Na vrchole pred pandémiou mala jeho firma tisíce klientov z celého sveta a Dominik dával prácu dvom desiatkam ukrajinských sprievodcov. Najprv pandémia a neskôr vojna mu takmer zlikvidovali dobre rozbehnutý biznis. Do Černobyľu sa však aj so svojimi kolegami chystá vrátiť, aj keď nie je optimista, že to bude čoskoro.

Pôvodne ste pracovali ako novinár. Ako ste sa dostali k Černobyľu, čím vás tak opantal?

Písať do novín som začal počas vysokej školy, keď som toho vtedy postíhal veľmi veľa, až sa čudujem, ako som ten časopriestor vtedy natiahol (úsmev). Bol som členom študentského parlamentu, robil som rôzne akcie, konferencie a študentské veselice a beánie. Zároveň som chcel všetko vidieť a všetko zažiť.

Na jednej akcii som sa zoznámil s jedným Rusom z ambasády, ktorý organizoval výlet do Černobyľu a pozýval ma. Neprišlo mi to ako nebezpečné. Oslovil som kamarátov, dohodli sme sa asi desiati, že tam pôjdeme. Napokon z nás zostali len traja, ostatným to zakázali babky, mamy či frajerky (úsmev). Bol to jeden z najväčších zážitkov v mojom živote. Bolo to v zime v roku 2008. Do toho miesta som sa zamiloval.

A ako sa z toho stala organizovaná záležitosť?

Vtedy som si povedal, že sa tam chcem vracať. A keďže tie povolenky a všetky náklady boli vysoké, povedal som si, že to budem organizovať aj pre iných ľudí, ktorí mi tak zaplatia moju cestu. Neskôr som k tomu urobil webstránku, ale rovno v štyroch jazykoch, v angličtine, nemčine, ruštine a slovenčine. Chcel som to hneď „na šupu“, nech sa o tom dozvie čo najviac ľudí. Dával som tam rôzne termíny, kedy som si ten výlet naplánoval, štvrť roka alebo pol roka dopredu. Zohnal som sprievodcu a ja som vlastne robil prekladateľa.

Aj z ruštiny?

Áno, viem aj po rusky.

Mohli by ste robiť sprievodcu aj sám?

Nie, pretože nie som Ukrajinec, čo je podmienka. Vždy som vzal sprievodcu z Ukrajiny, aby sme tam vďaka nemu mohli ísť, ale on tam len sedel a prednášku som robil ja. Takto som tam vodieval skupiny Slovákov, Čechov, Britov, Nemcov, Kanaďanov či Švédov. Boli to spravidla dvojdňové výlety, jeden výklad som hovoril po anglicky, ďalší po slovensky a Nemcom som potom ešte čosi dopĺňal po nemecky. S vodičom a sprievodcom som hovoril po rusky. To všetko takmer naraz. Potom sa mi v noci snívalo asi v nejakom mimozemskom jazyku (smiech).

A postupne ten záujem rástol?

Áno, našiel som si ďalšieho človeka, ktorý vybavoval faxy a povolenky. S pôvodným sprievodcom som ale prestal spolupracovať, lebo som zistil, že hrá na dve strany, keď mi omylom poslal jednu esemesku, ktorú chcel adresovať niekomu inému. Z nej som pochopil, že to nebude dobrá spolupráca. Začal som to robiť sám, ale musel som si postupne hľadať nových sprievodcov.

Vy ako občan mimo Ukrajiny teda nemôžete dostať akreditáciu na sprievodcu?

Nie. V našej firme som ten, kto vytvára príbehy pre prezentáciu. Ale expertízu mám rovnakú ako sprievodca. Dokonca som vlastne zaučil našich vlastných sprievodcov aj viacerých takých, ktorí dnes robia pre konkurenciu.

Aký bol top vašej firmy vo februári 2020, teda pred začiatkom pandémie?

Mali sme okolo dvadsať sprievodcov a vo firme nás bolo dohromady asi 45. Ale to už sme organizovali viaceré „divnodestinácie“.

Ktoré?

Bajkonur, Severnú Kóreu a podobne.

Potom prišla korona a zákaz výletov…

Vopred som očakával, že bude problém. Domnieval som sa, že som firmu nastavil flexibilne, aby vedela reagovať na výkyvy, napríklad variabilným odmeňovaním. Ale ukázalo sa to byť aj slabou stránkou, keďže som tých ľudí nevedel podržať, necítili istotu. Tím sa mi začal rozpadať. To bolo ešte v poriadku, je predsa prirodzené, že keď nie je robota u nás, tak ľudia musia robiť niečo iné.

