1. Ako si overiť pravdivosť správ, fotografií, videí? 

2. Koľko správ denne potrebujem, aby som mal(a) prehľad?

3. Ako, kedy a aké informácie počas dňa, predovšetkým v čase vojny prijímať a kde ich hľadať?

Odpoveďou je zopár základných slov: sedliacky rozum, menej, kratšie, oficiálne, z rôznych zdrojov.

   Som dlhoročnou novinárkou a základom môjho fungovania vo svete informácií, je môj osobný výber - sama sa rozhodujem a aktívne vyhľadávam informácie. Nespolieham sa na "ponuku" v mobile, v televízii, v novinách alebo na internete. Nereagujem na všetko, čo mi "vyskočí" pred oči. A nehľadám aktuality a informácie "hocikde" na internete alebo tam, kde sa mi to minule "páčilo".

    Azda vám moje skúsenosti pomôžu pri orientácii v spletinom svete informácií v čase hybridnej vojny.

   Určila som si "ranné a večerné" aktívne stretko s médiami :), aby ma množstvo noviniek nezahltilo a nemala som nutkanie neustále sledovať, čo sa práve deje. Aj o začiatku vojny som sa dozvedela od syna, ktorý v noci sedel pri počítačovej hre a medzi hráčmi, ktorí sa pripájajú z celého sveta, sa spustil veľký rozruch: Začala sa vojna na Ukrajine, vieš o tom??? Syn, ktorý je schizofrenik, nemohol od rozrušenia samozrejme zaspať a keďže ja vstávam ráno okolo piatej, tak mi hneď ráno prišiel zvestovať túto jóbovu novinu.

   Moja teória, že všetko, čo sa ku mne má dostať, sa ku mne v správnom čase aj dostane, sa mi osvedčila veľakrát. Aj keď som v minulosti pracovala ako reportérka v rozhlasovom spravodajstve, kde bolo treba "byť na mobile" dokonca aj v noci, tak som s mobilom nespávala. Spávala som a spávam s mojím manželom alebo sama so sebou. Okrem akútnych situácií, keď bol napríklad niekto z rodiny chorý a mobil som mala neustále pri sebe.  

Takže takto:

   RÁNO o 7. hodine si vypočujem Slovenský rozhlas (Rádiožurnál) a predtým alebo potom si pozriem zopár slovenských alebo českých OFICIÁLNYCH webov. Nevynechám alternatívne alebo konšpiračné weby. To kvôli "inému pohľadu". Priebežne ich všetky počas týždňa mením a "otváram" si maximálne 3-4 portály. Počas tejto mimoriadnej vojnovej situácie si webové stránky "listujem" rýchlejšie ako inokedy a všímam si hlavne základné informácie, ktoré by sa mňa alebo mojich blízkych mohli dotknúť. Teda či nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Keďže som si vypestovala schopnosť informácie rozlišovať, nie som náchylná uveriť prvej, ktorá sa mi dostane pred oči. Napríklad správy o jadrových elektrárňach ma nehnali hneď do lekárne kúpiť si jódové tabletky. Ani mi to nenapadlo. Rovnako ako mi pri informáciách o prvých utečencoch nenapadlo ísť si vybaviť cestovný pas. Skôr som premýšľala, ako pomôcť. To je už však práca s informáciou a nie spôsob, ako sa k nej dostať... Vrátim sa teda späť. Počas vojny čítam hlavne najnovšie aktuality, krátke správy a iba výnimočne "kliknem" a prečítam si celý a dlhší text. Je to ako s jedlom. Základom je polievka a hlavné jedlo a sem-tam si doprajeme zákusok. 

   POČAS DŇA niekedy počúvam Slovenský rozhlas, ktorý si púšťam v aute alebo počas varenia, upratovania alebo iných "intelektuálne nenáročných činností". Na pokrytie základného prehľadu "o svete" mi to úplne stačí. Keď mám viac času (napríklad pri káve alebo na WC), pozerám si správy na mobile. Nemám s tým však dobrú skúsenosť, lebo sa mi stane, že mi káva vychladne alebo zabudnem, že sedím na záchodovej mise viac ako desať minút, čo mi neprospieva. Zo zásady a možno aj z pohodlnosti nemám žiadnu aplikáciu, ktorá by mi pravidelne "ponúkala" najnovšie a najzaujímavejšie správy, ktoré by mi "určite nemali uniknúť" a nenechávam si posielať ani žiadne upozornenia na e-mail. Používam starú dobrú metódu ako kedysi, keď sme si museli otvoriť noviny a prelistovať si ich stručne-ručne. Že je to zdĺhavejšie? Nemyslím si. Zdĺhavejšie a oveľa škodlivejšie je zaoberať sa "balastom", ktorý nie je šitý konkrétne na mňa ale na všeobecnú skupinu. Okrem toho mi aplikácia alebo nejaký "infobot" po čase začne ponúkať stále to isté, teda ten istý balík a okruh tém, ktoré ma zaujímajú a hlavne ktoré sa mi páčia a chcem ich čítať. Nikto nemá rád správy, ktoré mu "nelahodia" a sú "iného razenia" Napríklad keď som katolíčka, ťažko sa mi bude prijímať informácia o tom, že podľa prieskumov katolíci častejšie odmietajú utečencov ako ateisti. To je iba príklad. Aplikácie ale aj iné "informačné systémy" ako napríklad You Tube spracovávajú naše preferencie. Majú nás "prečítaných". Preto ich využívam minimálne. Nestane sa mi, že sa "zamotám" do informačného vlákna, ktoré nemá konca kraja a neprichádzajú mi ďalšie a ďalšie ponuky na čítanie alebo sledovanie videí. Po niekoľkých minútach na jednom webe si poviem: "Hm, ktovie, čo hovoria inde?" a obrazne zoberiem do ruky ďalšie noviny. Z poličky si "noviny" vyberiem sama a sama ich tam aj naspäť odložím. Veď ani kedysi sme sa neprehrabávali v desiatkach tlačovín a nespávali sme s novinami v posteli. Okrem bezdomovcov, ktorí ich používajú dodnes.

