Djokovič vs. Austrália (teologicko-filozofická esej)

I keď sa môže táto kauza javiť smiešne, z môjho pohľadu má veľa rovín. Jednou z nich je samotná autorita pravidiel, ktorá vyplýva z prvej polovice vety a teda „pravidlá majú platiť“. Sme povinní dodržiavať pravidlá za každých okolností? Ak áno, aké to má dôsledky? Ak nie, ktoré okolnosti nás oprávňujú niečo porušiť?

Pravidlá a zákony sú ľudským nástrojom pre udržanie poriadku. Chránia spoločnosť aj jednotlivcov pred škodlivými vplyvmi. Keďže ide o ľudský nástroj, tak to samo o sebe nesie predpoklad nedokonalosti. Ľudská tvorba totiž býva nedokonalá, navyše niekedy ani nevedie k samotnému očakávanému výsledku – v tomto prípade k usporiadanosti, či uskutočniteľnosti. Pekným príkladom môže byť zoznam najzvláštnejších zákonov v histórii. Väčšina týchto regulácii je možno úsmevných, mnohé z nich boli nesplniteľné (napr. zákaz umrieť) a niektoré mohli aj celkom sťažiť život a to celkom zbytočne, lebo nič neriešili. Omnoho horšími však boli naozaj z podstaty zlé nariadenia ako napr. Norimberské zákony, niektoré sovietske zákony, alebo aj týchto  9 skutočne zlých regulácii, ktoré v minulosti platili v USA. Mnohé z týchto nariadení spôsobili utrpenie alebo smrť tisíckam až miliónom ľudí. Myslím, že netreba byť veľkým mysliteľom na to, aby bolo zjavné, že dodržiavanie a participovanie na týchto pravidlách nemalo pozitívne následky na ľudstvo, spoločnosť a jednotlivcov, práve naopak. Prichádzame teda k tomu, že pravidlá samé o sebe nemajú vždy autoritu a ich dodržiavanie niekedy nemusí mať vždy za následok naozaj lepšiu, spravodlivejšiu a usporiadanejšiu spoločnosť.

Javí sa mi teda, že môžeme rozdeliť zákony, pravidlá a nariadenia do troch skupín:

• Pozitívne/morálne/prospešné

• Neutrálne

• Negatívne/amorálne/škodlivé

Pri dodržiavaní nariadení by sme si teda mali vždy klásť otázku, do ktorej z týchto skupín náš objekt skúmania zaraďujeme. Problémom však je práve toto vyhodnotenie. Keď sa pozrieme napr. na povinnosť očkovania detí voči niektorým chorobám, existuje pomerne veľká skupina občanov, ktorá považuje túto povinnosť za vyslovene škodlivú. Odvolávajú sa však na nevedecké články z pochybných zdrojov, dávno prekonané a dokázateľne chybné štúdie, prípadne sa odvolávajú na svoju intuíciu či „sedliacky rozum“, ktorých pravdivosť sa však nedá overiť a navyše často odporuje faktom. Môžeme tak pochybovať aj o schopnosti týchto ľudí vyhodnotiť a správne za-kategorizovať akékoľvek pravidlá. V tomto prípade prichádza na pomoc nejaká vyššia autorita či moc.

Otázka autorít je tiež samá o sebe náročná, ale ja pre tieto potreby ostanem v povrchnej rovine. Napr. v otázke očkovania je zrejmé, že hlavné slovo by mali mať lekári a vedci, ktorí sa medicínu študovali, venujú jej celý život a majú v obore skúsenosti aj výsledky. Samo o sebe to však nemusí stačiť a prichádzame do bodu, kedy si aj názory autorít odporujú. Vidíme to napr. aj pri rôznych pochybných postojoch rôznych lekárov v otázke COVID-u, kde síce ide o okrajové, ale predsa pre mnohých určujúce perspektívy. Prichádzame k tomu, že aj vedecké autority môžu byť omylné. A bohužiaľ veľakrát aj sú. Dobrým príkladom je zoznam týchto vedeckých omylov. Omnoho horšie to niekedy dopadá, keď sa do rozhodovania pustia politické autority. O ich omylnosti ani nemusí byť reči, stačí si spomenúť na odhadovaný úspech plošného testovania a z toho plynúcich regulácii, ktoré šíreniu COVID-u skôr pomohli, akoby mu zabránili (i keď v tomto je moje hodnotenie povrchné a uznávam, že nemám na toto tvrdenie dáta, čiže to treba brať len ako subjektívny dojem, ktorý sa v zmysle predchádzajúcich odsekov môže a aj sa často mýli). Pre nás veriacich katolíkov sú veľkou autoritou zbor biskupov, pápež a inštitúcie cirkvi, no z histórie vieme, že aj medzi nimi prišlo k mnohým zásadným chybám a omylom.

