Atentáty v našich dejinách O život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším

Po atentáte na Roberta Fica sa začali objavovať varovania, že prudká polarizácia slovenskej spoločnosti by mohla vyústiť až do občianskej vojny. Hoci spoločensko-politické deliace línie v krajine netreba podceňovať, aj naše moderné dejiny ukazujú, že atentáty na vrcholových politikov nie sú úplne zriedkavými udalosťami. A nemusia nevyhnutne eskalovať do občianskej vojny.

Niekedy dokonca išlo o poriadne bizarné prípady.

Na premiéra strieľal budúci prekladateľ

Medzivojnová Československá republika (1918 – 1938) je dnes považovaná za cenné obdobie demokracie v našich dejinách. No ani tomuto štátu a jeho režimu sa nevyhli útoky na životy vrcholových politikov.

Prvý pokus o atentát prišiel vlastne už pár mesiacov po vzniku republiky, keď 8. januára 1919 na vtedajšieho premiéra Karla Kramářa vystrelil sedemnásťročný mladík Alois Josef Šťastný.

Útočník, ktorý nedokončil ani obchodnú akadémiu, bol členom Mladej socialistickej inteligencie – organizácie, ktorá mala blízko k sociálnej demokracii. V období po prvej svetovej vojne, ktoré sprevádzali ťažké sociálne a ekonomické pomery, sa však radikalizoval. Spoločne s komplicom Vladimírom Gregorom snívali o komunistickej revolúcii podľa vzoru Leninovho Ruska.

V demokratickom zriadení Československa videli prekážku revolúcie, a tak sa ich prirodzeným cieľom stal vtedajší predseda vlády Karel Kramář. Alois Šťastný sa nástojčivo domáhal audiencie u premiéra a Vladimír Gregor mu zatiaľ zohnal revolver. Chýbali však náboje. Napokon sa im podarilo zohnať len dva – ako mali zistiť, nie príliš spoľahlivé.

Po neúspešných pokusoch vybaviť si prijatie prišiel Šťastný na Pražský hrad osobne, aby sa pokúsil stretnúť s Kramářom priamo v jeho kancelárii. Dostal pokyn, aby na premiéra počkal. Keď sa Kramář zjavil, Šťastný na neho vystrelil približne zo vzdialenosti troch metrov. Premiérovi zachránilo život, že náboj zrejme nebol veľmi kvalitnej výroby. Prešiel jeho kabátom a vecami v saku, aby sa napokon zastavil v jeho trakoch. Ďalšie dve osoby, ktoré sa nachádzali na mieste, útočníka rýchlo spacifikovali. Kramářovi sa nič nestalo a normálne dokončil svoj denný program.

Vzhľadom na vek bol Šťastný odsúdený na osem a Gregor na štyri roky ťažkého žalára. No už v roku 1920 dostali od prezidenta Masaryka milosť. Svoju úlohu pritom zohral vplyv atentátnikovho otca, národnosocialistického senátora Ferdinanda Šťastného. Prevládol názor, že išlo o mladícku nerozvážnosť.

Hoci útočník sa hlásil ku komunistickým myšlienkam, po prepustení paradoxne odišiel do Spojených štátov amerických. Pracoval ako námorník na lodiach a nejaký čas slúžil dokonca v americkej armáde na Filipínach. Ešte v 20. rokoch sa však vrátil do Československa, kde sa usiloval o vymazanie svojho pokusu o atentát z trestného registra. To sa mu podarilo dosiahnuť v roku 1927. Neúspešne sa pokúsil aj o samovraždu, no ako veľmi zlý strelec si akurát spravil šesťcentimetrovú jazvu na čele.

Šťastný neskôr pracoval ako úradník, novinár a napokon uznávaný literárny prekladateľ z anglického jazyka. Do češtiny preložil napríklad diela Jacka Londona či Johna Steinbecka. Zomrel v roku 1979 ako 78-ročný.

Atentát na ministra financií

Menej šťastia ako Karel Kramář mal prvý československý minister financií Alois Rašín. Práve jemu patrila hlavná zásluha na vytvorení meny nového štátu v roku 1919.

Kým Maďarsko, Rakúsko i Nemecko na začiatku 20. rokov čelili hrozivej hyperinflácii, československá koruna bola pozoruhodne stabilnou menou. No Rašínova deflačná politika spôsobila krátkodobo podnikom aj problémy, pre ktoré čelil dobovej kritike, hoci dnešní ekonómovia ho skôr oceňujú.

