Odsouzení JUDr. Vlado Clementise, slovenského komunistického politika, publicisty a diplomata, ve Slánského procesu a navazující proces s tzv. slovenskými buržoazními nacionalisty byly dalším tématem, které zaznělo v rámci konference Rudolf Slánský a spol. – justice a politické procesy konané 22. listopadu 2022 v historické soudní síni Vrchního soudu v Praze na Pankráci. Namísto jejího autora, významného slovenského advokátního historika JUDr. Petera Kerecmana, který se nemohl akce zúčastnit, přednesla prezentaci Mgr. Katarína Marečková, ředitelka Organizačního odboru Slovenské advokátní komory. Také toto vystoupení Vám Advokátní deník nabízí exkluzivně v plném znění.

 

Na úvod, alebo tzv. slovenský buržoázny nacionalizmus

Buržoázny nacionalizmus bol podľa komunistického režimu buržoáznou ideológiou, ktorá zdôraznením záujmov národa oslabovala triedny boj, rozbíjala medzinárodnú jednotu pracujúcich s cieľom uspokojiť záujmy buržoázie označené za záujmy celého národa. Bol opakom proletárskeho internacionalizmu[1]. V Československu sa stal prostriedkom boja proti vnútornému nepriateľovi na Slovensku.

Za vedúcu osobnosť tzv. rozvratnej skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov bol označený minister zahraničných vecí Vladimír  Clementis (1902–1952). Jej členmi mali byť Gustáv Husák (1913–1991), Ivan Horváth (1904–1960), Daniel Okáli, (1903–1987) Ladislav Novomeský (1904–1976) a Ladislav Holdoš (1911–1988). Všetci boli po skončení druhej svetovej vojny na Slovensku vysokými štátnymi funkcionármi. Husák bol predsedom Zboru povereníkov, Horváth povereníkom sociálnej starostlivosti a neskôr československým veľvyslancom v Budapešti, Okáli povereníkom vnútra, Novomeský povereníkom pre školstvo a osvetu, Holdoš pre veci cirkevné. Zasadzovali sa o vyriešenie postavenia Slovenska v oslobodenom Československu. Ideologické korene tejto skupiny mali siahať ešte do čias právnických štúdii jej členov v Prahe a ľavicového časopisu DAV.

 

 

Členovia skupiny boli zatknutí na prelome rokov 1950/51 pri najväčšej vlne masového zatýkania vnútorných nepriateľov v komunistickej strane. Zatiaľčo Clementis bol súdený v Procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra Rudolfa Slánskeho v roku 1952, ostatní v samostatnom procese v Bratislave až v roku 1954. Skupina buržoáznych nacionalistov bola postupne doplňovaná podľa aktuálnej potreby ďalšími, napríklad Antonom Rašlom (1911–2007) odsúdeným krátko po skončení procesu s Gustávom Husákom a spol.

Rašla pripomína, že „právnik by márne hľadal vo vtedajšom trestnom zákone delikt buržoázneho nacionalizmu – bol to len výmysel na obranu a budovanie Stalinovho samoderžavia, a preto sa v rozsudkoch objavovali iba klasické paragrafy za špionáž, sabotáž, velezradu a vojenskú zradu. Pomenovanie slovenský buržoázny nacionalizmus bol len jeho aplikáciou na miestne pomery, lebo represie boli fenoménom celého tábora socializmu“[2].

 

Začiatky politických procesov na Slovensku

Politické procesy sledovali presadenie mocenských cieľov komunistickej strany a zastrašenie skutočných, ale aj domnelých odporcov režimu[3]. Rozhodovali v nich najprv tzv. štátne senáty pri vrchných súdoch, neskôr Štátny súd v Prahe a nakoniec Najvyšší súd v Prahe a krajské súdy. Hlavný rozdiel medzi zameraním politických procesov na Slovensku a v Čechách vyplýval z odlišnej vnútropolitickej situácie, najmä zo skutočnosti, že na Slovensku vo voľbách 1946 zvíťazila Demokratická strana. Rozdielom bolo to, že zatiaľ čo v Čechách boli stíhané skutky smerujúce proti komunistickému režimu ako takému, na Slovensku išlo aj o skutky stíhané s odôvodnením, že smerujú proti existencii spoločného štátu[4]. Pritom na zdôraznenie separatizmu obžalovaných bola používaná ich skutočná alebo vykonštruovaná činnosť počas Slovenského štátu a ich pokračujúce kontakty s jeho bývalými predstaviteľmi v exile.

Procesy na Slovensku možno rozdeliť na tie, ktoré boli vedené proti funkcionárom nekomunistických politických strán, funkcionárom komunistickej strany, procesy cirkevné, procesy s bývalými partizánskymi veliteľmi, procesy s príslušníkmi bezpečnostných zložiek a procesy so špiónmi spolupracujúcimi s emigráciou a zahraničnými diplomatmi[5].

Prvé politické procesy na Slovensku smerovali proti funkcionárom nekomunistických politických strán. S ich prípravou sa začalo už v roku 1947. Účelovo s cieľom postihnúť na Slovensku členov protištátneho sprisahania vykonštruovaného Štátnou bezpečnosťou, bol v októbri 1947 prijatý zák. č. 182/1947 Sb. o stíhaní trestných činov proti štátu [6].

V poradí prvým procesom bol v apríli 1948 proces Otto Obuch, Ján Ursíny a spol. Sledoval diskreditáciu podpredsedu československej vlády Ursíniho, ktorá sa stala nástrojom pre obvinenie Demokratickej strany z jej prepojenia s ľudáckym exilovým hnutím. Ursíniho tajomník Obuch mal vyzradiť na Západ podrobnosti o strážení uránových baní v Jáchymove. Ursíni bol odsúdený na 7 rokov väzenia za vyzradenie štátneho tajomstva[7]. V júni 1948 v procese s tzv. Žilinskou skupinou Anton Meltzer a spol.[8] bol Meltzer odsúdený na 8 rokov.

V procese s predstaviteľmi katolíckeho krídla v Demokratickej strane Ján Kempný, Miloš Bugár a spol. boli obžalovaní títo poslanci, ale napríklad aj Pavol Čarnogurský či advokát Ľudovít Obtulovič. V máji 1948 im boli uložené tresty väzenia za to, že sa spolčili s cudzími činiteľmi, aby odtrhli časť územia republiky. Ideový úvod rozsudku je daný konštatovaním, že svet sa delí „na svet vriec peňazí a svet práce, na svet so zriadením kapitalistickým a socialistickým“[9]. Súdu predsedal Karel Bedrna[10].