Ak teda nevieme dokonale určiť, ktoré pravidlá sú dobré a nemáme záruku ani v autoritách, ktoré ich vytvárajú, vieme teda, čo vlastne treba dodržiavať? Majú byť takéto pravidlá vynucované?

Pozrime sa napr. na také fungovanie viacgeneračnej rodiny. Mnohí z nás zažili nelogické až škodlivé príkazy, ktoré si vedia navzájom členovia rodiny naordinovať. Napr. mnohí z nás možno malí tú veľmi milujúcu, ale zároveň neskutočne poverčivú starú mamu, ktorej sa zrútil svet pri predstave, že ste jedli hydinu na Nový rok, veď vám uletí šťastie. A to už ani nevravím príklad žiarlivého otca a jeho dcéry, ktorý namiesto priepustky na rande uštedrí zaracha v domnení, že ju tým chráni. Chceli by ste takéto nariadenia dodržiavať a ešte sa tváriť, že je to tak dobre? Ja veru nie.

Ďalšou problematickou zložkou je uplatňovanie „pre všetkých rovnako“. Možno vám už vrie krv v žilách, lebo si spomeniete na našich papalášov, ktorých sa zákony Slovenskej republiky dlhé roky netýkali. No keď zabrzdíme v emóciách, nachádzame aj iné príklady, ktoré ukazujú, že „pre všetkých rovnako“ nemusí byť zároveň aj dobre. Stačí sa pozrieť na COVID opatrenia, ktorých uplatňovanie nie vždy všetkým bolo na osoh. Dobrým príkladom bol výpadok starostlivosti pre osamelých a chorých ľudí, nemožnosť prechádzky mimo okres, či karanténne nariadenia pri pôrodoch. Ide síce už o prekonané problémy, ale sú prekonané aj kvôli tomu, že na ne niekto upozornil. Niektorí si ešte možno pamätajú povinnú vojenskú službu, no aj tam existoval celý rád ospravedlnení a samozrejme nikto nenamietal. Určite je vhodné robiť z nariadení výnimky, pretože ako vidíme, tieto regulácie sú jednoducho nedokonalé a my ako ľudia nevieme domyslieť všetky dôsledky našich rozhodnutí. Navyše sú situácie, kedy jednoducho treba zapojiť srdce. V triede sa majú všetci postaviť do radu, ale malého chlapca so zlomenou nohou necháme sedieť. Dôchodca si zabudne štiknúť lístok, lebo mu neslúži dobre pamäť a revízor sa nad ním zľutuje a pokutu mu nedá. Je to v poriadku? Myslím, že áno. Týmto som teda skúsil narušiť „nepriestrelnosť“ aj druhej polovice princípu „pravidlá majú platiť pre všetkých“.

Pravidlá totiž nemusia byť iba dobré, nemajú ani všeobímajúcu autoritu, niektoré by radšej ani nemali platiť, aspoň nie za každých okolností a pre všetkých. Lenže zjavne cítime, že toto tvrdenie podkopáva akési istoty, ktoré máme a vedie k chaosu.