Snažili ste sa nejakými záchrannými opatreniami udržať firmu?

Skúšali sme kadečo nové, od upratovacej služby cez personálku. Až sme napokon začali robiť online výlety. Hľadali sme, ako ten dobre fungujúci a zladený tím využiť inak. Narazil som však na to, že naši ľudia boli tak úzko zameraní, že im to skrátka takto nerezonovalo. Pochopil som, že ide o špecifický biznis. Prešli sme do stavu hibernácie, takto sme to ťahali do júla 2021, keď sa opäť začali hromadiť klienti na výlety.

Na začiatku korony to bol úplný prepad?

My sme boli celé mesiace na nule. Veľkú krízu som síce čakal, ale toto ma naozaj zaskočilo (úsmev). Tomu sa museli všetci prispôsobiť, ľudia si hľadali inú prácu, dokonca som im ju hľadal aj ja. Všetkých kamošov, ktorých mám v Kyjeve, som obvolával, či nemajú pre našich sprievodcov robotu, písal som im odporúčacie listy. Nejaká časť zostala robiť na čiastočný úväzok u nás a našla si tiež inú bokovku.

Ale takto sedieť na dvoch stoličkách nedokážete dlho, postupne nám začali odchádzať aj oni. Rok od začiatku korony sme zostali asi desiati. Mali sme len pár výletov. Keď to ale minulé leto išlo opäť hore a mali sme veľa klientov, musel som rýchlo hľadať sprievodcov a preplácať konkurenciu, aby som vôbec mohol zrealizovať výlet, ktorí si klienti objednali.

To bolo medziobdobie nádychu cez pandémiu, ale potom prišla vojna. Ako zasiahla firmu?

Koncom roku 2021 som začal opäť naberať nových ľudí, zaškolili sme desať ďalších sprievodcov, aby sme mali potrebnú kapacitu. Začalo sa to lámať asi tretí januárový týždeň roku 2022, keď sme oproti predpokladaným trendom opäť videli prepad objednávok. Vtedy išlo len o obavy, keď klienti reagovali na potenciálne riziko vojny, ale my sme tomu ešte neverili, považovali sme to skôr za informačnú hru.

Ruskí vojaci sa však vtedy formovali relatívne blízko na hraniciach v Bielorusku a hovorili tomu „cvičenie“, o vojne sa ale reálne neuvažovalo. 

Päť dní pred inváziou zatvorili černobyľskú zónu, keďže sa tam objavil pontónový most cez rieku Pripiať, ktoré je neďaleko od „mesta duchov“ [opustené mesto Pripiať, pozn. red.]. Mesto leží pár kilometrov od Bieloruska, kam odtiaľ môžete priamo dovidieť. Vznikli teda obavy, že tadiaľ môžu Rusi potiahnuť na Kyjev. Hoci Ukrajinci vtedy ešte s vojnou nerátali, toto už vyhodnotili ako bezpečnostné riziko. Opäť nám to prudko narušilo plány. To som si hovoril: „Zase?!“

Ale vojna vás asi napriek tomu prekvapila…

Ráno som akurát zaviezol dcérku Olivku do škôlky, zapol som si telefón a prišla správa od jedného z našich sprievodcov: „Sme pod útokom.“ Odvtedy sme sa zmenili vlastne na akúsi humanitárnu organizáciu.

Čo to znamená?

Ešte pred útokom som kolegov z Ukrajiny pre istotu pozýval, aby prišli na Slovensko na dovolenku, kde im poskytnem ubytovanie. Oni si ale nepripúšťali, že by to mohlo vyeskalovať do vojny. Aj po začiatku invázie som ich nahováral, aby čo najrýchlejšie prišli k nám do bezpečia. Veľmi ma však dojalo, ľudsky aj profesionálne, že drvivá väčšina chcela zostať, pomáhať alebo bojovať za svoju vlasť.

Vtedy ma veľmi prekvapila ich odhodlanosť, keďže na Ukrajine som bol predtým mnohokrát a pekné slovo na svoju vládu alebo na krajinu som počul iba málokedy. Prekvapilo ma, ako férovo sa postavili k svojej vlasti, keď boli napadnutí, a rozhodli sa, že idú Ukrajinu jednoducho ubrániť. Aj keď tu máločo funguje, aj keď je tu korupcia – aj tak si svoju vlasť chceli brániť.

Boli aj takí, ktorí odišli?