V októbri 1948 začal vykonávať činnosť Štátny súd v Prahe. Konal o trestných činoch podľa zák. č. 231/1948 Sb. na ochranu ľudovodemokratického zriadenia. Politické procesy na Slovensku boli vedené pred jeho bratislavským oddelením, ktoré viedol námestník predsedu Štátneho súdu Karel Bedrna (1901–1959). Narodil sa v Českom Brode, po právnických štúdiách pôsobil na pražských súdoch a v roku 1929 prišiel na Slovensko pomôcť budovať slovenské súdnictvo. Pôsobil na okresných súdoch v Spišskej Sobote, Svidníku, na Krajskom súde v Levoči, neskôr ako podpredseda Národného súdu v Bratislave[11]. Po zániku Štátneho súdu bol vedúcim Katedry občianskeho práva Právnickej fakulty v Bratislave, neskôr námestníkom ministra školstva v Prahe.

Bratislavské oddelenie Štátneho súdu sídlilo v budove Vrchného súdu na Michalskej ulici a pojednávania sa vykonávali v  Justičnom paláci. Počas jeho existencie tu pôsobili tri desiatky sudcov z povolania, medzi nimi tri ženy[12]. Hlavnému pojednávaniu predchádzali porady senátu s prokurátorom a zástupcom Štátnej bezpečnosti, neskôr nazývané „proces v kocke“. Obhajcami mohli byť iba advokáti zapísaní v osobitnom zozname. Ak obhajca vystupoval aktívnejšie, bol upozornený na nesprávny spôsob vedenia obhajoby[13].

O odvolaniach rozhodoval Najvyšší súd v Prahe, ktorý viac ráz príliš mierne rozsudky bratislavského oddelenia sprísňoval. Bolo konštatované, že bratislavské oddelenie v porovnaním s rozhodnutiami z Prahy a Brna vynáša rozsudky s najnižším priemerom uložených trestov, má najväčší počet oslobodených, pričom zároveň vykonáva i najmenej verejných organizovaných procesov[14]. Napriek tomu bolo bratislavským oddelením vynesených viac než 20 rozsudkov trestu smrti. Už v novembri 1948 bol uložený trest smrti štyrom odsúdeným v procese Ivan Klisz a spol. Išlo o členov Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorí prechádzali Slovenskom smerom na Západ[15].

Zakrátko začali procesy so špiónmi udržiavajúcimi kontakty s emigráciou[16]. V procese Albert Púčik, Eduard Tesár, Anton Tunega  a spol. bolo obžalovaných spolu 62 osôb a z nich odsúdených 48. Skupina získavala hospodárske informácie aj informácie z prostredia Štátnej bezpečnosti[17] a tieto odovzdávala do zahraničia[18]. Obžalovaní boli zatknutí začiatkom roku 1949, vydali usvedčujúce predmety a už v máji 1949 boli postavení pred súd[19]. Hlavní obžalovaní boli vojenským senátom Štátneho súdu v Bratislave[20] uznaní vinnými zo zločinov velezrady a vyzvedačstva, trom z nich bol uložený trest doživotného väzenia, ktorý bol však po odvolaní prokurátora Najvyšším súdom zmenený na trest smrti[21]. Senátu Štátneho súdu predsedal pplk. justície Ladislav Breuer, ktorý v októbri 1952 spáchal samovraždu zastrelením[22]. Členmi senátu boli Pavol Korbuly[23] a Ivan Kleskeň, obžalobcom Anton Rašla.

Najznámejším procesom s príslušníkmi bezpečnostných zložiek bol proces  Pavol Kalinaj, Bernard Jaško a spol.[24] Obžalovaní získavali tajné ďalekopisne správy, ktoré plánovali zaslať do zahraničia; obom bol v novembri 1949 uložený trest smrti[25]. Ďalším procesom z tejto kategórie bola neskôr vec Oskar Valášek a spol. proti vedúcim funkcionárom Štátnej bezpečnosti na Slovensku (1953)[26].

Procesy proti partizánskym veliteľom boli vedené snahou o zníženie autority predstaviteľov domáceho odboja[27]. Tri tresty smrti boli udelené v jednom z najväčších vykonštruovaných procesov pred bratislavským oddelením Štátneho súdu Viliam Žingor a spol. Žingor (1912–1950) bol partizánsky veliteľ, ktorý po vojne vystúpil z komunistickej strany a  rozhodol sa odísť znova do hôr. Keď odmietol ponuku na návrat, bol zatknutý, brutálne vyšetrovaný a odsúdený v októbri 1950 na trest smrti spolu s dvoma členmi štábu svojej partizánskej brigády za zločin velezrady a vyzvedačstva[28]. Aj senátu v tejto veci predsedal Karel Bedrna.[29] Žingor bol rehabilitovaný v apríli 1968, keď bol rozsudok Štátneho súdu zrušený banskobystrickým krajským súdom a odsúdení boli spod obžaloby oslobodení[30].

Cirkevné procesy mali za cieľ podriadiť štátu katolícku cirkev považovanú za organizovanú masovú silu, ktorá mohla negatívne ovplyvňovať monopol komunistov[31]. Proces s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom (tzv. Proces proti vlastizradným  biskupom) bol prejednávaný Štátnym súdom v Bratislave v januári 1951. Senátu predsedal Karel Bedrna[32]. Vojtaššák bol odsúdený na 24 rokov, ostatní na doživotie. Proces bol široko medializovaný a propagandisticky využitý[33]. V žiadnej z komunistických krajín neodsúdili naraz troch biskupov[34]. Na tento proces nadväzovali procesy s ďalšími biskupmi Štefanom  Barnášom a Vasilom Hopkom koncom roku 1951.

Senáty bratislavského oddelenia Štátneho súdu odsúdili viac než 2 800 osôb[35]. Po jeho zrušení (1952) agendu prevzali krajské súdy (najmä bratislavský) a Najvyšší súd v Prahe.

Najvýznamnejšie politické procesy v Československu však boli vedené v Prahe ako celoštátne s hlavnou skupinou obvinených, na ktoré nadväzovali tzv. následné procesy, ktoré sa už konali na regionálnej úrovni[36]. Tak to bolo i v prípade Procesu s vedením protištátneho sprisahaneckého centra Rudolfa Slánskeho a následného procesu proti rozvratnej skupine buržoáznych nacionalistov. Keď sa vykonštruovalo „centrum“, Clementis v ňom reprezentoval slovenských buržoáznych nacionalistov; každý kto sa dostal pred  súd, musel mať totiž svoju skupinu, ktorej členovia boli držaní v rezerve pre ďalšie procesy[37].

