Čo by bolo zo Slovákov

bez T.G.Masaryka a bez Československa

Ladislav Ballek, J.E exvelvyslanec SR v ČR




Na úvod svojho osobnejšieho vystúpenia žiada sa mi vysloviť priznanie, že takmer už každú zostručnenú informáciu o  vzťahoch Čechov a  Slovákov a  vzniku nášho spoločného československého štátu vnímam – vyjadriac sa v  duchu myšlienky českého básnika – narovnako ako tvorcovia veršov ... Stručnosť, keď najväčšmi práve tá plagátová, je mi v  okamihu výzvou do našich vzájomných vzťahov ponoriť sa hlbšie, emotívnejšie, a  pritom  najmä nezabudnut na zakladateľov československého štátu, vôči ktorým, a  to už od veku krátkych nohavíc, cítim tú najväčšiu úctu... Veď, ako v  tejto svislosti nezriedka uvádzam, práve v  časoch môjho detstva v  povojnových rokoch na juhu Slovenska, na hranici, ktorú strážil aj môj otec, hlavný rešpicient Finančnej stráže, v  meste, ktoré sa navrátilo do obnovenej Československej republiky, ľudia, a  najmä tí z  otcovho okolia, často si navzájom pripomínali: „A  čo by sme tak bez nich boli... – a  my, Slováci, najmä?!...“ Tamtie udalosti, práve deväťdesiatročné, a  tie naše najurčujúcejšie osobnosti v  nich – myslím tu predovšetkým na T. G. Masaryka, M.R. Štefánika a E. Beneša – tvoria prazáklad aj môjho spoločenského vedomia a  kultúrneho dedičstva...

Československo ako republika bolo vyhlásené Národným výborom československým

28. 10. 1918, Slováci sa k  nej prihlásili Martinskou deklaráciou 30. 10. 1918... V  tej deklarácii sa inak uvádzalo o. i. aj to, že „slovenský národ je čiastka rečovo i  kultúrne – historicky jednotného československého národa...“ Toto vedomie vtedajším predstaviteľom slovenského národa naozaj nebolo cudzie... Mimochodom, v  tých časoch sa aj náš najväčší básnik P.O. Hviezdoslav v  oravskom  Dolnom Kubíne – či už verejne, alebo v  kruhu mojej dolnokubínskej rodiny – vyjadřoval takto: „Áno, sme národ československý.“ A  keď sa, hoci na námestí, stretol a  nato zahovoril s  mojim otcom, vtedy školákom, nezriedka pred ním spomenul, ako ho v  Námestove aj so svojou rodinou navštívil pán prezident T. G. Masaryk, neváhajúc „tri dni terigať sa“ za ním „na furmanskom voze z  Bystričky pri Turčianskom Svätom Martine, kde trávil dovolenky, po tých našich krkolomných hornomoravských cestách...“ A  pritom nikdy nezabudol dodať, že pánovi prezidentovi je Slovensko otčinou, kolískou jeho otca,   že sa hlási k  Slovákom... a  čo si užil aj s  rodinou na spomienkovom stretnutí k  100. výročiu narodenia básnika Jána Kolára v  jeho rodných Mošovciach pri zásahu uhorských žandárov, ktorý to zhromaždenie rozháňali bodákmi, vydesiac k  smrti aj jeho malého syna Herberta, a  že on, vzácny pán prezident, o  Slovensko dbal najväčšmi práve vtedy, keď žilo v  tých svojich najťažších národných núdzach, rovnajúcich sa načisto už skaze... Patrím do pokolenia detí rodičov, ktorí – a  už toto zakladalo a  určovalo ich neskoršie národné a  štátne vedomie – pred vznikom ČSR vstupovali do uhorských, teda maďarských škôl, v  ktorých najmä nesmeli myslieť na svoj slovenský pôvod, a  po vzniku nášho spoločného československého štátu dostalo sa im na gymnáziích výučby a  výchovy naozaj už národnej, slovenskej, československej, európskej, načisto slobodného vidu kultúrneho, vedomia národného, štátneho, a  to predovšetkým od svojich vtedajších gymnaziálnych profesorov, inak v  prevahe českých...– prichádzali na Slovensko, ako sa hovorievalo, z  „dielne monarchie“, v  rade prejavov života už aj povyše pol storočia pred nami, a  slovenskí vzdelanci žili alebo v  zahraničí, alebo sa museli svojho pôvodu vzdať, aby sa v  Uhrách uplatnili... – veď za verejné príhovory v  slovenčine sa trestalo tu už aj väzením... Mimochodom, keď MUDr. Vavro Šrobár hľadal slovenských profesorov pre naše novozaložené gymnázia v Liptove, to ružomberské a  liptovskomikulášske, dokopy sa prihlásili piati, keď jeden z  nich v  rodnom jazyku sa takmer už nedohovoril... Áno, väčší počet vzdelancov mali sme vtedy v  cudzine – napríklad za morom, v  USA, povyše šesť tisíc – a  inak pre takmer už tretinu školáčikov v  Hornom Uhorsku nebolo nijakej školy...