Tento vzdelaním právnik sa národohospodárom stal až neskôr vo svojom živote. Intelektuálne sa inšpiroval rakúskou školou ekonómie. Bol zástancom vyrovnaného rozpočtu, keďže si dobre uvedomoval, že sklony politikov financovať rozpočtové deficity prostredníctvom tlačiarne na peniaze ústia do inflácie.

Kým prezident Masaryk bol známy heslom „Nebáť sa a nekradnúť“, Rašínovým heslom bolo „Pracuj a šetri“. Už vo svojej dobe kritizoval, že všetci k štátu naťahujú ruky, aby im dal peniaze, ale nikto nechce štátu prispieť.

Aloisa Rašína postrelil 19-ročný atentátnik Josef Šoupal 5. januára 1923. Vystrelil na neho zákerne zozadu, keď minister financií ráno opúšťal svoje bydlisko smerom k ministerskému autu. Politik svojmu zraneniu podľahol 18. februára.

Šoupal chcel zastrelením ministra zasiahnuť ním nenávidený kapitalistický systém. Pochádzal z robotníckej rodiny, bol členom sociálnej demokracie a neskôr komunistickej strany, z ktorej však vystúpil ešte v roku 1922, keďže tá neschvaľovala individuálne teroristické činy. Ideologicky sa prikláňal k anarchokomunizmu.

Trestu smrti sa po atentáte vyhol len vďaka tomu, že mal v čase spáchania skutku menej ako 21 rokov. Súd ho odsúdil na 18 rokov ťažkého žalára. Spolu s ním bolo súdených aj niekoľko jeho priateľov, ktorým sa s plánovaním atentátu zdôveril, no neoznámili to.

Šoupal sa aj vo väzení správal ako nedisciplinovaný kverulant. Bol sklamaný, že mu jeho čin nevyniesol slávu a uznanie.

Spoza mreží sa dostal až v roku 1942. Po druhej svetovej vojne si zmenil meno na Ilja Pravda a opäť chcel vstúpiť do komunistickej strany. No nevzali ho. Zomrel v roku 1959 vo veku 56 rokov.

Prvorepublikoví politici využili atentát na Aloisa Rašína ako zámienku, aby v marci 1923 schválili kontroverzný zákon na ochranu republiky.

Ako Masaryka ochránila charizma

Terčom pokusov o atentát sa stal aj prvý československý prezident T. G. Masaryk. Na jeseň 1921 hlava štátu absolvovala cestu po Morave, Slovensku a Podkarpatskej Rusi.

Maďarská iredentistická skupina pod vedením istého Emila Šoltysa plánovala medzi Košicami a Užhorodom vykoľajiť vlak s prezidentom. Preživších chceli následne doraziť pištoľami a granátmi. Cieľom bolo ukázať obyvateľom Slovenska a Podkarpatskej Rusi, že československá administratíva nedokáže spravovať toto územie, a vyvolať tak v ľuďoch túžbu vrátiť sa naspäť pod maďarskú správu.

Atentátnici 21. septembra 1921 naozaj číhali na vlak s prezidentom v priestore neďaleko obcí Slanec a Kalša (okres Košice-okolie), no o útoku sa dozvedela československá rozviedka. Prezident prešiel nebezpečný úsek v aute. Pri obci Kalša sa neskôr atentátnici dostali do prestrelky s československou vojenskou hliadkou, no podarilo sa im ujsť do Maďarska.

Zaujímavý je aj iný prípad. Ruský bielogvardejský emigrant Paul Gorguloff zastrelil 6. mája 1932 v Paríži francúzskeho prezidenta Paula Doumera. Za tento čin bol odsúdený na smrť a ešte v septembri toho roka bol popravený vo veku 37 rokov gilotínou.

Gorguloff bojoval v ruskej armáde počas prvej svetovej vojny, keď utrpel ťažké zranenie hlavy. Neskôr počas občianskej vojny bojoval s bielymi proti boľševikom. Ako mnohí bielogvardejci ušiel po víťazstve červených do Československa, kde vyštudoval medicínu. Neskôr ho však odtiaľto vyhostili za vykonávania potratov, ktoré boli za prvej republiky u nás nelegálne.