 

Vladimír Clementis – advokát, politik a diplomat

Vladimír Clementis – advokát, politik, publicista, diplomat – sa narodil 20. 9. 1902 v Tisovci v rodine učiteľa Ľudovíta Clementisa (1861–1946). Mal tri sestry a dvoch bratov. Študoval na evanjelickej ľudovej škole v Tisovci, na gymnáziu v Skalici a na právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde promoval v decembri 1925. V tom čase v Prahe študovali právo aj ďalší budúci advokáti Ján Poničan, Daniel Okáli, Ľudovít Obtulovič či Ivan Horváth. Počas štúdia absolvoval Clementis dva semestre na univerzitách v Drážďanoch a v Aix-en-Provence. Bol vzorným študentom, rigorózne skúšky zložil s vyznamenaním.

Už počas štúdií písal politické články a stal sa vedúcou osobnosťou medzi študentmi. V roku 1924 spoločne s Danielom Okálim, Jánom Poničanom, Ľudovítom Obtulovičom a študentmi filozofie Eduardom Urxom a Andrejom Siráckym založil vlastný časopis DAV, ktorý vychádzal až do mája 1937. Zaoberal sa otázkami kultúry, umenia a politického života. Stal sa tribúnou ľavicovo orientovaných autorov. Od roku 1933 v ňom publikoval i Husák. Zodpovedným redaktorom sa po Clementisovi stal Novomeský. Davistické hnutie bolo však viac než len časopisom, bolo politickým hnutím vyvolávajúcim pohyb v dianí na Slovensku.[38]

Po promócii sa Clementis vrátil na Slovensko. Hoci predpokladal, že pre svoju ľavicovú orientáciu bude mať problém zamestnať sa, nakoniec už koncom roku 1925 nastúpil ako advokátsky koncipient k advokátovi Andrejovi Margočovi v Lučenci, kde v tom čase pracoval jeho brat Miroslav, ktorý sa neskôr stal advokátom v Modrom Kameni. Vladimír v roku 1926 prestúpil na súd v Bratislave. Keď vysvitlo, že je komunista, bol prepustený. V júni 1926 nastúpil ako koncipient k bratislavskému advokátovi Radomírovi Kubovi, pôvodom Čechovi, u ktorého pracoval do januára 1931. Advokátsku skúšku zložil v júni 1930. Po dokončení praxe u advokáta Ivana Sekaninu, ktorý bol i právnym zástupcom Komunistickej strany Československa, začal advokáciu vykonávať v Prahe v máji 1931.

Po roku presídlil Clementis do Bratislavy. Jeho život bol spojený naďalej s osudmi jeho pražských spolužiakov pre ideovú blízkosť a prácu pre DAV, ale i povolaním. Daniel Okáli sa stal advokátom v Skalici, Ján Poničan v Bratislave, Ivan Horváth v Senici.

Clementis obhajoval vo viacerých známych politických procesoch, zastupoval svojich priateľov a kolegov, ale aj mnohých robotníkov. Už ako koncipient Radomíra Kubu v roku 1929 obhajoval spisovateľa Mila Urbana obžalovaného za jeho protivojnový článok Pozor na šable! pre trestný čin podnecovania k nenastúpeniu vojenskej služby a dosiahol jeho oslobodenie.[39] Začiatkom 30. rokov úspešne zastupoval Jána Poničana v jeho tlačových veciach pred Krajským súdom v Bratislave, v ktorých sa Poničan cítil dotknutý článkami znevažujúcimi jeho činnosť v komunistickej strane. Clementis dosiahol, že noviny sa ospravedlnili.[40] Obhajoval aj redaktora Eugena Klingera na Krajskom súde v Prešove (1932), pre jeho vyjadrenia na verejných zhromaždeniach (táboroch ľudu), ktorý bol obžalovaný zo zločinu prípravy úkladov podľa zákona na ochranu republiky.[41] Obhajoval i v trestnej veci na Krajskom súde v Ružomberku robotníkov, ktorí sa pokúsili vyslobodiť z väzenia v Lipovskom Mikuláši okresného tajomníka komunistickej strany.[42] Obhajoval i v mnohých ďalších veciach, napríklad advokáta Ľudovíta Bazovského obžalovaného z prípravy úkladov proti republike[43] či  komunistického poslanca Králika, ktorý žaloval prezidenta Slovenskej krajiny Jozefa Országha za jeho výroky prednesené na zasadnutí krajinského zastupiteľstva[44].

Jedným z najznámejších Clementisových procesov bol tzv. Košútsky proces na Krajskom súde v Bratislave (1931) proti komunistickému poslancovi Štefanovi Majorovi, ktorý bol obžalovaný zo zločinu násilia proti vrchnosti. Mal sa ho dopustiť tým, že poštval v Košútoch demonštrujúcich robotníkov proti žandárom, čím mal vyvolať streľbu žandárov, ktorá si vyžiadala niekoľko mŕtvych. Major bol odsúdený na 16 mesiacov väzenia[45].

Tlač útočila pre politickú činnosť i na samotného Clementisa. Keď vyšiel v auguste 1936 v novinách Slovák článok Hrdina za dverami, v ktorom ho autor nazval „boľševikom v rukavičkách“ a dodal, že sa ako komunistický funkcionár „vyškriabal na vedúce miesto na chrbtoch robotníctva“, podal žalobu a noviny ho museli „požiadať o prepáčenie“[46].

Clementis zamestnával okrem Poničana postupne ďalších siedmych koncipientov. Posledným bol Augustín Husák, ktorý u neho pracoval od januára 1938 do mája 1939, keď sa Clementis vzdal výkonu advokácie a vzhľadom na nebezpečenstvo, ktoré mu pre jeho názory v časoch silnejúceho fašizmu hrozilo, emigroval. Husák v koncipientskej praxi pokračoval u Dušana Úradníčka, ktorý bol likvidátorom Clementisovej kancelárie, a neskôr u Dezidera Eisenhuta. Advokátsku skúšku zložil v apríli 1941 a v zozname advokátov bol zapísaný od septembra 1943 až do výmazu na vlastnú žiadosť v januári 1947[47].

Clementisovo ľavicové zmýšľanie viacerým kolegom prekážalo. Advokát Aristid Jamnický na neho spomína takto: „Bol veľmi milý a srdečný k ľuďom s ľavicovými názormi. K ostatným sa choval chladne, ale korektne. Bol humanista a idealista. Pre svoju mäkkú povahu nemal ako advokát dostatočnú priebojnosť. Podľa toho vyzerali aj jeho zárobky. V roku 1935 boli parlamenné voľby a Clementis získal poslanecký mandát. Poslanecký plat znížený o stranícky príspevok vyriešil jeho hmotné problémy“[48]. Aj podľa Poničana k zlomu v Clementisovej kariére došlo, keď sa stal poslancom: „Pomerne rýchlo si vybudoval slušnú klientelu – k čomu prispelo, že sa stal poslancom a zaťom bankového riaditeľa.“[49]

Clementis si za manželku vzal Lídu Pátkovú (1910–1988). Jej otec Ján Pátek bol riaditeľom Českej hypotečnej banky v Bratislave. Svadbu mali v apríli 1933. Spisovateľka Zuzka Zguriška, manželka advokáta Jaroslava Dvořáka, spomína: „Vlado sa ženil. Nikto sa však nedivil, keď sme poznali jeho Lídu. Mladá pani mala schopnosť šíriť okolo seba príjemné ovzdušie. Vlado sa usmieval tým svojim charakteristickým, trochu ironickým úsmevom. Videl a cítil, že sme si všetci razom jeho zlatovlásku obľúbili“[50]. Jamnický zvýrazňuje, že „ich bezdetné manželstvo bolo pre blízkosť pováh veľmi šťastné“[51].