Generáciu našich rodičov nezriedka označujeme za generáciu hodnôt, keď  tú našu za generáciu domova... – zdediac po rodičoch ich národné lásky a  demokratické hodnoty, nemohli sme sa stať inými... Pocity za našich rodičov v  roku 1968 presvedčivo vyjadrila aj jedna z  najväčších osobností ich generácie, literárny vedec a  profesor Dr. Alexander Matuška, a  to práve tak presvedčivo, ako aj nezakryte: “Vznik republiky v  roku 1918 znamenal pre nás doslova záchranu pred národnou smrťou...“ V  tomto duchu vyjadrovali sa aj slovenskí vzdelanci tamtých čias, keď o  našej národnej situácii v  Uhorsku súdili, že...“to sme už boli jednou nohou v  uhorskom hrobe...“ Naším rodičom bolo jasné najmä to, že nebyť Československej republiky, Slováci ako národ 20. storočie neprežijú, a  že tej republiky určite nebolo by bez toho jej najurčujúcejšieho zakladateľa, pána prezidenta T. G. Masaryka...A ak sa pritom hovorilo medzi nimi aj o  novej hierarchii hodnôt, najčastejšie sa spomenul a  citoval práve on... Slováci v  roku 1918 priam na poslednú chvíľu vyskočili z  uhorského hrobu, a  dvadsaťšesť rokov nato, len čosi navyše času uvědomeného cyklu jednej generácie, v  auguste roku 1944 – spontánne zareagujúc na výzvu velenia Československej armády na Slovensku – v  desaťtisícoch vykročili do boja za národnú slobodu a  obnovenie Československej republiky... Áno, bez našej spoločnej vlasti by tej veľkej slovenskej celonárodnej udalosti nikdy nebolo, a  tej zasa určite nie bez jej zakladateľov, pána prezidenta Osloboditeľa predovšetkým... Slovensko vďaka ČSR, pripomínalo sa v  škole aj nám, prešlo najväčšími přeměnami a  civilizačnými zmenami spomedzi všetkých svojich susedov... a  pozvoľna približovalo a k  úrovni bratov Čechov...

Pri rozprávaní o  T. G. M. v  našej rodine a  rozhovoroch medzi bližšími hosťami v  našom dome ma ako chlapca zvlášť oslovovalo prirovnanie osudu prvého pána prezidenta ČSR k  rozprávkovému zázraku. On, syn chudobného cisárskeho pohoniča, na prvý pokus vykázal z  Hradu všemocného cisára... – a  sám ho tam vystriedal... Takýto zázrak sa aj v  rozprávkach spravidla vydarí až na tretí pokus... A  keď sa ujal správy štátu, naše kraje, stáročia monarchistické, sa tou najprirodzenejšou cestou pokroku premenili v  jeden z  najdemokratickejších štátov sveta, vo svojej demokratickosti porovnateľný s  Francúzskom, Veľkou Britániou a  USA... Československo sa v  medzivojnových rokoch pokladalo, a  právom, za najvyspelejšiu a  najslobodnejšiu krajinu na východ od Rýna... A  zakaždým sa tu dodalo, že takýto zázrak nestal sa už v  nijakej inej krajine sveta, a  bez pána prezidenta T. G. Masaryka určite by ho nebolo...

Pre našich rodičov, študentov prvorepublikových gymnázií, bolo priam väčším priestupkom, keď sme my, ich deti, pri zmienke o  hlave Československa, a  to aj v  tom najsúkromnejšom rozhovore, zabudli pred uvedením jeho mena s  úctou vyriecť: „pán prezident“... A  keď došlo k  jeho zneváženiu v  roku päťdesiatom na brnianskom stretnutí vysokoškolských zamestnancov vtedajším ministrom školstva a  osvety V. Kopeckým, náš otec vedno s  priateľom, absolventom zlínskej baťovej školy, vzali nás na cestu: Košariská – Bradlo – Hodonín – Luhačovice – Veľká Javorina, aby nám ukázali najmä rodiská najväčšieho z  našich Ikarov a  nášho československého Prométhea, ako aj miesta najdávnejších česko-slovenských stretnutí... Na tejto ceste, pamätám si, citovali sa aj výroky MUDr. Vavra Šrobára: “Profesor Masaryk zaslúžil sa o  slovenský národ viacej ako tisíci iní, ktorí skľúčení nariekali nad nešťastným osudom porobeného ľudu.“ A  ten druhý?: “Profesor Masaryk ukázal nám cestu, ktorá viedla k  úspechu a  ku konečnému víťazstvu.“ Týmito cestami chodím doteraz, vodil som po nich syna, a  on v  týchto cestách pokračuje so svojimi deťmi... A  vše si povieme, že kým sa viacerí z  našich národných dejateľov dojímali nad osudom Slovákov k  slzám, prednášali plamenné prejavy a  podliehali vieram, ktoré rodia naivné sny a  túžby, pán prezident konal... Vo veku, keď väčšina z nás myslí už len na penziu, vykročil do sveta, aby zmenil náš národný osud, ohroziac tak pritom nielen seba, ale aj celú svoju rodinu, ktorá sa tak ocitla v  mimoriadnych existenčných a  existenciálnych starostiach... A  náš osud zmenil. Naozaj právom ho pokladáme za najväčšiu československú osobnosť 20. storočia, keď aj za jednu z  najväčších spomedzi všetkých, ktoré menili naše dejiny... Zmenil náš vonkajší aj vnútorný svet, a  to v  miere, v  akej sa to nepodarilo nikomu tak predtým, ako ani potom. Zmenil nás. A  tie naše neskoršie najslávnejšie československé, české a  slovenské skutky konali sme a  vykonali v  jeho duchu...