    ´VEČER si pozriem televíziu. Striedam dva-tri kanály. Počas vojny sa mi veľmi osvedčila televízia ČT24. Sú výborní v rýchlosti, výbere tém aj v spoľahlivosti. Večer je to už skôr iba také potvrdenie toho, čo som sa počas dňa dozvedela. Lebo veď zajtra ráno sa všetky základné informácie aj tak dozviem. Teda keď sa ráno s trochou šťastia opäť zobudím. 

   OVEROVANIE INFORMÁCIÍ si vyžaduje ochotu prijímať aj také správy, ktoré sa mi nepáčia a sú "z opačného konca" mojich preferencií a záujmov. Je veľmi prospešné vidieť rovnakú informáciu v inom svetle a iným pohľadom.  Možno sa pýtate, prečo si pozerám predovšetkým oficiálne správy. Nuž lebo nech mám na kvalitu mainstreamu akýkoľvek názor, stále je to profesionálna novinárčina a nie iba "paberkovanie" a hranie sa na "komentátorov" alebo na novinárov, čo v posledných rokoch predvádzajú mnohí úspešní samozvaní mediálni guruovia či už na You Tube alebo na sociálnych sieťach. Netvrdím, že všetky mainstreamové médiá sú kvalitné, ale dávam prednosť profesionálnym novinárom, ktorí sú povinní svoje informácie overovať. Možno by stálo za pozornosť pripomenúť, že treba rozlišovať medzi spravodajskou informáciou a správou, ktorá hovorí iba o udalosti a na druhej strane je informácia alebo správa, ktorá je už komentárom, teda "s pridanou hodnotou". Základná spravodajská informácia ako je napríklad začiatok vojny by totiž nemala byť "okorenená" názorom jej autora, či už redaktora, reportéra alebo niekoho, kto ju zverejňuje. A to je práve priestor pre "neoficiálne" médiá, lebo aj medzi nimi "svietia" výborní poskytovatelia informácií alebo jednotlivci, ktorí sú mimo oficiálnej scény. Jedným z najjednoduchších princípov, ako rozlíšiť napríklad medzi bulvárom alebo nekvalitnou (nepravdivou) informáciou je jej prílišný emicionálny náboj, ktorý bije do očí. Vždy spozorniem, keď aj v oficiálnych médiách zaznie počas spravodajstva veľa "bolesti, krvi, zničených budov a smutných očí". To zaváňa bulvárom.  Bulvár tiež sledujem, ale považujem ho za akési informačné čipsy. Lákavé ale veľmi nezdravé. Na druhej strane, aj v bulvári sú niekedy zaujímavé postrehy a objavuje sa tam aj pravda, ktorá je ale často zaobalená do chrumkavého obalu. Ľudia, ktorí majú radi bulvár, však väčšinou "zjedia" iba obal a pravdu si nevšimnú. 

   OVEROVANIE INFORMÁCIÍ a dôvera v zdroj, z ktorého pochádzajú, nie je také zložité, ako to na prvý pohľad vyzerá. Treba sa vrátiť v čase a naučiť sa dôverovať profesionálom, tak ako to bolo kedysi. Problémom je, že ľudia sa v modernej dobe začali viac utiekať k neprofesionálom a to takmer vo všetkých oblastiach života. Platí to v zdravotníctve, školstve, psychológii, v službách, produktoch aj v médiách.

   Na záver jedno zhrnutie. Informácie sú pre mňa iba maličkou časťou môjho života, napriek tomu, že ma "živia" a sú mojím pracovným nástrojom.

   Môj život, to je predovšetkým rodina, priatelia a predovšetkým som to ja a môj pohľad na svet. Snažím sa, aby ma informácie "neopantali". Snažím sa o odstup, aby akákoľvek informácia, ktorá sa ku mne dostane, mi nezobrala nádej a vieru v dobro, chuť žiť, aby mi zostala hlavne viera v humanizmus a v krásne a priam zázračné veci, ktoré život prináša. 

   Aj preto aktívne a cielene vyhľadávam čo najviac pozitívnych informácií. Už som si predsavzala, že na dve "pochmúrne" musím nájsť aspoň jednu "peknú". V čase vojny je pre každého životne dôležité prijímať nielen "zlé" správy ale aj tie "dobré". Pravda je totiž aj v zlých aj dobrých správach. A toho sa držím.