Lída Pátková sa narodila v Prahe. Študovala v Bratislave na Hudobnej a dramatickej akadémii. Stala sa koncertnou a opernou speváčkou v slobodnom povolaní, hosťovala v opere Slovenského národného divadla. Advokátkou bola aj jej sestra Božena Pátková (1907–1973), ktorá vydala v roku 1947 knihu „Srdce a paragraf – z denníku advokátky“[52].

Clementis sa stal populárnym svojimi obhajobami i politickou a kultúrnou činnosťou. „Pre slovenských robotníkov bol tým, čím pre českých Ivan Sekanina – advokátom chudoby. Práve intenzívna práca obhajcu priniesla Clementisovi popularitu a spolu s  činnosťou medzi robotníkmi aj poslanecký mandát za komunistickú stranu vo voľbách 1935.“[53]

Poslancom Národného zhromaždenia bol v rokoch 1935–38. Odmietal čechoslovakistický centralizmus, vo svojich vystúpeniach sa venoval sociálnym, ale aj právnym témam. V Parlamente aktívne diskutoval, najmä k návrhom zákonov o zmenách v procesnom práve[54] či predĺžení koncipientskej praxe[55], vždy aj zo sociálneho hľadiska. Aktívne interpeloval proti porušovaniu práv robotníkov a za dodržiavanie základných práv.

Po tom, čo v máji 1939 opustil Československo, dostal sa cez Poľsko a Švédsko do Francúzska. Tam bol ako komunista zatknutý. Po prepustení sa mu podarilo prejsť do Londýna, kde sa stretol s manželkou. Keď sa dozvedel o uzatvorení paktu o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR, „bol z toho zdesený, s čím sa vôbec netajil“.[56] Kritizoval i sovietsky útok na Poľsko a Fínsko, za čo bol vylúčený z komunistickej strany. V Londýne pracoval vo vysielaní BBC pre Československo. Burcoval poslucháčov na Slovensku, aby sa zapojili do boja proti fašizmu, a ukazoval svetu, že Slováci ako národ a Slovenský štát nie je to isté.

Pri ustanovení československej vlády v Moskve na jar 1945 bol vymenovaný za štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí[57] a bolo mu obnovené i členstvo v komunistickej strane. Zastupoval ministra Jana Masaryka, pôsobil na Mierových konferenciách v Paríži aj v OSN, rokoval o uzatvorení spojeneckej zmluvy s Francúzskom.

V roku 1946 mu bol Stalinom pri ich oficiálnom stretnutí v Kremli pripomenutý  jeho kritický postoj k sovietsko-nemeckému paktu o neútočení. Podľa spomienky Eduarda Friša[58] sa to stalo takto: „Stalin sa žoviálne až srdečne vypytoval na Clementisove trampoty za vojny. Medzi rečou utrúsil poznámku – a veľmi ste sa na nás hnevali?“ Keď mu Clementis opísal ako ho zatkli vo Francúzsku i Anglicku, pretože bol komunista, „rozhovor ukončil Stalin žartovnou pointou: pripomenul prítomnému Molotovovi, aby uvážil, či by nebolo vhodné zavrieť Clementisa aj v Sovietskom zväze, pretože inak by sa mohli spojenci uraziť, že u nich sedel a len tu nie. Bol to krvavý žart už vtedy? Tak či onak, na pozadí toho, čo nasledovalo, vyznieva táto príhoda ako scéna z novodobého inferna“.[59]

Po smrti Jana Masaryka sa stal Clementis ministrom zahraničných vecí v Gottwaldovej vláde. Rozvíjal politiku spolupráce so Sovietskym zväzom, presadzoval ale československé a slovenské záujmy. Už v októbri 1948 sa na Clementisove postoje sťažoval Gottwaldovi Vyšinskij[60]. Prešetrovali ho sovietske bezpečnostné orgány pre podozrenie, že v lodnej kaviarni Boon, kde sa kedysi stretávali Davisti, je umiestnená vysielačka. Žiadna jeho špionážna činnosť sa nezistila a vysielačka bola v skutočnosti agregát na výrobu elektrickej energie[61]. Keď v júni 1949 odovzdal Mátyás Rákosi Gottwaldovi zoznam angloamerických špiónov v Československu, bolo v ňom aj Clementisovo meno[62]. Pretože na jesenné valné zhromaždenie OSN v roku 1949 cestoval bez manželky, v amerických novinách sa objavil chýr, že po návrate do Prahy bude uväznený. Priatelia ho varovali, aby sa nevracal, no Clementis im neveril. S Gottwaldom sa dohodol, že za ním príde do New Yorku manželka na znak toho, že nie je v Prahe zadržiavaná. Spolu sa vrátili do Československa.

V marci 1950 bol zbavený funkcie ministra zahraničných vecí a vyzvaný, aby sa podrobil sebakritike. Tá však nebola považovaná za dostačujúcu a v januári 1951 bol zatknutý. O mesiac zatkli aj „Lídu a zmrzačili ju pri výsluchoch dlhodobým ponáraním nôh do ľadovej vody“[63]. Nikdy ju nedonútili vypovedať proti manželovi[64].

Clementis bol obvinený z buržoázneho nacionalizmu a súdený v Slánskeho procese pred Štátnym súdom v Prahe v novembri 1952. Senátu predsedal Jaroslav Novák, obžalobcom bol Jozef Urválek a obhajcom Clementisa Jiří Šťastný. Obžalovaní sa trestných činov mali dopustiť tým, že sa spolčili k pokusu zničiť ľudovodemokratické štátne zriadenie, niektorí vrátane Clementisa, aj špionážou. Clementis uviedol, že sa cíti vinným. Priznal sa, že už počas právnických štúdií zoskupil okolo seba študentov s nacionalistickými cieľmi. Ním založený DAV vystupoval proti komunistickej strane. Popísal svoje styky počas vojny a po nej s Husákom a Novomeským. Priznal sa i k tomu, že bol agentom francúzskej výzvednej služby a vykonával rozvratnú činnosť na Ministerstve zahraničia. Vyjadril sa, že nikdy nebol skutočným komunistom. Ako svedkovia boli vypočutí i Ladislav Novomeský a Ivan Horváth. Clementisov obhajca svoju záverečnú reč ukončil slovami, podľa ktorých sa „stal nástrojom spiatočníckych temných síl“, no pripomenul, „že sa plne priznal“ a požiadal, aby priznanie „našlo svoj výraz pri stanovení trestu“. Rozsudok  Štátneho súdu v Prahe[65] bol vyhlásený 27. 11. 1952. Clementis bol uznaný vinným z trestného činu velezrady a vyzvedačstva, odsúdený na trest smrti a popravený 3. 12. 1952. Druhý Slovák v procese – Eugen Löbl (1907–1987), námestník ministra zahraničného obchodu – bol odsúdený  na doživotie.