Gorguloff bol známy ako sukničkár, čudák a písal tiež zlú poéziu. Ideologicky inklinoval k akejsi ruskej verzii agrárneho fašizmu, ktorá odmietala socializmus, monarchizmus i západný demokratický systém.

Francúzski vyšetrovatelia po prehliadke jeho bytu zistili, že Gorguloff plánoval atentát na nemeckého prezidenta Hindenburga i na T. G. Masaryka. Vinil ich totiž z toho, že nezabránili nástupu boľševikov v Rusku.

Dva roky pred osudovým atentátom na francúzskeho prezidenta, 14. júna 1930, Masaryk navštívil obec Hrušovany u Brna. Na vlakovej stanici ho očakával dav ľudí. Gorguloff bol medzi nimi, mal vo vrecku revolver a bol pripravený prezidenta zastreliť.

No keď Masaryk vystúpil z vlaku, na ľudí sa priateľsky usmial a pozrel aj na atentátnika so zbraňou vo vrecku. Gorguloffa niečo v charizme prezidenta premohlo a revolver nevytiahol. Zabitie Masaryka si proste rozmyslel.

Atentáty na ľudákov

Politické udalosti ako voľby alebo stranícke mítingy za prvej republiky často sprevádzali fyzické šarvátky medzi priaznivcami rôznych politických strán. Na lídra Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku útočili opakovane.

Napríklad v Trnave sa 21. septembra 1921 konalo na nádvorí budovy Adalbertinum valné zhromaždenie Kresťanského združenia roľníkov, na ktorom sa mal účastníkom prihovoriť aj Hlinka.

Akciu však narušili prívrženci sociálnej demokracie. Fyzicky zaútočili aj na účastníkov. Viacerých zranili.

Za Andreja Hlinku si to odniesol jeden z ľudí, ktorí ho chránili vlastným telom, Štefan Mikuš z Ratkoviec. Svojim zraneniam o niekoľko dní podľahol.

Svoje zažil aj iný ľudácky politik, Karol Sidor. Po Mníchovskej dohode potrebovali Nemci zámienku, aby dorazili aj zvyšok oklieštenej ČSR. Chceli to dosiahnuť tak, že Slováci vyhlásia samostatnosť a Wehrmacht by zatiaľ obsadil zvyšok Čiech a Moravy.

Karol Sidor bol v marci 1939 predsedom slovenskej autonómnej vlády, no nemecký nátlak, aby vyhlásil slovenský štát, odmietol. Tak sa Nemci zamerali na Jozefa Tisa, ktorého pozvali do Berlína a u ktorého napokon aj uspeli.

Krátko pred osudovým 14. marcom prenikli do Bratislavy nemeckí teroristi, ktorí v meste nastražili niekoľko bômb. Niektoré vybuchli, niektoré sa podarilo včas zneškodniť. Jedna vybuchla v odstavenom aute pri jezuitskom kláštore a zabila obchodníka, ktorý práve prechádzal okolo so svojím tovarom.

Ďalší nástražný výbušný systém našli pri dome Karola Sidora. Bolo v ňom trinásť kilogramov ekrazitu. Dvojicu atentátnikov zadržala Sidorova ochranka. Keďže však išlo o ríšskych občanov, po vyhlásení slovenského štátu museli byť na nemecký nátlak prepustení.

K najznámejšiemu pokusu o atentát na Jozefa Tisa došlo 3. novembra 1941 pri jeho návšteve Kyjevsko-pečerskej lavry. Ak to vôbec pokus o atentát bol.

Armády Nemecka a jeho spojencov (vrátane slovenského štátu) sa vtedy už niekoľko mesiacov valili územím Sovietskeho zväzu. Dvadsať minút po Tisovej návšteve otriasol kláštorným komplexom mohutný výbuch.

Nemci to zvalili na sovietskych diverzantov, ktorých vraj zastrelili na úteku. Neoľudáci zase po vojne tvrdili, že Tisa chceli odstrániť Nemci. Himmlerovi sa vraj zdal priveľmi umiernený.

Ďalšou verziou je, že išlo naozaj o sovietsku akciu, ktorej cieľom však nebol Tiso, ale ríšsky komisár Erich Koch, ktorý ho pri návšteve sprevádzal a na okupovanej Ukrajine bol pokladaný za podobné monštrum ako Heydrich v Čechách.

No a napokon je tu verzia, že Sovieti pri ústupe zamínovali viaceré objekty v meste a Nemci namiesto prácneho odmínovania proste vyhodili výbušné systémy v chráme do vzduchu, keď už prezidentská delegácia zo Slovenska odišla...

