3. úvaha k tomu, prečo u nás zdravotníctvo nefunguje ako by sme chceli.

Život a zdravie patria bezpochyby k najvyšším hodnotám človeka.  Cítime, že sa nedajú merať peniazmi. Choroba znamená stratu zdravia. Náklady na zvrátenie choroby už vieme vyčísliť. Zahŕňajú náklady na prácu zúčastnených zdravotníkov rôznych kategórií, materiálu, prístrojov, priestorov, ale mali by zohľadňovať aj pridanú spoločenskú hodnotu, potrebu pre štát aj jednotlivca vrátiť človeka späť do rodinného a pracovného života. A to čo najrýchlejšie a najefektívnejšie.

Naše zdravotníctvo má v oblasti cenotvorby v zdravotníctve zásadné systémové poruchy- zastaralá cenotvorba, skracovanie času venovanému pacientovi a pocit, že to je zadarmo.

Cena výkonu , lôžkodňa a dokonca aj existujúci DRG systém nezohľadňuje skutočné náklady na liečbu pacienta, ale iba pomerne prerozdeľuje existujúci balík peňazí, ktorý tečie z 80% cez zdravotné poisťovne . Cenotvorba sa takmer neupravovala od Zajacovej reformy. Zdravotné poisťovne vydávajú na zdravotnú starostlivosť svojich klientov cca 92,5-98% svojich príjmov z odvodov a platby štátu za jeho poistencov. A ten svoju platbu napr. vlani dvakrát znížil. Za daných okolností sa nedá nič seriózne plánovať- ani v poisťovniach ani u poskytovateľov. Vytvára to nestabilné prostredie, ktoré sa vinie celým sektorom.

V nemocniciach tým, že majú dopredu objednané limity, ktoré sa odvíjajú z predchádzajúceho roku a k tomu si ešte nikdy nie sú isté, či ich aj skutočne budú mať vyplatené a novými aktuálnymi výzvami, ktoré sú z medicínskeho hľadiska absolútne nevyhnutné vykonať ( napr. ako teraz nové psychiatrické lôžka pre detských pacientov v univerzitných a fakultných nemocniciach) sa jednoducho  nepočíta a tie  automaticky robia mínus. Nemocnice tak pracujú od prvého dňa roku na sekeru, ktorú už nikdy nedostanú zaplatenú. Pokiaľ nepríde oddĺženie. Preto každý rok štátne nemocnice vytvárajú dlžoby cca 500 miliónov Euro. V 2017-2018 sa to chvíľu dokázalo znížiť ale potom opäť začala špirála dlžôb. Súkromné nemocnice si nemôžu dovoliť tvoriť dlžoby, nikto ich neoddlží, preto ťažšie a stratové výkony  kumulujú  v štátnych nemocniciach. V nich sa ale mení manažment najnovšie každý rok a tak stabilita je v štátnom sektore neznámy pojem.

A špecializované ambulancie. Bežná kontrola u lekára , pri ktorej vzniká celý liečebný postup, je ohodnotená na 5-6 Euro. Pri úplne novom neznámom pacientovi cca 9 Euro. Pýtam sa: Koľko v priemere 7 eurových kontrol musí lekár v ambulancii za hodinu vykonať, aby mal na platy svojich zamestnancov, nájom, náklady na materiál, poistku a rezervu? A pritom je to najdôležitejšia časť celého liečebného procesu. To kvôli tomu nemáme terénne sestry, recepčné, pomocný personál, čo by nám jednoznačne zvyšovalo kvalitu a komfort pre pacienta. A práca sestry nie je v cenníku výkonov ohodnotená vôbec ! A čo si dnes vieme kúpiť za 7 Euro?! Slovenskú zdravotnú starostlivosť.

Teraz primárna starostlivosť. V pandémii mali niektorí kolegovia až 180 výkonov denne. Ale bežne ich je aj 80. Máme 8 hodinový pracovný čas. Počítajme : teoreticky rozdeľme tento počet na polovice ( jedna prislúcha sestre a jednu vykoná lekár). Pracovný čas má 8 hodín. Pri 40 výkonoch na zdravotníka čas na jedného pacienta vychádza na 12 minút. V pandémii je to aj 11 výkonov na hodinu a to predstavuje 5,5 minúty. Dá sa pri 5 minútach venovaných pacientovi hovoriť o kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti? A aj tých 12 minút je dostatok pre každého pacienta? A keď je to pacient s mnohými chorobami? Pri takomto časovom tlaku akékoľvek peniaze nedosiahnu kvalitu. Nedá sa. 

Ešte pár čísel na záver. Podľa OECD, na jedného občana SR pripadá 11 návštev zdravotníckeho zariadenia na rok. Inde v Európe 7. V oblasti zdravia na prevenciu Slovensko vydáva v celej Európe suverénne najmenej. A na zdravotnú starostlivosť v prepočte na jedného obyvateľa je priemer v Európe vyšší o 100%, v susedných Čechách, s ktorými sme ešte v roku 2011 boli skoro na rovnakej úrovni o 50%.

Z pohľadu národohospodárov sú výdavky na zdravotníctvo na 2. mieste po sociálnej oblasti a predstavujú 7,5% štátneho rozpočtu. Ale: výdavky na zdravotníctvo z nie zanedbateľnej časti kompenzujú nízky príjem obyvateľstva, napr. refundácia doplatkov na lieky u poistencov štátu, čo je tiež sociálna nie zdravotná oblasť. A pritom nám nulové doplatky možno spôsobujú to, že mnohé lieky sa nevyužijú a vyhadzujú.

A povedzme si rovno 3. systémovú chybu: pocit, že zdravotníctvo je zadarmo. Nie. Odbornosť a materiálne zabezpečenie v zdravotníctve sú drahé a veľmi.

A tak  má Slovensko za málo peňazí málo muziky. Takto vznikla devalvácia slovenského zdravotníctva.