Martin Melicherčík: Po pár pivách to pripomínalo Island

neděle 17. dubna 2022

Martin Melicherčík (1977) je výtvarník a básník žijící v Bratislavě. Minulý rok oficiálně debutoval sbírkou básní Mŕtva kaviareň, kterou vydalo nakladatelství Brak. Jeho tvorba byla vícekrát oceněna v soutěži Básne SK/CZ či jiných literárních soutěžích.
















Jožko


Akoby niekto otočil gombíkom a poriadne to vyhulil

keď Ö3 išlo na anténu, ktorú načrtol tuším ešte Da Vinci

basy, pulz diód, občas zašumelo stereo

walkman poležiačky, na kazetách depeš…

amplióny plašili radiačný mrak

Sonic Youth práve vychádzali zo skúšobne s indexom toluénu

keď spadla opona, v strihnutej scéne za barikádou skapínalo detstvo

a keby sa Cobain nezastrelil, nedávalo by to celé zmysel

ó velebím ťa – hluk! Zvratky, betón, nádeje – 

čistý východoeurópsky gýč, hovorieval trochu hrdý 


Po pár pivách to pripomínalo Island – večná zima a splín

zo všetkých strán ohraničené tisícročím

po nociach odtiaľ prichádzal vždy nový zvuk

vábil do garáží za mestom, kde sa fajčili kradnuté marlborky

do luxusných suterénov zariadených v štýle trash brut

večery boli high a všade kulminoval flow

a punk – dead už pred desiatou 


Super je zapnúť bedňu, stlačiť pedál a hrať najebaný

hrať s elektrickým zmyslom pre samovraždu

hrať tichučko a potom zas tvrdo rozkývať balvan čo ti visí na krku

dnes večer hrať a hrať a hrať – cestou dole čiernym mestom

s pohľadom a dušou celou čiernou – bez vymazaných spomienok 

aby sa rána prestali opakovať

hral aj tento piatok

tu na rohu






Mona 


Príšerný deň 

medzi dôležitými vecami 

sa stratili tie podstatné 

na protest pôjde tento piatok 

rušným mestom mĺkva ako pustatina 

v lodičkách od T. S. Eliota 

celý otec 

pestuje mango, rovnaké jazvy 

zvyšok je irónia 


Stále ona 

ale iná 


Cíti, lebo vie 

učí, lebo prežila 

zamyslene vchádza do podchodu 

v rovnaký čas na rovnakom mieste 

ruch križovatky uspal embryo 

otvorením okna sa znovuzrodí 

zatvorením stratí nadhľad, nebyť toho 

príšerného dňa 

ešte stále by mohla 

dve-tri kávy denne






Adam 


Bol tu prvý. Už od pol piatej, dnes má rande 

je to ten foter v drese Juventusu. Ako vyplašená zebra 

v kopýtku zviera pollitrák. Je to tu pre všetkých, napadne mu 

tu môže každý piknikovať ako mŕtvola v Medickej 


Dnes kazil všetkým náladu ako ruka trčiaca z hladiny 

čo drží mobil, z mobilu vyteká slza 

ako punkerka v červených lodičkách, Mona Líza 

v reklame na kritické myslenie, kyslíkom priotrávený bežec 

známy autor so zaťatou päsťou 

prevesenou cez vešiak… 


Pri pohľade z diaľky 

detaily utrpenia 

automaticky konvertujú 

na ďalšie pixely. 


Adam sa šiel vyšťať. Ešte napísal: 

SVETOVÝ PORIADOK 2.0 pod svoju tvár v zrkadle 

v štvrti, kde kamery strážia ulity, západajúce 

slnko oslepuje displeje. Nečudo, že si Adam chcel 

niekoho rýchlo nájsť 






Dievča, ktoré fetovalo kaviarne


Otvorením okna do ulice vzniká 

prepadnutý priestor – zovretý 

zenom dopravných zápch 

výparmi nudy a treťou svetovou 

po hodine jogy (ako každý september)

na povel vyráža 

proti sebe samému, padá

proti nej samej


V bytoch sa už svieti 

možno pozorovať siluety 

ako sa opakovane strácajú v dave

ako sa opakovane vynárajú len tak v uteráku 

s detskou hračkou v rukách


Až zvuk mesta zanikne v stmievaní 

(… ulica dovrie, svetlá dovrieskajú… atď.)

okolo špinavých tanierov dokráčajú miestne komunity 

električka vyzvoní bezcitne pohodené nohavičky 

prach v bytoch sa utíši, nechty doškriabu 

poslednú výčitku

na rad príde ďalšia dávka kávy

a priestor sa opäť o kus prepadne






Ex 


Mala to byť ďalšia sladká noc 

v rozostavanej katedrále 

uprostred mámvpičingu 

pod dohľadom prebytkov 

v svetle digitálnych vitráží 


O tweet neskôr 

sa všetko zúrivo mení 

na boj o pohodlie 






Duch skúšobne 


Tú chladnú barabizňu sa nedalo nemilovať 


Jej najlepšie roky (pred demoláciou) 

...elektrina načierno, vlhkosť chlípnej skrýše 

drevená brána, čo vždy brnkla o acetón 


Ten módny squat bol veľké sústo 

ľudia sa zvykli nakaziť 

časticami o veľkosti čiernej myšlienky 

rok deväťdesiatpäť, golden hour nadržane líže 

strechy mesta, názory zo secondhandu 

všetko ešte lacné 

v tieni dvora šlape nekorektnosť 

pod fasádou presvitá 

umieranie s prestávkou na obed 

– záver dextrínových čias 

kňazi vo fastfoodoch 

podávajú denné menu 

s vôňou piva pod bránou 

skoro na jar 

medzi deravými činelami a gitarou z tretej ruky 

v ušiach večne zaľahnuté, dedov kabát, flanelka 

uzimené dievčatá 

debaty bez slova 

na brčku za divadelným bufetom 

namiesto mobilov 

oči  






Plagát z roku ’77 (na chodbe k WC)


Šerosivý sneh

padá od rána, zaklína

čiernobiele predmestie do ďalších Vianoc

je to 15 minút chôdze cestou

okolo bitúnku


V zablatenom vesmíre žena 

bez slova podá mužovi dieťa zabalené 

do oranžových zábleskov železničných dráh 

nie kvôli tichu, ale dosahu – na špičkách 

siahajú na pravdu nad pravdou 


December sa roky 

vlečie po čiernych horách

dodnes je možné zazrieť rešpekt 

z nudy na plagáte

z nacvičovania pravdy 

z tvorenia partie 






Muž po transplantácii


Len nedávno ho sem premiestnili

dostal kľúče od bytu, džob, manželku, deti

starý život sa vytratil

carpe diem!


Premiestnenie prebehlo úspešne 

boli aj živé kvety, slzy

pomaranče všade okolo polohovacej postele

kde staré telo novým mozgom premýšľalo

kto vlastne umrel

kto prežil