Umelecký výskum dát ako revízia súčasnej digitálnej kultúry

Výstava Líbí-Ne-Líbí v Centru umění nových médií Vašulka Kitchen Brno vznikla jako jeden z výstupů projektu Datatata, v rámci nějž se autorské duo Barbora Trnková a Tomáš Javůrek zabývá výzkumem rozsáhlých dat v prostředí internetu a jejich uměleckou reflexí. Teoretička nových médií Monika Szűcsová ve svém textu přibližuje samotný projekt, ale také vztah současného umění k vizualizaci a analýze „velkých dat“.

Umelecký výskum dát ako revízia súčasnej digitálnej kultúry

Výstava je jedným z výstupov projektu Datatata (skrátený názov pre Decentralizovaný sběr, analýza, vizualizace a interpretace rozsáhlých dat v umělecké praxi), ktorý je realizovaný na FaVU VUT v Brne s cieľom vytvoriť živé dátové štruktúry s rozhraním, ktoré poskytne priestor pre komunikáciu medzi umelcami a dátovou entitou. Inštalácia Líbí-Ne-Líbí predstavuje len jeden z 3 modelov výskumu, projekt dopĺňajú výstavy Play the Life v online galérii ScreenSaverGallery a performancia Sweet Dreams, ktorá sa minulý štvrtok uskutočnila v priestoroch Domu umění města Brna.

Tento komplexný interdisciplinárny výskumný projekt sa odohráva na pomedzí umenia a informačných technológií a jeho tvorcovia tak pokračujú v tradícii spolupráce umelec-inžinier, ktorú môžeme pozorovať od konca 60. rokov 20. storočia, keď sa prejavila v skupine EAT (Experiments in Art and Technology), ktorú v roku 1966 založili inžinieri Billy Klüver a Fred Waldhauer spoločne s umelcami Robertom Rauschenbergom a Robertom Whitmanom. EAT sa stalo synonymom prepájania vizuálneho umenia a technológie a bola prvou otvorenou platformou pre komplexnú spoluprácu medzi umelcami, inžiniermi, programátormi, výskumníkmi a vedcami.

Priestory Vašulka Kitchen Brno sú sčasti výstavným priestorom typu galérie, ale predovšetkým priestorom pre výskum, neformálne vzdelávanie a umelecký experiment v oblasti umenia nových médií. Tento zámer miesta podtrhuje aj daná výstava, ktorá má ďaleko od klasických objektovo orientovaných umeleckých výstav, kde má každý artefakt svoje miesto a výstavný sál funguje ako celok prezentovaného diela alebo umeleckého zámeru. Nenájdete tu kustóda a ani informačné popisy alebo vysvetľujúce informácie k výstave. Jej formát zreteľne reprezentuje posun k procesne orientovanej tvorbe a prezentácii umenia, teda od objektu k procesu. Všeobecne platným znakom digitálneho umenia je, že je koncipované na proces, spojený s komunikáciou užívateľa, a predpokladá jeho aktívne zapojenie. Výstava je s ohľadom na informácie o projekte a priestor k prezentácii diela skromná, očakáva aktívneho recipienta diela, publikum poučené na pôde digitálnych naratívov a znakov súčasnej kultúry. Jej ťažiskom je predovšetkým výskum a inštitúciu galérie využíva len ako priestor k zdieľaniu a kolaboratívnej účasti na výskume. V priestore výstavy sa preto stretnete len s informačným letákom s názvom výstavy, ktorý obsahuje inštrukcie k tomu, ako dielo spustiť na digitálnom médiu, ktoré vlastníte – mobilný telefón, notebook, tablet a podobne.

Jediným predmetom fyzickej inštalácie výstavy je soľná lampa, odkazujúca k vizuálnemu sprítomneniu nemateriálneho diela v galérii. Samotní umelci k nej pristupujú ako k maskotovi vystaveného diela, ako k talizmanu a vravia, že je v rámci inštalácie „svým způsobem nadbytečná postava, přebývající předmět podněcující emocionální vnímání, který s konceptem konkrétního díla souvisí jen okrajově.“ Umiestnenie soľnej lampy do galérie je parafrázou fetišizácie umeleckých artefaktov, pretože sa jedná o objekt, ktorým si ľudia zdobia svoje domovy, respektíve veria, že má liečivé účinky a prispeje tak k skvalitneniu ich života. V galerijnom priestore plní zároveň funkciu akéhosi osídľovania alebo domestikácie priestoru, pretože ten je v prípade tejto výstavy „zaplnený“ len nehmotnou sieťou wi-fi, na prítomnosť ktorej lampa odkazuje. Autori sa domnievajú, že by priestor galérie mohli rovnako osídliť napríklad popismi k dielu alebo rôznymi grafickými elementami, týmto aktom by ale odkázali len k estetike popisov a grafiky. S prvkom soľnej dúhovej lampy pracovali už v minulosti, napríklad v diele Generation of the Princesses (2011 a 2014), predstavujúcim webové rozhranie, ktoré generuje ikony dneška, madony a princezné.

