenenia.
Páni, na záver dobre mienená kritická rada: na javisku vás bolo osem a svoju „vladárku“ ste nechali odísť z javiska po potleskoch ako poslednú, a to bez džentlmenskej pomoci či „aristokraticky“ ponúknutého ramena. To sa predsa v „dobrej spoločnosti“ nenosí.
Autor: Mária Glocková
Spevy monarchie s Máriou Teréziou
Banskobystrická hudobná jar 2024
Robotnícky dom
17. apríla 2024
Ida Rapaičová, umelecké slovo
Danubius Octet Singers, spev
Jaroslav Pehal, bas sólo
Daniel Simandl, dirigent, klavír
Program
Wolfgang Amadeus Mozart (1756 – 1791)
Čarovná flauta: mužský zbor O Isis und Osiris
Ludwig van Beethoven (1770 – 1827)
Ehre Gottes aus der Natur
In questa tomba oscura
Leoš Janáček (1854 – 1928)
Ach, vojna, vojna
Ó, lásko, lásko…
Béla Bartók (1881 – 1945)
Päť slovenských ľudových piesní
Eugen Suchoň (1908 – 1993)
Tri slovenské ľudové piesne
Leoš Janáček (1854 – 1928)
Ave Maria
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.