V roku 1943 sa s myšlienkou na likvidáciu Jozefa Tisa pohrávala aj československá emigrácia v Londýne. No vzhľadom na následky atentátu na Heydricha na domáci odboj sa rozhodli ďalšie podobné útoky nerealizovať.

Ak píšeme o atentátoch na ľudáckych predstaviteľov, obísť nemôžeme čin, ktorý sa odohral 5. júla 1955 v Mníchove. Vtedy 51-ročný Matúš Černák bol politikom HSĽS a diplomatom, ktorý počas druhej svetovej vojny pôsobil ako slovenský veľvyslanec v Berlíne. Po vojne skončil na tri roky vo väzení a od roku 1950 žil v bavorskej metropole. Viedol Sidorom založenú Slovenskú národnú radu v zahraničí.

V osudový deň si prišiel na poštu v Mníchove prevziať balíček, ktorý bol vraj odoslaný z Ríma. Černák ho otvoril ešte na pošte, keď explodoval. Okrem ľudáckeho exulanta zabil ešte jednu Nemku a ďalší človek podľahol zraneniam v nemocnici. Zranených bolo asi tucet osôb.

Balík s výbušninou bol zrejme podaný na frankfurtskej pošte. Nitky atentátu smerovali do Československa ku komunistickej ŠtB.

Atentáty na Beneša a komunistov

Na sklonku druhej svetovej vojny, v apríli 1945, vyškolili Nemci troch Slovákov a troch Čechov, aby odišli do Košíc a spáchali atentát na prezidenta Edvarda Beneša, ktorý sa cez východ obnovenej republiky vracal do Prahy.

Keď sa dostali na moravsko-slovenskú hranicu, dozvedeli sa, že Hitler sa v Berlíne zastrelil, a k miestu sa už blížil front i československá armáda. Dvaja Slováci a jeden Čech sa od skupiny odtrhli s tým, že to nemá zmysel, a odišli domov.

Zvyšná trojica chcela v misii pokračovať. Keď sa dostali na Slovensko, prihlásili sa do československej armády, akože chcú bojovať pri Nemcom. Keď Beneš prechádzal Žilinou, pochopili márnosť svojho podujatia a všetko oznámili.

Zásadnejšie politické dôsledky mal fingovaný atentát na Beneša v septembri 1947, keď mal prezident zavítať na návštevu Slovenska. V Žiline vraj bola odhalená protištátna skupina, ktorá sa ho chystala zabiť.

Išlo však o provokáciu bezpečnostných zložiek, ktoré už kontrolovali komunisti. Incident však v českej verejnosti spôsobil vlnu pobúrenia a slovenskí komunisti pod vedením Gustáva Husáka mali zámienku postupovať proti predstaviteľom Demokratickej strany ešte predtým, než vo februári 1948 došlo k prevratu v Prahe.

Potom ako komunisti uchopili moc, sa kontroverzní bratia Mašínovci pohrávali aj s možnosťou atentátu na prezidenta Klementa Gottwalda, predsedu vlády Antonína Zápotockého alebo ministra obrany Alexeja Čepičku. Išlo však len o úvahy.

Inak dopadol útok na ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky Pavla Királya 16. januára 1973. Spáchal ho montér Ondrej Chámovský, ktorý utrpel pracovný úraz a dlho mal problém na súdoch domôcť sa invalidného dôchodku v uspokojivej výške. Tak sa rozhodol pomstiť hlave justície.

Na ministra chcel spáchať bombový útok, no pomýlil si ho s riaditeľom jeho kancelárie Otom Štepničkom. Ten pri útoku zahynul spolu s páchateľom.

Na začiatku 80. rokov vznikla pod vedením Františka Bednára v Poprade protikomunistická skupina, ktorá chcela spáchať atentát na prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, respektíve na Vasila Biľaka.

Na Husáka chceli zaútočiť počas jeho cesty do prezidentského zámočka v Tatrách. Popri ceste plánovali nastražiť výbušný systém. Útok sa však nerealizoval. František Bednár sa dostal do väzenia za iný čin. Pri vypočúvaní svojich komplicov neprezradil a ŠtB sa tak o plánovanom atentáte na Husáka ani nedozvedela. V base sedel až do zmeny režimu.

Viac o tomto pokuse vo videu nižšie.