Pre moje ďalšie vysvetlenie sa vrátim k Biblii. Typickým príkladom zákonníckeho prístupu k náboženstvu bolo Židovstvo v časoch Ježiša Krista. Desatoro Božích prikázaní by zo svojej podstaty nemalo trpieť mnohými z predošlých neduhov. Minimálne otázka autority by mala ostať nedotknuteľná, veď Boh je predsa neomylný. No napriek tomu sa stalo, že sa z desatora stal zoznam stoviek nariadení, ktoré mnohým  prerástli cez hlavu a z princípov, ktoré chránia človeka od zla, sa stal nástroj manipulovania, skostnateného náboženského prežívania a v podstate odlúčenia od Boha. Príchodom spasiteľa sa však naštartovala zmena. Kristus vyžadoval premenu zmýšľania od zákonníckeho k duchovnému prežívaniu. Ukazoval na podstatu, na hĺbku a na to, že keď nám odíde táto duchovná podstata, ani najlepší zákon nás neochráni. Okrem toho, že ide viac o vnútro, ako o vonkajšok, tak Kristus poukázal aj na to, že samotný zákon nás nespasí, treba niečo viac. Neprišiel tým zrušiť zákon, ale ako sám povedal, prišiel ho naplniť. Keď odídem z tejto náboženskej odbočky, zanechávam si z nej to „niečo viac“. Lebo to je podľa mňa aj odpoveď na moje otázky v tejto eseji.

Správne nasmerovaný človek hľadá podstatu a odpovede. Sme mysliace a inteligentné bytosti, ktoré sú omylné, čo nevyhnutne vyžaduje pokoru. Nie všetkému rozumieme, nevyhnutne teda musíme poznávať a rozlišovať, čo nám život a okolie hovoria. Všetci sme odkázaní na autority, no máme aj svedomie, ktoré ak formujeme, nemalo by nás zviezť z dobrej cesty. Naším pozvaním je vlastne stávanie sa plnohodnotným človekom a teda pre mňa ide o nasledovanie Krista. Nasledovanie nie je túlanie ani blúdenie, ale je to systematická a namáhavá cesta, nevyhnutne vyžadujúca pokoru a dôveru v toho, koho nasledujem. Zároveň v sebe nesie zatiahnutie na hlbinu a načúvanie, čo je skutočne správne a v čom už ide len o naše ego, tvrdohlavosť, lenivosť, pýchu, zlomyseľnosť či lakomstvo. Človek idúci na hlbinu neostane pri povrchnom súde, ale pýta sa, čo je dobré, aj keď odpoveď môže byť nepríjemná. Vyspelý človek totiž nie len rozumie nariadeniam, dodržiava všetko, čo sa neprieči jeho svedomiu, ale aj pokorne príma veci, čo mu nevyhovujú, ak ide o vyššie dobro.

Keď sa po týchto úvahách vrátim spať na začiatok k prípadu Austrália vs. Djokovič. Detaily poznám iba z médii a tie nemusia byť úplne presné. No pýtam sa, aký je odkaz celej kauzy? Áno, austrálske zákony sú v našich očiach nebývalo prísne. Aj v ich krajine mohlo dochádzať k manipuláciám ohľadom správ o COVID-19 a interpretácii, ktorá nemusela byť vždy úplne korektná. No je nespochybniteľný fakt, že ide o pre mnohých smrteľnú chorobu a chrániť sa pred ňou je dobrá vec. Okrem zabezpečenia hraníc, obmedzenia pohybu a karantén sa javí ako najúčinnejšia ochrana očkovanie a to potvrdila absolútna väčšina vedeckej obce. Tenista bol nezaočkovaní, hoci na to nemal zdravotný dôvod. Išlo o jeho slobodné rozhodnutie. Je síce pravda, že dostal výnimku, ale tá však podľa medializovaných informácii nebola vecou zdravia a ani solidarity. A výnimka udelená bez solídneho dôvodu je výsmechom tým, čo ju naozaj potrebujú.

Nemusíme považovať austrálske opatrenia za najlepšie možné na to, aby sme vedeli posúdiť, že ich dodržanie v tomto prípade bolo najlepšou možnou voľbou. Keby sa tenista nechal zaočkovať, dal by najlepší príklad celému svetu. Opatrenia totiž nemusia byť dokonalé na to, aby sme sa ich rozhodli dodržiavať. Múdry človek vie pochopiť, čo slúži na osoh jemu a celej spoločnosti. Stávajme sa teda múdrymi, viac času venujme poznávaniu a menej času strácajme v umelých kauzách na sociálnych sieťach. Budeme tak lepšie nasledovať našu najvyššiu Autoritu, ktorá ako veríme, sa nemýli.