Zámerom autorov výstavy je otváranie otázok kritického skúmania a analýzy, možnosti vizualizácie a interpretácie vizuálnych a kultúrnych dát. Upomínajú na termín „big data“, ktorý je tesne spätý s teóriou kultúrnej analytiky v rámci oboru softwarových štúdií (Lev Manovich) a odkazuje k metóde štúdia našej kultúrnej histórie prostredníctvom selekcie a následnej vizualizácie obrovského množstva vizuálnych dát a artefaktov. Masy kultúrneho obsahu, zdieľaného na sociálnych sieťach a webových stránkach, umožňujú pochopenie kultúrnych procesov a ich dynamiky, ako aj vytvorenie nových konceptov, ktoré môžu byť použité k lepšiemu postihnutiu našej minulosti. Vstupné hypotézy projektu sú pripravené k teoretickej konfrontácii s teóriou aktérov-sietí (actor-network theory Bruna Latoura, odkazujúca k sieti, zloženej z aktérov; aktérstvo je optikou ANT vnímané ako kolektívne), ktorej slovníkom chcú jeho autori revidovať svoje stanoviská a výstupy z prebiehajúceho výskumu.

Ako sa ale zhostiť náročnej úlohy analýzy, vizualizácie a interpretácie vizuálnych dát? Aké dáta chcú autori s účastníkmi inštalácie zdieľať a ako sa k nim návštevník dostane? Ak v priestore Vašulka Kitchen pripojíte svoj smartphone alebo tablet k wi-fi sieti Líbí-Ne-Líbí a následne zadáte konkrétnu adresu do vášho vyhľadávača alebo ju načítate prostredníctvom pripraveného QR kódu, spustíte na svojom digitálnom médiu výstavu. Váš display sa zmení na okno, ktorým môžete nahliadnuť zdieľaný vizuálny materiál. Jedná sa o veľkú sadu obrázkov s témou pohľadu z okna lietadla, získaných z internetu pomocou vyhľadávača Google. Okno displaya vášho mobilného telefónu sa zmení na metaforu okna lietadla, cez ktoré sa pozeráte. Na rozdiel od reálno-časového pohľadu cez okno lietadla, bola do softwaru naprogramovaná možnosť kontroly rýchlosti, akou si obrázky prezeráte. I keď tieto prebiehajú v určenom slede danou rýchlosťou, dotykom displaya môžete tento sled urýchliť alebo spomaliť, čo sa zároveň prejavuje aj zvukovým efektom, ktorý túto dátovú performanciu doprevádza.

Po ukončení naprogramovaného toku dát (ktorý sa na displayi prejaví ako fotografie vo formáte JPEG), môžete dáta stiahnuť do formátu CSV, ktorý je výpisom informácií o čase dotyku obrazovky a dĺžke jednotlivých dotykov, názvov fotografií a podobne. Konkrétny výpis údajov je jedinečnou dátovou evidenciou vašej displayovej performancie a nie je zdieľaný s nikým iným. Idea metafory okna je jedným z viacerých myšlienkových námetov, ktorým chcú autori inštalácie dáta skúmať. Tento zámer umelcov zároveň poukazuje na známu otázku, ako informácie a objekty získavajú v rôznych kontextoch nove významy.

Snahu o revíziu súčasnej kultúry pomocou dátových systémov, ďalej rozširujú o odkaz k podobným myšlienkovým konceptom prvej polovice 20. storočia v podobe umeleckej avantgardy (dada a neskôr fluxus), ale aj súčasnejších projektov umelcov, využívajúcich kreatívne programovanie k poukazovaniu na kultúrne a sociálne fenomény v prostredí digitálnych médií (umelecká skupina JODI, !Mediengruppe Bitnik a podobne).

