blog.sme.sk

Veliká radost zaplavila moje srce, dyž sem Vás videla ščera v Novinách na Hlavnej stanici na záchode.

V našej krajine sme začali dosť zaostávať pokiaľ ide o kvalitu života. Ale nechcem frflať, chcem pomôcť.

Podobne ako v Chorvátsku majú Drvenik, tak na Slovensku máme Dreveník. Tam práve na ďalekú Spiš sme sa vybrali s kubínskymi turistami v pojarmočnú nedeľu.

Možno vás tento článok nahnevá. Ale Niekedy totiž nestačí ľuďom povedať pravdu pekne a opatrne. Niekedy potrebujeme dostať pomyselnú facku, aby sme sa zastavili, pozreli do zrkadla a zamysleli sa, kam vlastne smerujeme.

Všetci máme expiračný dátum, všetci to vieme, ale je to také spoločenské tabu, o ktorom sa neradi rozprávame. Ako sa naučiť žiť vo svete, v ktorom niekto nenahraditeľný chýba?

Kam vlastne Slovensko smeruje? Platíme viac, štát sa ďalej zadlžuje, ekonomika takmer nerastie a mladí odchádzajú. Namiesto riešení sa hádame, kto je náš a kto cudzí. Naozaj sme sa už zmierili s tým, že lepšie nebude?

Veľakrát sa vraví, že príroda si poradí sama. Tak prečo keby sme prestali kosiť lúky, tak by sa im darilo menej?

Bratislava mení Šancovú. Chodcov počítali, ale čo tisíce vodičov? Magistrát sľubuje, že vodiči ho nepocítia

Ťažký batoh cez rameno, ešte za sebou ťahať kufrík s náradím, šup ho na vlak, potom na autobus a potom pešo k zákazníkovi. Zdá sa, že ďalším krokom bude návrat ku konskej doprave. Toto sú tie vaše riešenia?