V predvečer popravy obliekli Lídu Clementisovú do šiat, v ktorých ju zatkli, a odviezli na Pankrác. Povedali jej, že manžel bol odsúdený na smrť a ráno bude popravený. Zhovárali sa cez dvojitú mrežu, potom ju odviezli späť do väzenia v Ruzyni[66]. Ráno jej oznámili, že rozsudok bol vykonaný. Veliteľ väznice jej odovzdal manželov list na rozlúčku, dve fajky a palicu, ktorú si vzal na prechádzku v deň, keď bol zatknutý. Potom jej oznámili, že proti nej sa žiadne trestné konanie nevedie, a ešte v ten deň ju prepustili domov[67].

 

Proces proti tzv. rozvratnej skupine slovenských buržoáznych nacionalistov

Ostaní členovia tzv. rozvratnej skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov boli v čase Clementisovej popravy stále väznení no neodsúdení. Medzitým sa začala meniť politická situácia – v marci 1953 zomrel Stalin, v decembri 1953 bol popravený Berija. Po odsúdení vedenia sprisahaneckého centra mali už sovietski poradcovia o nich menší záujem a zvyšok skupiny sa stal už iba československou vecou[68]. Pretože Husák sa počas vyšetrovania nepriznal, proces musel byť neverejný. To všetko im zrejme zachránilo život.

Pojednávanie v trestnej veci Gustáva Husáka a spol. pred Najvyšším súdom v Prahe sa začalo ráno 21. 4. 1954 v porotnej miestnosti Justičného paláca v Bratislave. Viedol ho predseda senátu Juraj Uhrín, prísediacimi boli Matej Chebeň (referent Okresného národného výboru v Ružomberku) a Michal Kekeňák (tajomník Krajského národného výboru v Košiciach). Obžalobcom bol Ladislav Grešo, absolvent Právnickej školy pracujúcich, námestník generálneho prokurátora, neskôr povereník spravodlivosti[69]. Obžalovaných obhajovali ex offo ustanovení košickí advokáti: Husáka Konrád Glatz, Novomeského a Okáliho Mikuláš Gaško, Holdoša a  Horvátha Štefan Fenyeš. Obžalobu, obhajcov aj senát vopred schválilo predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (4. 3. 1954) a zároveň uložilo generálnemu prokurátorovi predložiť na schválenie výšku trestov[70]. Úlohou súdu bolo rozsudkom pretransformovať stranícke rozhodnutie do právnej formy[71].

Podľa obžaloby sa všetci obžalovaní mali dopustiť trestného činu velezrady a sabotáže tým, že sa po vzájomnej dohode od roku 1944 usilovali znemožniť vytvorenie jednotného štátu Čechov a Slovákov s centrálnym zákonodarstvom a vládou, ako aj tým, že  sa dohodli s imperialistickými agentmi Lettrichom, Ursínym na rozbití jednoty štátu. Trestný čin špionáže spáchali Horváth s Holdošom tak, že odovzdávali informácie prostredníctvom francúzskeho konzula v Bratislave Étienna Manac´ha imperialistickým štátom. V priebehu vyšetrovania sa k skutkom priznali všetci okrem Husáka.

Na začiatku prvého dňa pojednávania súd rozhodol o vylúčení verejnosti. Potom bol vypočúvaný Husák, ktorý odmietol ustanoveného obhajcu a vinu popieral. Na druhý deň boli vypočutí Novomeský a Okáli, bola vykonaná konfrontácia Husák – Novomeský a boli vypočutí svedkovia, najmä Mach, Ursíny a Löbl. Aj Okáli sa priznal a potvrdil, že s Clementisom zakladal DAV, ktorý sa opieral o nacionalistické princípy a mal odrádzať od triedneho boja. V tretí deň boli vypočúvaní Horváth a Holdoš. Okáli spomína: „Stáli sme pred Najvyšším sú­dom piati. Rapotali sme hanebne a zbabelo, kydali hanu na seba i na druhých. Práve tak, ako zbabelý predseda senátu, jeho prísediaci a obhajcovia, ktorí hájili iba svoju mizernú existenciu. Lenže rakovina zbabe­losti nenakazila Gusta Husáka. On jediný sa opovážil vzoprieť proti obludnej obžalobe a proti hnusným obvineniam. Tu, v najkritickejšej chvíli svojho života, keď zápasil o vlast­ný život, ale predovšetkým o česť človeka a komunistu, dokázal hrdinskú povahu. Nečudo, že na pojednávaní prítomný pred­seda zboru povereníkov Rudo Strechaj poslal ceduľku predsedovi senátu „zavri papuľu tej svini!“[72]

Po záverečnej reči prokurátora volajúcom po rozsudku ako dôkaze „pevnej a nerozbrojnej jednoty československého pracujúceho ľudu vedeného robotníckou triedou na čele s komunistickou stranou“, nasledovali stručné záverečné reči obhajcov, ktorí sa obmedzili na to, že neodporúčali uloženie trestu smrti. Po záverečnom slove obžalovaných bolo pojednávanie prehlásené za verejné a odročené na druhý deň na vyhlásenie rozsudku.

Rozsudok[73] bol vyhlásený ráno 24. 4. 1954. Všetci obžalovaní boli uznaní vinnými v zmysle obžaloby. Ako hlavný trest bol Husákovi uložený trest odňatia slobody na doživotie, Horváthovi na 22 rokov, Okálimu na 18 rokov, Holdošovi na 13 rokov a  Novomeskému na 10 rokov. Súčasťou trestu bol aj výrok o strate akademických titulov – Okálimu, Horvátovi aj Husákovi boli zabavené ich právnické diplomy[74]. Pretože riadny opravný prostriedok nebol prípustný, rozsudok nadobudol právoplatnosť vyhlásením.