Paradoxne, kolega Max stihol prísť cez hranicu do Poľska v prvý deň, keď ešte nebolo vyhlásené stanné právo. Šiel za priateľkou do Paríža. O dva dni neskôr mi napísal, že ide naspäť bojovať. „Max, čo si sa zbláznil?“ odpovedal som mu. Odpísal, že v Mariupole má babku a príbuzných a ide bojovať. Najprv doma čakal na narukovanie, medzitým išiel do Buče a po stiahnutí Rusov tadiaľ sprevádzal francúzskych novinárov.

To, čo sa tam stalo, videl z prvej ruky. V súčasnosti bojuje, je medik a pracuje ako odmínovač. Pýtal som sa ho, čo by od nás potreboval. Minulý týždeň mi posielal hlasovku, vraj by ako lekár a odmínovač potreboval auto (úsmev). Skrátka, veľa vecí tam nefunguje, ale napriek tomu sa celá krajina spojila v nejakej službe vrátane žien, ktoré poskytujú podporu a šijú povedzme maskovacie siete, pod ktoré sa skrývajú vojenské stanovištia.   

Vy ste tiež poskytovali humanitárnu pomoc?

My sme reagovali na ich potreby, ako nám ich písali, posielali sme im nepriestrelné vesty či vysielačky. To bolo v prvej etape. Potom sa začala skutočná humanitárna kríza, keď sme cez kamarátov a rôzne firmy organizovali pomoc a dovoz vecí, ktoré potrebovali. Nabalili sme napríklad do kamióna vreckovky, toaletný papier, vložky a kadečo iné. V tretej fáze sme im už posielali jedlo.

Ľudia v elektrárni Černobyľ boli na začiatku vojny kvôli ruskej okupácii v práci tri či štyri týždne. Predstavte si, že ste tak dlho v kuse v robote. (Úsmev.) Keď Rusi odišli, boli už celkom vyhladovaní. Keďže Kyjev už vtedy fungoval, jedlo sme nakúpili tam a odviezli im ho do elektrárne. Do miestnej nemocnice sme dodávali spacie vlaky a karimatky, aby mohli v tej zóne zostať ľudia dlhšie, ako plánovali.

Ako ste na tom však s ostatnými destináciami, ktoré ponúkate?

Okrem Ignaliny v Litve [jadrová elektráreň, ktorá bola predčasne odstavená, keďže mala rovnako problematickú konštrukciu reaktora ako v Černobyle, pozn. red.], ktorú sme spustili pred pár týždňami, a Fukušimy v Japonsku máme síce otvorený Bajkonur, ale keďže ide o ruské teritórium [na území Kazachstanu, pozn. red.], neorganizujeme tam výlety. Kazachstan je tiež otvorený, ale nevidíme, že by sa tam klienti bez lákadla vidieť štartovacie lety do vesmíru hýbali. Čaká sa najmä na otvorenie Černobyľa.

A Severná Kórea?

Tá je zavretá pre koronu. Zdalo sa, že by sa mohlo rozbehnúť Gruzínsko, ale aj tam je toho len máličko. Zdá sa, že ideme opäť do režimu hibernácie ako cez koronu, teda všetci okrem jedného či dvoch ľudí pôjdu na part-time a takto musíme prežiť až do konca sezóny.

Aký je záujem o ostatné „divnodestinácie“, ako ste to neformálne nazvali?

Černobyľ tvoril 95 percent všetkých pobytov, tie ostatné destinácie sme len začínali. Len tesne pred koronou sme si stanovili stratégiu, že chceme ísť do šírky, vyhľadávať ďalšie dobrodružné destinácie a organizovať tam výlety.

V akom stave bola finančná kondícia vašej firmy?

Bolo to ako po korone, ľudia chceli najprv vracať zálohy, čo nebol problém, keďže mám zásadu, že zálohy nie sú mojimi peniazmi, tak sa ich nechytám. Tu ale musím vyjadriť vďačnosť nášmu štátu, ktorý nám vtedy pomohol. Bez tejto podpory by som vtedy musel vyhlásiť bankrot. Nechcel som to robiť ako klasická cestovka a siahnuť na zálohy klientov, čo mi nepríde veľmi etické. Verili sme, že to dáme, ale nedali sme to. (Úsmev.) Pomoc od štátu bola pre nás teda v najťažšej chvíli kľúčová.

Predplaťte si TREND za najvýhodnejšiu cenu už od 1 € / týždeň

  • Plný prístup k prémiovým článkom a archívu
  • Prémiový prístup na weby Mediálne, TRENDreality a ENJOY
  • Menej reklamy na TREND.sk
Objednať predplatné

Máte už predplatné? Prihláste sa