blog.sme.sk

Mám 36 rokov a stále mám chuť učiť sa. Prečo som ju necítil v škole? Možno preto, že radosť z poznania prichádza až vtedy, keď chápeme, kam nás môže posunúť.

Priemerný únik dát stojí 4,99 milióna dolárov, o dvanásť percent viac ako vlani. Každý štvrtý stojí na AI. Júlové záznamy ukazujú odvetvie, ktoré to už neberie ako chybu. Berie to ako položku v rozpočte.

Bylo brzké odpoledne jednoho z mnoha tropických dní letošního léta, kdy teplota v pražském centru už dávno překročila třicítku. „Proboha, snad bude klimatizovaná,“ zadoufal jsem při pohledu na blížící se tramvaj.

Aké to je, keď potrebuješ dokazovať vlastnú bolesť? Nielen okoliu, ale aj sám sebe? Keď túžiš po hmatateľnejšom ochorení, lebo to tvoje je príliš diskrétne schované. A tým pádom spochybniteľné.

Obec netvoria len cesty, budovy či rozpočet. Tvoria ju predovšetkým ľudia. Komunity vnímam ako priestor, kde sa stretáva energia ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť k lepšiemu.

Klimatická zmena nezasahuje všetkých rovnako. Najtvrdšie dopadá na ľudí, ktorí k nej prispeli najmenej a majú najmenej možností chrániť sa.

Regióny majú dôvod cítiť krivdu. Účet za rozbité cesty, chýbajúcich lekárov a odchod mladých však dostávajú obyvatelia mesta, ktorí o týchto veciach nikdy nerozhodovali.

Kým si v liečbe, máš plán, termíny a kontroly. Ideš po stanovištiach, ako vo videohre. Keď liečba skončí, systém sa s tebou rozlúči. A ty zistíš, že začína život na ktorý ťa žiadna brožúrka nepripravila.

Na ukrajinskom fronte dnes nerozhoduje, kto krajšie zvládne kotúľ, streľbu za pohybu či útok na zákop. Rozhoduje, kto protivníka skôr nájde – a pošle naňho dron.