Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, modlitba chvál s prosbou o raj

Modlitba, ktorou my katolíci, resp. aj iní kresťania, zvolávame mocným hlasom a s úprimným srdcom nášmu trojjedinému Bohu na slávu, chválu a úctu a prosíme Ho, nech tá všetka krása, pokoj, dobro a milosť raja je aj v našich dňoch a nech nikdy nekončí? Áno? Alebo, skôr modlitba, ktorú vieme naspamäť hádam od detstva, zarecitujeme ju aj o polnoci a hlavne, že je už zväčša na konci našej modlitby a o chvíľu sa budeme môcť venovať všetkým tým veciam, kam nás naše myšlienky ťahali už počas modlitby?

Podľa mňa, aj na základe osobnej skúsenosti si myslím, že väčšina z nás často vyslovuje slová tejto modlitby, no s jej obsahom, a teda ani silou, sa žiaľ, nestretne. Keď sa však nad ňou trochu zamyslíme, spoznáme v jej stručnosti a jednoduchosti staronovú krásu a moc.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému...

Slovo sláva vyjadruje predovšetkým radosť a vzrušenie, ale aj to, že sme na niekoho, či niečo hrdí a pyšní. Je to slovo vyjadrujúce uznanie niekomu, kto je na vrchole a oproti iným vyniká. Je to slovo, ktoré vyslovíme, keď chceme niekoho pochváliť, oceniť, alebo mu aj poďakovať. V dnešnej dobe ho často používame pri excelentných športových, hudobných, či divadelných výkonoch. Ale tiež napríklad od začiatku vojny na Ukrajine sa nám často zo strany Ukrajincov dostáva do uší zvolanie: „Sláva Ukrajine!“

Komu takto zvolávame v tejto modlitbe sláva? Bohu v osobe Otca, Bohu v osobe Syna – Ježiša a Bohu v osobe Ducha Svätého. Niekto trojjedinosť Boha približuje na obraze vody v jej troch skupenstvách (voda kvapalina, ľad a para, pričom stále zostáva tá istá H₂O). Iný zase na jablku, ktoré obsahuje šupku, dužinu i jadierka, a stále ide o to isté jablko. Niekto Otca predstavuje predovšetkým ako stvoriteľa, Ježiša ako vykupiteľa a Ducha Svätého ako oživovateľa, či posvätiteľa. Osoba Boha Otca je v podstate celkom uchopiteľná, i postava Syna – Ježiša. Ježiš dokonca povedal: „Ja a Otec sme jedno.“ (Jn 10,30). Tiež Ježiš pri jeho zajatí v Getsemanskej záhrade vyslovil: „Ja som!“ (Jn 18,6). Teda označil sa menom Otca. Pričom následne došlo k zvláštnej situácii, nakoľko vojaci a sluhovia z nejakého dôvodu cúvli a popadali pred ním na zem. Chlapi plne vyzbrojení a pripravení na možný aktívny odpor Ježišových učeníkov určite necúvli a nepopadali na zem len tak, ale boli vystavení nejakej veľkej sile. Možno práve toto dodalo odvahu Petrovi, keď odťal jednému sluhovi mečom ucho, ale Ježiš ho napomenul, že nech meč odloží a ucho zranenému uzdravil. Osoba Ducha Svätého je už na pochopenie komplikovanejšia, ale o Duchu Svätom počúvame, že je to osoba zosobnenej lásky medzi Otcom a Synom, ktorá dotvára harmonický a láskyplný vzťah vnútri Svätej Trojice: „...lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny.  Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani Božie veci nepozná nikto, len Boží Duch.“ (1Kor 2,10-11).  Najlepšie však môžeme všetky tri Božské osoby spoznať v rámci našich rozumových schopností skrz čítanie Biblie. Nie všetko však musíme, či dokážeme dokonale pochopiť, a platí to aj pri tajomstve Svätej Trojice. Sv. Pavol vo svojom liste napísal: „Poznanie však vedie k namyslenosti, kým láska buduje.“ (1Kor 8,1). Možno práve týmto smerom je dobré zamerať našu túžbu pochopiť trojjedinosť Boha.