Rozsudok popisuje vznik skupiny buržoáznych nacionalistov okolo časopisu DAV na čele s Clementisom. Po vojne všetci na výzvu Slánskeho zaujali vysoké postavenia v straníckych a štátnych orgánoch, aby presadzovali nacionalistické snahy. Votreli sa do vedenia Slovenského národného povstania s cieľom zbrzdiť boj pracujúcich. Po oslobodení, zoskupení už aj s Clementisom, sabotovali na Slovensku výstavbu ľudovodemokratického poriadku, presadzovali nacionalistické požiadavky, aby Československo bolo federatívnym štátom, snažili sa, aby opatrenia ministrov platili na Slovensku až po súhlase povereníkov a aby Slovensko malo neprimeraný podiel na výnosoch zahraničného obchodu[75].

Okáli spomína: „Tragická fraška sa skončila. Hlavní aktéri čakali na odmenu. Predseda senátu bol menovaný povereníkom spravodlivosti, aby o krátky čas zistili, že počas vojny vystupoval ako fašista v Maďarsku. Po ňom kreslo povereníka obsadil prokurátor Grešo. Ale tiež iba chvíľku“[76]. Hoci neverejný proces nenaplnil očakávania organizátorov, dosiahol svoj hlavný cieľ – kriminalizovať ideu zmeny postavenia Slovenska v štáte.[77]

Po rozsudku bol ihneď vyhotovený príkaz na výkon trestu a odsúdení boli eskortovaní na Pankrác, kde boli umiestnení na oddelenie odsúdených na smrť[78]. Husák vykonával trest v Leopoldove, kde pracoval v strojárskej výrobe, a v Mírove. Aj Okáliho umiestnili najprv v Leopoldove, potom vo Valdiciach, kde učil slovenčinu vo večernej škole pre odsúdených. Ivan Horváth bol v Příbrame, Mírove a v Leopoldove.

Medzitým pokračovali procesy proti ďalším slovenským buržoáznym nacionalistom – Antonovi Rašlovi (1954), Imrichovi Karvašovi a spol. (1959) a tzv. Pražskej skupine slovenských buržoáznych nacionalistov Jánovi Belanskému a spol. (1959)[79].

Ako prvý z hlavnej skupiny bol prepustený vo februári 1956 Novomeský, o rok neskôr Holdoš, v januári 1960 Ivan Horváth a v máji 1960 Husák s Okálim. Okáli spomína na stretnutie s Horváthom na slobode „Stretli sme sa náhodou v  letný deň pri Medickej záhrade. Ivan vtedy prehlásil: „Len jednu vážnu úlohu by som chcel ešte v živote splniť. Dokázať, že Vlado Clementis bol nevinný.“[80] Ivan Horváth však zakrátko po prepustení zomrel.

 

Rehabilitácia tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov

Po čiastočnom uvoľnení politickej situácie a prvých amnestiách začali silnieť snahy o revíziu politických procesov. Bola to však otázka politická. Správa tzv. Kolderovej komisie síce otvorila dvere rehabilitáciám, no obvinenie voči slovenským buržoáznym nacionalistom prehodnotené nebolo. Až neskôr tzv. barnabitská komisia, ktorá vznikla i pod tlakom zo Slovenska, konštatovala neoprávnenosť kritiky slovenského buržoázneho nacionalizmu[81].

Tak ako súviselo odsúdenie Clementisa a ostatných slovenských buržoáznych nacionalistov, súvisela aj ich rehabilitácia. Clementis bol rehabilitovaný v máji 1963 Najvyšším súdom v Prahe[82]. Rozsudok Štátneho súdu bol pre nezákonnosť zrušený a obžalovaní spod obžaloby oslobodení. Nezákonnosť spočívala predovšetkým v tom, že Štátny súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, nezistil, že priznania boli vynútené a „uspokojil sa iba so všeobecným zistením, že vytvorili protištátne centrum“. Ako zistil Najvyšší súd „protištátne sprisahanecké centrum, ktoré mal Rudolf Slánský vytvoriť, v skutočnosti neexistovalo a bolo umelo vykonštruované vyšetrovaním“. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo rozcyklostylované a doručené pozostalým po rehabilitovaných[83].

Zakrátko bol zrušený i rozsudok nad členmi tzv. rozvratnej skupiny slovenských buržoáznych nacionalistov. Rozsudkom Prezídia Najvyššieho súdu z 28. 6. 1963 boli všetci spod obžaloby oslobodení[84]. Aj tu bola konštatovaná nezákonnosť pre porušenie základných princípov trestného procesu a práv obhajoby, bolo zistené, že výpovede obžalovaných boli dielom vyšetrovacích orgánov, obvinení a svedkovia boli k výpovediam nútení fyzickým i psychickým násilím, a „pretože súd dospel k záveru, že žiadne protištátne sprisahanecké centrum Rudolfa Slánskeho a spol. neexistovalo, je zrejmé, že nemohlo existovať ani paralelné sprisahanecké centrum buržoáznych nacionalistov, riadené Clementisom“[85].

Husákovi bola ponúknutá funkcia námestníka ministra spravodlivosti v Pra­he, „mal vykonávať agendu spojenú s obnovou politických procesov. Funkciu odmietol, vidiac v tom zámer, aby sa politicky znemožnil“[86]. Nastúpil do Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Novomeský a Okáli pracovali v jej Literárnom ústave.

 

Literárne reflexie politických procesov

Osobitnú reflexiu politických procesov na Slovensku priniesla vzápätí dobová slovenská poézia i beletria. Išlo nie len o básne Ladislava Novomeského zo zbierky Stamodtiaľ a iné (1964), ale napríklad aj o zbierku poviedok Ladislava Mňačka o politických procesoch Oneskorené reportáže (1963). Kniha vyšla štyri roky po smrti Karla Bedrnu, ktorý viedol bratislavské oddelenie štátneho súdu a okrem iného predsedal senátu i v trestných veciach Žingora či troch slovenských biskupov. Jednou z poviedok je Záhrada utrpenia.

Záhradou utrpenia je tu súdna sieň, v ktorej začína politický proces. Predsedom senátu bol „najobávanejší sudca na Slovensku s povesťou, že najmiernejší trest, ktorý kedy odznel z jeho úst, bol trest smrti“. V pojednávacej sieni „na nenápadnom mieste stál krajský tajomník, vedľa neho krajský veliteľ bezpečnosti“. Obhajca počas celého pojednávania mlčal, po prvý raz prehovoril až v záverečnej reči. Obžalovaný bol odsúdený na trest smrti. Rozprávač, ktorý sa ako reportér zúčastnil procesu a veril v spravodlivosť súdu, začal o nej neskôr pochybovať, vyhľadal preto sudcu a hovorí mu: „Karol, ty si vedel, že je nevinný. Ty si to musel vedieť! Ty si bol sudca, ty si vedel, čo je a čo nie je právo!“ Sudca mu nakoniec povedal, ako to vraj bolo: „Zavolali ma v nedeľu večer,

povedali mi, poletíš ráno a na letisku ti odovzdáme spisy. Mal som hodinu času, počas letu, do nich nazrieť. Na konci fascikla bol aj hotový rozsudok.“ Rozprávač dodáva: „Teda tak to bolo. Pred odletom dostal prípad aj s rozsudkom. A odsúdil človeka na smrť.“ A vzápätí kladie otázku: „Čo by som bol urobil ja na jeho mieste?“ [87]

 

Na záver

Tragika Clementisovho osudu, jeho viera v ideály, neochota uveriť, že môžu človeka zradiť, dodnes pútajú pozornosť na jeho život. Obludným je utrpenie predchádzajúce jeho odsúdeniu, osobná tragédia i priebeh procesu, v ktorom bol odsúdený na trest smrti, a to všetko zo strany politického režimu, ktorého príchod si želal a za ktorý bojoval.