Spoločne s umelcami si tak môžeme klásť otázky o pôvode dát, ktorý sa snažia odhaliť výskumom dynamických komplexných dátových systémov. Z hľadiska dynamiky dát a ich estetických kvalít ich zaujímajú otázky prejavu dát, ich zvuku alebo znenia, výzoru, či schopnosti performovať. Mohli by sme povedať, že ich zaujíma výskum ich možností, limitov. V tomto kontexte sa jedným z bodov výskumu stáva snaha o postihnutie spôsobov, ktorými dáta a ich jazyk programujú súčasnú kultúru. V tejto otázke ale jasne rezonuje imperatív dizajnu dátových systémov, ich určenie a pôvod (či už databázových systémov, systémov uchovávania záznamov alebo iných), pretože systém a jeho algoritmy už sám o sebe určuje aké informácie a správanie sa systému je v ňom zakódované, aké dáta z neho môžeme alebo nemôžeme získať, obsahuje súbory, ktoré určujú, aké dáta do neho vkladáme alebo čo systém vyžaduje od užívateľa. S týmto predpokladom sa v interaktívnej inštalácii Líbí-Ne-Líbí snažia umelci izolovaťperformatívnu schopnosť stroja, ktorý môže prostredníctvom spätnej väzby komunikovať s užívateľom procesy jeho dividuácie „ve svébytné a na uživateli dále nezávislé řady parametrů jež jsou na jednu stranu diskrétním popisem samotné zkušenosti uživatele, ale také limitním a svébytným jazykem digitálního stroje,“ objasňujú tvorcovia diela. Dáta teda predstavujú zložité štruktúry, s ktorými sa môžeme hrať, za pomoci ktorých môžeme tvoriť alebo s nimi kreatívnym spôsobom komunikovať. Testovanie limitov materiálu umeleckej tvorby alebo umeleckých médií má v histórii umenia dlhú tradíciu (spomeňme napríklad umelcov hnutia Fluxus).

Výstava pracuje s myšlienkou umenia ako nositeľa etických princípov a predstaviteľa otvorenosti a mnohosti prejavu a s umeleckým dielom ako kultúrnym objektom, ktorý prirovnávajú k termínu „software“ v kontexte softwarových štúdií. V dobe zmenenej mediálnej skúsenosti cyklu tvorby, analýzy, interpretácie dát, ústiacej do momentu očakávanej spolupráce programátor/inžinier – umelec, rola umelca ako romantického génia stráca svoje jednoznačné opodstatnenie. Projekt je jedným z mála umeleckých počinov v lokálnom prostredí respektíve príkladom spolupráce umelec-programátor, ktorý skúma súčasnú kultúru a umenie optikou softwaru ako významného činiteľa súčasnej kultúry. Výstava nepopisuje, nevysvetľuje, ale skúma a prizýva zvedavého návštevníka, aby sa k výskumu pridal, analyzoval, hodnotil, kritizoval. Aby sa stal súčasťou umeleckého experimentu, skúmajúceho významy a správanie sa dát, ktoré nás denne obklopujú a ktoré sami spoluutvárame.

Napriek tomu, že sa výstavy v priestoroch Vašulka Kitchen Brno môžeme zúčastniť už od konca októbra, jej vernisáž sa uskutočnila netradične, až mesiac po spustení, a to 28. novembra v podvečer, po performancii Sweet Dreams kolaboratívnej umeleckej skupiny z VŠVU v Bratislave Marína Abramovič Po Sebe Neupratuje a Ateliéru performance FaVU VUT Brno. Performancia, ktorá je jedným z 3 modelov umeleckého výskumu prostredníctvom projektu Datatata mala za úlohu predstaviť fyzickú rovinu snahy uchopenia rozsiahlych dát v našej kultúre, ktorých analýzou sa umelci zaoberajú. Interakciou tiel v priestore a dotýkaním sa pomocou akcií v rámci choreografie tém, ktoré sa zaoberajú dátami, vytváranými na nevedomej úrovni, sa umelci pokúsia sprostredkovať akúsi fyzickú rovinu uchopenia dát. Nakoniec, naše fyzické telá sú tichými spoločníkmi celého procesu vývoja technológií a utvárania dát. Umelci týmto aktom dávajú zároveň najavo svoj postoj k umeniu, ktorý sa nachádza na pomedzí užívania nástrojov aktivistickej avantgardy a skúmania sveta pomocou čisto umeleckých prostriedkov.


Barbora Trnková & Tomáš Javůrek a Martin Toldy / kurátorka: Marika Svobodová / Vašulka Kitchen Brno, Centrum umění nových médií / Brno / 31. 10. – 12. 12. 2019

Foto: Barbora Trnková

Monika Szűcsová | Monika Szűcsová absolvovala magisterské štúdium na Filozofickej fakulte MU, obor Teorie interaktivních médií. V súčasnosti je študentka doktorandského štúdia na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty MU v Brne a pôsobí ako externá vyučujúca niekoľkých predmetov na obore Teorie interaktivních médií. Vo svojej dizertačnej práci sa zaoberá výskumom teórie a praxe softwarového umenia, využívajúceho software ako súčasť svojej vlastnej estetiky, a to z pohľadu umeleckých realizácií ako aj kurátorskej praxe.