Vo vojne s bodkočiarkou

Kresba Eva Koťátková

Vyvarúvam sa používania bodkočiarky, česky středníku. Často oddeľuje len ledabolo nahodené vety, prúd myšlienok tam, kde sa už dávno mali zastaviť. Teraz však vstávam, a ak moje myšlienky nekončia otáznikom, sú len narýchlo prerývané bodkočiarkou a náhlia sa ďalej. Vstávam a hovorím si: trápi ma vojna; nie, mňa vojna netrápi, útrapy predsa prináša iným.

Po pár prvých dňoch neustáleho sledovania správ pohľad od obrazovky odvraciam. Fotografie zastavujú dych a telo ženú do úzkosti. Naviac sa nedokážem zbaviť presvedčenia, že obrazy práve pre svoju domnelú bezprostrednosť nemôžu byť pravdivé, nedokážu ukázať, ako sa veci naozaj majú. Moje pochybnosti len posilní príhoda kyjevskej spisovateľky Jevgenije Belorusec zo sídliskovej večierky, kam zašla nakúpiť po dňoch ukrývania sa v byte a pivnici. Medzinárodne známa vojnová fotografka, ktorá sa so svojou početnou ochrankou objavila v obchode, vykúpila prakticky všetky čistiace prostriedky a na odchode sa s pisateľkou rozlúčila slovami: „Follow me on Instagram.“ Obrazy ohrozenia vytvárané z pozície relatívnej bezpečnosti sa mi zdajú byť nedôveryhodné.

A tak namiesto pozerania čítam – čím dlhšie texty, tým lepšie. Starostlivé uloženie slov vzdoruje prerývanej reči vojnových reportérov, ktorí s ochrannou prilbou na hlave stoja pred televíznou kamerou tu pred kostolom, tam na poľnej ceste, pred dedinským plotom. Upokojenie z knižnej reči však netrvá dlho. Na trinástej strane knihy Tomáša Forróa Donbas (2019, česky 2019; viz A2 č. 26/2020) narazím na vetu s bodkočiarkou a to hlúpe interpunkčné znamienko na mňa zapôsobí ako všetko, čomu som sa chcela vyhnúť: „Potom jedného dňa našiel doma plačúcu matku; otec sa balil do vojny.“ Bodkočiarka spája nespojité časti vety. Tým, ako ich spája, ich aj rozdeľuje. Jedna aj druhá časť vety opisujú nemysliteľné skutočnosti. Sú to svety osebe, v jednom aj druhom sa zhmotňujú celé histórie, z jedného aj druhého sa rozbiehajú nesúmerateľné budúcnosti. Preto bodka. Lebo už toto stačí.

K bodke sa pridá čiarka, lebo druhá časť vety chce vysvetľovať prvú. Ak by sa toto úsilie po vytvorení kauzality nepriznalo, vety samy osebe by mohli byť lživé. Čiarka však nič neobjasní. Nemožnosť vzťahu matky a otca a jeho súčasné potvrdenie je podmienené existenciou niečoho tam vonku. To vonku preniká dovnútra života rodiny a mení ho od základov. A syn – prehovárajúci ústami reportéra – zo svojho pozorovania vyvodí rozhodnutie, ktoré na otca a matku nadviaže ďalšou bodkočiarkou; a vydá sa do vojny. No vojna doňho vrástla už doma, keď zazrel osamote stojacich rodičov.

Stále sa snažím vyvarovať sledovania obrazov a registrovania telegrafických informácií spravodajských agentúr. Ale vojna si ma nachádza aj pri čítaní, ktoré mi doposiaľ vždy zaručovalo možnosť odstúpiť od skutočnosti. Nie je možné sa o nej nebaviť. Stretávam sa s kamarátkou, ktorá je v šoku. Vojnu na Ukrajine na rozdiel odo mňa nedatuje od 24. februára tohto roku, ale od roku 2014. Na Ukrajine a v Rusku má mnoho priateľov a kolegýň. Takmer dve hodiny mi vzrušene vysvetľuje, opakuje, čomu nerozumiem, tá história nemá konca. Zanedlho mi každý deň do mailovej schránky začnú prichádzať vojnové depeše Jevgenije Belorusec. Z knihy Tomáša Forróa sa dozvedám, že spomedzi zvukov vojny nie sú najhroznejšie varovné sirény ani prelietavajúce lietadlá, ale odpaľovanie rakiet Grad. Hluk vojny a prúd hovorenia o nej sa nedá zastaviť. Hrádzu mu môžu legitímne postaviť len študentky z Ukrajiny a Ruska, čo učím; ďalšie a ďalšie slová sú pre ne už príliš. Inak sa o vojne nedá mlčať. Rozhodnúť sa pre ticho sa dá len z jej vnútra. Keď už Jevgenija Belorusec neopisuje horúčkovité kontaktovanie rodiny, priateliek a známych či výpravy za nevyhnutnými potrebami, jej slová ohmatávajúce umŕtvený Kyjev vytvárajú zátišia. Nature morte. A potom, po viac ako štyridsiatich dňoch hlas spisovateľky utíchne, keď odíde z domovského brániaceho sa mesta.

Pred týždňami som sa obávala militarizácie českej a slovenskej spoločnosti a domnievala som sa, že militarizovať sa budú tí druhí – chlapíci, čo sa s patriotickými heslami v statusoch začnú hlásiť do aktívnych záloh, noví amatérski strelci, ktorí skôr než v obrane vystrelia na prvého okupanta, ohrozia novozískanou zbraňou svoje rodiny, alebo že sa budú militarizovať ženy, ktoré „pre istotu“ zamieria na kurzy bojových umení či sebaobrany.

Lenže vojna je naraz aj vo mne. Akoby to inak nešlo. Muselo to prísť. Akoby tú vojnu do mňa vniesla existencia bodkočiarky.

Autorka je feministka a filosofka.