Clementis, známy i bonmotom „Chráňte sa politikov, ktorí nepíšu, ba ani nečítajú básne“, patril do úzkej skupiny revolučných nadšencov, ktorí priniesli do socialistického hnutia na Slovensku prinajmenšom dva nové prvky: intelektuálny a nacionálny[88]. Bol človekom založeným hlboko humanisticky, jeho život bol spätý s kultúrou a umením. Clementisova poprava po vykonštruovanom procese bola justičnou vraždou. Ostáva mementom totalitnej justície. Predčasne ukončila život talentovaného advokáta, politika a diplomata, ktorý veril a neprestal veriť v spravodlivú budúcnosť[89].

 

JUDr. Peter Kerecman, významný slovenský advokátní historik
Foto: redakce AD, Wikipedia/Slovenskeknihkupectvo, Matica slovenská, nasaadvokacia.sk/JUDr. Peter Kerecman, matusdemko.sk, Ústav pamäti národa

 

 

---

[1] K pojmu viac: ŠTEFANICA, J.: Kampaň proti slovenskému buržoaznímu nacionalismu. KEY Publishing, Ostrava, 2017, str. 9 a nasl.

[2] RAŠLA, A.: Spomienky spoza mreží. Klub priateľov Múzea SNP, Banská Bystrica, 2021, str. 137.

[3] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 18.

[4] RAŠLA, A.: Zastupoval som československý štát. Privatpress, Prešov, str. 203.

[5] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 66 a nasl.

[6] LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 105.

[7] ŠA Bratislava, f. Štátny súd, sign. Hp 1/48

[8] LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 106.

[9] Obhajcami v procese boli Vojtech Telek, Pavol Maštena, Vladimír Šrobár, Alexander Šimkovic a Vojtech Vičánek

[10] ŠA Bratislava, f. Štátny súd, sign. Hp 4/48

[11] Bedrnov senát súdil napríklad Jánosa Esterházyho, či Ferninanda Čatloša s Jozefom Turancom. MALATINSKÝ, M.: Pred súdom národa? PostScriptum, Bratislava, 2019, str. 242–243.

[12] Pri jeho vzniku tu pôsobili sudcovia z povolania Vojtech Gemeiner, Václav Hamák, Pavol Korbuly, Ladislav Breuer, Ladislav Botto, Peter Mázik, Ján Mitošinka, Imrich Skarba, Juraj Cincík, Pavol Kešiar a sudkyňa Antónia Lišková, neskôr Štefan Breier, Jozef Buzna, Mstislav Dub, Mikuláš Holländer, František Murgaš, Jozef Pavelka, Ľudovít Petráš, Andrej Ronchetti, Ján Šajban, Dominik Turčan, Samo Zamboy a sudkyne Vlasta Ottingerová a Alžbeta Trattnerová. Podľa LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 108.

[13] Zástupcovia bratislavského oddelenia Štátneho súdu a Štátnej prokuratúry si interne rozdelili obhajcov na veľmi dobrých (Klen, Král, Steiner, Telek, Lax), dobrých (Bálint, Balogh, Šimonovič, Rampášek), „mazaných“ (Janovský, Jamnický, Leubner) a neutrálnych, s ktorými majú malé skúsenosti (Čulen, Čikvanová, Vietor, Palovič, Vážny). LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 110.

[14] LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 114.

[15] LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 116.

[16] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 76

[17] K tomu viac napr.: RAŠLA, A. : Oneskorená výpoveď. Bratislava, 2004; RAŠLA, A.: Zastupoval som československý štát. Privatpress, Prešov; LETZ, R.: Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol., Ústav pamäti národa, Bratislava, 2008.

[18] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 76

[19] K tomu viac napr.: RAŠLA, A. : Oneskorená výpoveď. Bratislava, 2004; RAŠLA, A.: Zastupoval som československý štát. Privatpress, Prešov; LETZ, R.: Odkaz živým. Prípad Albert Púčik a spol., Ústav pamäti národa, Bratislava, 2008.

[20] Rozsudok vojenského senátu Štátneho súdu v Bratislave sp. zn. Or III 22/49 z 21. 5. 1949.

[21] Obhajcami v procese boli advokáti Henrich Lax, Ján Steiner, Vojtech Telek, Ladislav Brežný, Alexander Šimkovic, Branislav Šimkovic, Arpád Balogh-Déneš, Vojtech Rampášek, Mária Stará Čikvanová, Ján Slabej a Marej Čulen.

[22] RAŠLA, A.: Zastupoval som Československý štát. Privatpress, Prešov, 1999, str. 239.

[23] NEUPAUER, F.: Dr. Korbuly Pál, sudca Štátneho súdu v Bratislave. In.: TAUCHEN, J.: Protistátní trestné činy včera a dnes. Sborník z konference. Masarykova univerzita, Acta Unversitas Brunensis Iuridica Editoi Scientia, Brno, 2021, str. 137 a nasl.

[24] LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 116.

[25] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 74.

[26] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 76.

[27] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 73.

[28] Rozsudok Štátneho súdu sp. zn. Ts III 57/50 z 21. 10. 1950. Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2009.

[29] Členmi senátu boli sudcovia z povolania Vojtech Gemeiner a Václav Hamák. Obhajcom Žingora bol Martin Vietor, ostatných obhajovali Štefan Král, Vojtech Telek a Arpád Balogh-Déneš. Proces s velezradnými fabrikantmi, veľkostatkármi a zapredancami (Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom). Povereníctvo spravodlivosti, Bratislava, 1950.

[30] Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. 4. 1968. Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2009, str. 246 a nasl.

[31] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 71.

[32] Prísediacimi sudcami z povolania boli Pavol Korbuly a Václav Hamák, prokurátorom Ján Feješ. Obhajcami boli ex offo ustanovení advokáti Štefan Král, Vojtech Rampášek a Ivan Ottlyk.

