Ján 13, 12Keď im umyl nohy a obliekol si odev,

¹³Vy ma oslovujete: »Učiteľ« a: »Pane« a dobre hovoríte, lebo to som. ¹⁴Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. ¹⁵Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. ¹⁶Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. ¹⁷Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte. ¹⁸Nehovorím o vás všetkých. Ja viem, koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: »Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.« ¹⁹Hovorím vám to už teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane, že Ja Som. ²⁰Veru, veru, hovorím vám: »Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.«“

Aj tento opis ukazuje Krista (Boha) v Jeho nepochopiteľnej pokore a mystickosti. On, Boh, umyl nohy svojmu stvoreniu a žiada, aby takéto prejavy vzťahov medzi ľuďmi boli u všetkých Jeho nasledovníkov. Mohol by som napísať „aby takéto prejavy lásky boli vo vzťahoch medzi všetkými ľuďmi, nielen medzi Jeho nasledovníkmi...“.

Ale to vôbec nie je ľahké. Máme medzi sebou rôzne vzťahy. Aj nepriateľské. Prejav pokory by však človek mal vedieť ukázať aj voči nepriateľovi. Aj voči zradcovi. Nie preto, že je svätý či dokonalý a preto miluje aj svojho nepriateľa. Preto, že chce byť svätý, preto, lebo sa chce podobať Bohu a chce sa učiť prejavom lásky, aj keď ešte nedokáže milovať aj toho konkrétneho nepriateľa. Aj preto si máme jeden druhému umývať nohy. Každý jeden. Aj ten ľudsky najvyšší, napríklad kráľ alebo prezident.

Nie je nutné, aby nejaký prezident svojim hosťom na recepcii umyl nohy. Ide o postoj pokory. Prezident má na recepcii voči svojim hosťom, ale aj voči čašníkom, ochranke, organizátorom, svojmu personálu a ďalším zúčastneným vystupovať s pokorou a úctou.  Nie ako ten, kto vládne, ale ako ten, kto slúži.

Ani mnohí pápeži, biskupi či kardináli toto nedokázali. Prečo by to mal dokázať nejaký kráľ alebo premiér? Ale Kristus to nehovoril iba obrazne. On povedal a aj uskutočnil tieto úkony úplne reálne. A žiada to od každého svojho učeníka. Od každého kresťana. Bez ohľadu na jeho postavenie v Cirkvi.

Aj toto je významný rozdiel medzi Jeho Cirkvou a medzi inými ľudskými spolkami a inštitúciami. Hoci Cirkev niekedy a v niektorých kresťanoch či cirkevných hodnostároch pripomína skutočne viac ľudskú inštitúciu než Bohom založenú rodinu veriacich, predsa len Boh ju založil práve kvôli tomu, aby nielen ohlasovala Jeho narodenie, umučenie a vzkriesenie. Založil ju aj na to, aby každý jeden člen tejto rodiny veriacich prežíval svoj život ako službu svojim blížnym. Aby celý svoj talent, svoje nadanie, schopnosti, zručnosti, povahu (aj slabosti) používal na službu ľuďom okolo seba.

Toto nevyžaduje od svojich členov žiadny iný ľudský spolok. Tam stačí zaplatiť členské... Službu nevyžaduje ani štát, ani firma, ani občianske združenie. Veď to by bolo ponižujúce. Kristus však žiada od člena Cirkvi dobrovoľné ponižovanie sa.

Čo je veľmi iritujúce, Kristus to nežiada len od tých, čo v Neho uveria. Ak sa chce niekto dostať k Nemu po smrti, tak sa musí učiť pokore a službe blížnym bez ohľadu na to, či v Krista verí alebo nie. Je mnoho ľudí, ktorí odmietajú kresťanstvo a Krista s tým, že oni sú dosť dobrí aj bez viery v Boha. A že ak by Boh náhodou predsa len bol, tak ich musí prijať do neba aj tak, lebo však oni sú dobrí. Naozaj? Dokázal si slúžiť svojmu blížnemu? Vždy? Všade? Každému? Si si istý?

Aj preto je lepšie radšej sa o Krista zaujímať a chcieť o Ňom vedieť čo najviac, než Ho ignorovať. Ako možno napodobňovať niekoho, o kom nemám dosť informácií? Oveľa logickejšie sa mi zdá, keď už som na tomto svete a hľadám zmysel svojej existencie, že tým zmyslom by mohol byť viac Boh než náhoda.

Pokiaľ by príčinou života mala byť náhoda a cieľom užiť si tento svet, prečo by som mal niekomu slúžiť? Nie je praktickejšie donútiť svojich blížnych, aby slúžili oni mne? Zvlášť pokiaľ mám pred nimi v niečom nejakú výhodu, napríklad som silnejší, múdrejší, talentovanejší, mám ostrejšie lakte, podrezanejší jazyk, vyznám sa v paragrafoch, zdedil som viac peňazí a majetku než iní a podobne...

Lenže tí blížni sa časom môžu vzbúriť voči tomu, ako ich ten silnejší či bohatší zneužíva a ponižuje. Vzbúria sa proti pocitu krivdy, ktorý v nich panovanie v rozpore s duchom služby vyvolá. Vzbúria sa preto, lebo sú to ľudia a nie nemysliace zvieratá. A čo ich udrží, aby ich vzbura prebehla v medziach spravodlivosti? Ak nezastavilo nič mňa, aby som ich nezneužíval, prečo by ich pomsta mala mať nejaké hranice?

Príklad?