Teda zvolaním sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému vyjadrujeme, resp. by sme mali vyjadrovať v podstate našu radosť z Boha, že On je tým, na koho sme hrdí a pyšní. Vyjadrujeme mu takto našu chválu i vďaku. A kde je chvála, tam prichádza aj sám Boh: „Ty, Svätý, tróniš nad chválami Izraela.“ (Ž 22,4). Je to v podstate tiež zostručnená podstata knihy Žalmov, ktoré nás učia chváliť Boha a modliť sa k nemu: „Ty však, Hospodin, si môj štít, si moja sláva; pozdvihuješ mi hlavu.“ (Ž 3,4). „Vyvýš sa, Bože, nad nebesia, tvoja sláva nech je nad celou zemou!“ (Ž 57,6). „Nech je zvelebené jeho slávne meno naveky a nech jeho sláva naplní celú zem! Amen, amen.“ (Ž 72,19). „Moje srdce je pripravené, Bože, spievať ti a hrať, veď ty si moja sláva.“ (Ž 108,2). A mnohé ďalšie.

...ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov, amen.

Po oslave Boha nastupuje prosba. Prosba o prežívanie i budúcnosť raja. Prosba o ten vzťah, ktorý sme ľudia mali s Bohom na počiatku, kým sme sa nedopustili konania proti hraniciam, ktoré nám Boh dal pre naše dobro. Jedenie ovocia zo stromu poznania dobra a zla ako obraz. „Hospodin, Boh, prikázal človekovi: ‚Môžeš jesť zo všetkých stromov záhrady, ale nejedz zo stromu poznania dobra a zla, lebo v deň, v ktorom by si z neho jedol, určite zomrieš.‘“ (Gn 2,16-17). Možno niečo na spôsob rodičov, ktorí svoje malé dieťa dôrazne upozornia, aby neliezlo na skriňu, lebo môže spadnúť a ublížiť si. A dieťa niekedy predsa lezie, a niekedy aj spadne a ublíži si. Dieťaťu rodič bolesť nespôsobil. Následok - bolesť bola spôsobená príčinou - pádom zo skrine, ktorej sa dalo predísť poslúchnutím rodičov a nelezením na skriňu. Možno príbeh z raja hovorí niečo takéto.

Jedna vec je však istá. V raji bolo super. „Boh videl, že všetko, čo utvoril, bolo veľmi dobré.“ (Gn 1,31). Adam po stvorení Evy v podstate zvolal, že wau, to je kosť: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela!“. A ľudia bez problémov počuli hlas Boha: „...ktorý sa prechádzal po záhrade za popoludňajšieho vánku,...“ (Gn 3,8). Predstavme si tu krásu raja. Pomôžme si svojimi spomienkami na krásu našich výletov do prírody, či zábermi z filmov, ktoré zachytávajú skvosty prírody. Predstavme si tu harmóniu na počiatku. Harmóniu vzťahu človeka s Bohom, harmóniu raja, kedy všetky veci fungovali tak, ako mali. A potom to všetko padlo. Obrazne, Adam dostal do ruky motyku a Eva okrem tej Adamovej motyky aj blažené „pôrodné radosti“, áno, ďalej aj smrť, bolesť, strach, problémy a problémy, atď., atď.

Teda prosba aby bolo tak, ako bolo na počiatku i teraz i na veky vekov, je všetko obsahujúca prosba, aby sme s Bohom mali ten vzťah ako mali Adam a Eva pred pádom, a takto sa tešili z blaženosti raja, lebo raj je všade tam, kde je náš Boh: „Keď som s tebou, v ničom na zemi nemám záľubu.“ (Ž 73,25).