V  časoch, v  ktorých akoby sme radi podliehali najmä cudzím vzorom, uvedomujem

si ešte častejšie, že T. G. Masaryk prerástol svoju dobu a  čas, a  vzorom a  príkladom myslenia ostane nám tu navždy, teda aspoň do čias, kým sa nám bude žiadať zaoberať sa svojou dušou a  našim spoločenstvom... Z  lásky k  svojmu a  svojim myslel kriticky, čo sa mi na ňom vidí byť nesmierne pozoruhodným dodnes... Dokázal dať svojmu životu ten najvyšší ľudský zmysel. Jeho veľký duch neunikal zraku ani toho širšieho sveta, a  nebolo málo európskych osobností, hoci ako G.B. Shaw, ktorí by ho radi videli aj v  pozícii „prezidenta Spojených štátov európskych...“ Úvahy o  viere, vede, umení a  politike, ktoré predniesol pred povyše sto rokmi, teda tie svoje názory, že bez nich náš svet neobstojí, a  najmä nemôže sa meniť k  lepšiemu, nič nezostarli, naopak, ba stávajú sa nám, ako sa mi vidí, čoraz aktuálnejšími a  naliehavejšími. Po celý svoj život upozorňoval ľudí na dôležitosť duševnej vyrovnanosti a  duchovnej integrity v  ich živote. T. G. Masaryk, svetový mysliteľ, osobnosť naozaj nielen československá, sa už ako mladý profesor prehlboko zamýšľal nad tým, ako zmierniť a  stíšiť všetky rozporuplnosti osobného ľudského života a  modernej civilizácie... a  usporiadať jej prejavy tak, aby ani jeden z  nich neprerástol iné a  nevyústil v  krízový stav. Dávno pred nami si uvedomoval, že len čo jeden z  prejavov európskej civilizácie začne vladáriť nad iným, v  tom okamihu sa  schyľuje už ku kríze, lebo nič z  toho, čo zakladalo našu civilizáciu, nemôže už načisto a  raz a  navždy z  nej odísť, a  že  len čo sa jedno z  toho nášho celku ocitne pod  útlakom iného, v  okamihu začína zbierať energiu na radikálny odpor... T. G. Masaryk naozaj uvažoval o  všetkom – od najhlbších podstát človečích po štát – a  preto sa usiloval o  jednotu v  našej spoločnosti a  o  štát pre každého z  nás... Politika bola mu súhrnom všetkých záležitostí ľudí a  všetkých  ľudí bez rozdielu... Dbal o  to, aby nevládli rozpory medzi vnútorným a  vonkajším životom, spoločenským a  súkromným, a  čo ma aj dnes oslovuje zvlášť, naozaj už pred sto rokmi varoval pred tým, aby sa z  ľudí nestávali nástroje, ktoré niekto využíva a  používa najmä tak, ako to jeho bohatstvo a  ďalšie bohatnutie vyžaduje... Tieto „nástroje“ sa, prirodzene, musia živiť a  uživiť, ale ak sa takýmito nástrojmi raz stanú, potom už na iné radšej ani nepomyslia, zodpovednosť za iných nepoznajú, celospolečenské vedomie strácajú, v  sebe viac nenosia... T. G. Masaryk si želal takú našu výchovu, aby sme si sami v  sebe kládli čoraz náročnejšie otázky a  cítili v  sebe prirodzenú túžbu po sebaprekonávaní, teda aby sme sa aj pričinením vlastnej vôle a  energie dožívali dôstojnejšieho života a  sami mali podiel na zmene svojho  osudu... A  ešte tu rád – a  zvlášť rád – dodám: Veril v  potrebu literárneho, vedeckého a  filozofického vzdelania, lebo, vedel, že bez neho niet a  ani nikdy  nebude tých naozaj „mysliacich hláv“... Humanizmus bol mu veľkou prácou na sebe a  v  tom najlepšom slova zmysle aj dielom pre všetkých... T. G. Masaryk bol vskutku vo svojich časoch až neuveriteľne realisticky mysliaci človek... Dovidel ďaleko dopredu. A   za všetkých nás, Čechov aj Slovákov. Jeho duch nám naďalej tu ostáva ako veľká výzva a  zároveň ako nevšedný dar.

Článek z publikace „Živé hodnoty Masarykova Československa“, s podtitulkem „Směrodatné hodnoty pro 21. století“. Sborník z konferencí k 90. výročí vzniku ČSR v Brně 22. a 23.10. 2008. 3. opravené vydání vyšlo v r. 2010.

.