Aká je životnosť členov zločineckých gangov? Títo ľudia zomierajú pomerne mladí. Zomierajú tragicky. V klanových bojoch. Ak majú šťastie a polícia ich včas spacifikuje a súd pošle do väzenia, tak tam prežijú s vyššou pravdepodobnosťou ako na ulici.

Nás sa to vraj netýka. Ale tí mladí pištoľníci sú niekoho deti. Ich otec a mama takto strácajú svoje deti. Najprv cez mladícke bandy a neskôr cez organizované mafie. Spoločnosť im nedokáže poskytnúť iný zmysel života iba konzum tu a teraz. Napriek pokroku vedy, technológií, napriek rastu životnej úrovne a kultúry zločinnosť a zločinci tu stále sú. Nechcem riešiť, čia je to vina. Či je to zlyhanie rodičov, školy, spoločnosti, alebo uletené gény konkrétneho mladého človeka. Dôležité pre túto úvahu je to, že jeden z pilierov morálneho kompasu spoločnosti - náboženstvo, viera v Boha, viera v Krista - je vytláčaná z verejnosti a nie je nahrádzaná ničím rovnocenným.

Kto stojí na čele regionálnych ukrajinských revolúcii v jednotlivých separatistických regiónoch? Vysvitlo, že veľkú Ukrajinu viedol prezident v minulosti odsúdený za násilnícke činy. Ako môže odsúdenec za násilné trestné činy dostať mandát na prezidentský úrad? Aj preto Ukrajina takto dopadla. Štát je doslova rozkradnutý. Zlyhala demokracia? Nie, zlyhala morálka a zdravý rozum.

Kto ovládol Krym? Človek s podozrivou minulosťou. Kto zakladá a vedie ozbrojené zložky v Donecku či iných regiónoch? Pozrite si ich trestné záznamy. A opýtajme sa, či ešte niekto z pôvodných povstaleckých vodcov žije? Väčšina z nich už nie. A nezomreli na bojisku. Neutešujme sa, že morálka a demokracia zlyháva iba kdesi na Ukrajine. Vlastná skepsa zo života a „blbá nálada“ v našich štátoch nás usvedčuje z toho, že sme rezignovali na reálnu morálku a demokraciu aj v našich krajinách. Už neveríme v poctivosť a morálku vodcov, politikov, vlád ani súdov. Asi máme dôvod!

Ani veľké revolúcie, hoci sa diali pod heslom rovnosti, bratstva a slobody, sa nezaobišli bez nespravodlivostí. Mnoho boháčov prišlo o majetky a životy len preto, lebo nedokázali svoje postavenie prežívať ako službu. Keď sa pohár naplnil a revolúcia prepukla, revolucionári vôbec neboli spravodliví. V mene spravodlivosti a revolúcie lúpili a vraždili. Vinných aj nevinných. Vo Francúzsku, v Rusku, v sedliackych vzburách v Nemecku, všade... A vraždili aj vlastných.

Mimochodom, vo Francúzsku sa revolucionári nezastavili ani pred vyvraždením 60 tisíc obyvateľov vrátane nevinných žien a detí v odbojnom regióne Vendeé. Keď následky toho vraždenia následne videl jeden z normálnejších revolučných generálov, vyhlásil, že ak ešte niekto z vodcov revolúcie vydá podobný rozkaz, tak ho osobne popraví. Rozkaz k vyvraždeniu obyvateľov do jedného bol vydaný písomne a zachoval sa do dnešných čias. Hitler poslal na smrť 6 miliónov Židov, ale nepodpísal sa ani pod jediný dokument podobnej povahy. Asi bol prezieravejší...

Bolo spravodlivé, keď Kosovci počas boja za vlastný štát odoberali Srbom orgány a obchodovali s nimi? Je spravodlivé to, čo robila IRA či ETA? Alebo iné revolučné skupiny v Grécku, či v krajinách Latinskej Ameriky? (A propo – Kosovský štát po 15 rokoch svojej existencie ukazuje, že zločinci nakoniec svoj štát vždy zruinujú. Svet uveril kosovským gangstrom, prezlečeným za bojovníkov za slobodu národa a pomohol im odtrhnúť sa od Srbska. Ale výsledok je zúfalý, Kosovo je ekonomicky na kolenách a demokracia je nahradená vládou gangstrov. Kosovčania zo svojho štátu húfne utekajú a zmena je v nedohľadne.)

Treba ešte viac príkladov, čo vznikne, ak nebude každý človek svoj život prežívať ako službu?

Odkiaľ vziať motiváciu žiť svoj život ako službu?

Kristus nehovoril iba o Judášovi, keď citoval Starý zákon. Varoval aj budúce generácie nasledovníkov pred nesprávnym chápaním či odmietaním Jeho posolstva. Keď som spomínal cirkevných hodnostárov, ktorí evidentne nezvládli v minulosti alebo nezvládajú v súčasnosti svoj úrad ako službu, môžeme to brať ako Ježišovo proroctvo a varovanie, že potenciál zrady je v každom z nás. Napríklad aj v tom, že nebudeme prežívať svoj život ako službu blížnym, hoci budeme mať plné ústa kresťanstva. Alebo v tom, že sa budeme vychvaľovať, že sme dobrí aj bez viery v Boha.

Ale naozaj? Veď si uvedomme, kto to žiada: Ten, ktorý hovorí o sebe: Ja som - JHWH - Ten, ktorý ako Jediný je a je úplne nezávisle od čohokoľvek. Na rozdiel od nás, ktorí sme len vďaka Nemu. A aj preto, že nikto z našich blížnych neurobil nič pre to, aby sme neboli.