[33] LETZ, R.: Dokumenty k procesu s katolíckymi biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2007; LETZ, R. (ed.): Boli traja. Zväz protikomunistického odboja, Bratislava, 2000.

[34] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 72.

[35] LETZ, R.: Štátny súd a jeho činnosť v rokoch 1948–1952. Acta Historica Neosoliensia, č. 17/2014, str. 118.

[36] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 10–11.

[37] LÖBL, E.: Svedectvo o procese  s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1968, str. 60, 85.

[38] DAV. Spomienky a štúdie. SAV, Bratislava, 1965, str. 144.

[39] ŠABA, f. Krajský súd v Bratislave, sp. zn. Tl 209/29.

[40] ŠABA, f. Krajský súd v Bratislave, sp. zn. Tl XIV 48/32.

[41] ŠAPO, f. Krajský súd v Prešove, sp. zn. Tk V 238/28.

[42] HOLDOŠ, L. Rendez-vous s históriou. In.: DAV Spomienky a štúdie. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1965, str. 452–465.

[43] ŠRÁMKOVÁ, A.: Nezlomný rodák slovenský. Proces s Ľudovítom Bazovským a spol. In.: BYSTRICKÝ, V. – ROGUĽOVÁ, J. Storočie procesov. Veda, Bratislava, 2013, str. 83 a nasl.

[44] Prezident Slovenskej krajiny Jozef Országh odsúdený pre urážku komunistu Králika. Slovák z 25. 3. 1933, str. 3.

[45] ŠABA, f. Krajský súd v Bratislave, sp. zn. Tk X 1154/31.

[46] ŠABA, f. Krajský súd v Bratislave, sp. zn. Tl 350/36.

[47] Matrika advokátov Advokátskej komory v Bratislave, zv. 2, str. 435, zv. 3, str. 437.

[48] JAMNICKÝ, A.: Oprášené histórie. Pama, Bratislava, 2002, str. 246–248.

[49] PONIČAN, J.: Búrlivá mladosť. Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1975.

[50] ZGURIŠKA, Z.: Strmou cestou. Československý spisovatel, Praha, 1976, str. 164.

[51] JAMNICKÝ, A.: Oprášené histórie. Pama, Bratislava, 2002, str. 246–248.

[52] PÁTKOVÁ, B.: Srdce a paragraf. Z denníku advokátky. Práca, Praha, 1947.

[53] PLEVZA, V.: Davisti v revolučnom hnutí. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965, str. 87.

[54] Vystúpenie poslanca Clementisa v Národnom zhromaždení v rozprave 22. 4. 1937 k vládnemu návrhu zákonov o občianskom civilnom súdnom poriadku (tlač 850).

[55] Vystúpenie poslanca Clementisa v Národnom zhromaždení v rozprave 26. 5. 1936 k správe Výboru ústavno-právneho k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa menia ustanovenia o advokátoch (tlač 435).

[56] JAMNICKÝ, A.: Oprášené histórie. Pama, Bratislava, 2002, str. 246–248.

[57] JESENSKÁ, Z.: Drahá hádička. In.: CLEMENTIS, V.: Nedokončená kronika. SVKL, Bratislava, 1964, str. 162–173.

[58] Eduard Friš (1912–1978), novinár, právnik, syn advokáta Ármina Friša, v rokoch 1934–1939 advokátsky koncipient u Zoltána Fridrika v Bratislave. (Advokátska komora v Bratislave, matrika osnovníkov, zv. I, str. 33).

[59] FRIŠ, E.: Pravda našej mladosti. In.: DAV Spomienky a štúdie. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 1965, str. 434–444.

[60] LÖBL, E.: Svedectvo o procese  s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1968, str. 59.

[61] KINČOK, B.: Činnosť Štátnej bezpečnosti proti Gustávovi Husákovi v rokoch 1948– 1950. In.: KINČOK, B. a kol.: Gustáv Husák a jeho doba. Ústav pamäti národa, 2015, str. 75.

[62] ŠTEFANSKÝ, M.: Tragédia dr. Vladimíra Clementisa. In.: Vladimír Clementis 1902-1952, zborník príspevkov z konferencie 28.5.2002 v Bratislave. MZ SR, Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, str. 20.

[63] JAMNICKÝ, A.: Oprášené histórie. Pama, Bratislava, 2002, str. 246-248.

[64] JESENSKÁ, Z.: Drahá hádička. In.: CLEMENTIS, V.: Nedokončená kronika. SVKL, Bratislava, 1964, str. 162-173.

[65] Rozsudok Štátneho súdu v Prahe sp. zn. 6 Ts I 91/52 z 27.11.1952.

[66] HOLOTÍKOVÁ, Z. – PLEVZA, V.: Vladimír Clementis. Vydavateľstvo politickej literatúry. Bratislava, 1968, str. 307.

[67] JESENSKÁ, Z.: Drahá hádička. In.: CLEMENTIS, V.: Nedokončená kronika. SVKL, Bratislava, 1964, str. 162–173.

[68] LÖBL, E.: Svedectvo o procese  s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským. Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1968, str. 56.

[69] ŠTEFANICA, J.: Trestnoprávne  aspekty  obžaloby a rozsudku v prípade Gustáv Husák a spol. (1954). In.: KINČOK, B. a kol.: Gustáv Husák a jeho doba. Ústav pamäti národa, 2015, str. 374 a nasl.

[70] KINČOK, B.: Trestnoprávne vyrovnanie sa s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami. Proces s Gustávom Husákom a spol. Pamäť národa, č. 2/2012, str. 35–51.

[71] ŠTEFANICA, J.: Trestnoprávne aspekty obžaloby a rozsudku v prípade Gustáv Husák a spol. (1954). In.: KINČOK, B. a kol.: Gustáv Husák a jeho doba. Ústav pamäti národa, 2015, str. 374 a nasl.

[72] OKÁLI, D.: Z môjho života. Rukopis.

[73] Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1 T 15/54 z 24. 4. 1954.

[74] ČERNÁK, T.: Gustáv Husák a jeho štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. In.: KMEŤ, N. – SYRNÝ, M.: Odvaľujem balvan. Bratislava – Banská Bystrica, VEDA – ÚPV SAV, Múzeum SNP, 2013, str. 16–27.

[75] ŠTEFANICA, J.: Trestnoprávne aspekty obžaloby a rozsudku v prípade Gustáv Husák a spol. (1954). In.: KINČOK, B. a kol.: Gustáv Husák a jeho doba. Ústav pamäti národa, 2015, str. 374 a nasl.

[76] OKÁLI, D.: Z môjho života. Rukopis.

[77] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 70.

[78] KINČOK, B.: Výkon trestu v prípade tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov – Gustáv Husák a spol. 1954–1960. Pamäť národa č. 3/2015, str. 3–26.

[79] K tomu viac napr.: ŠTEFANICA, J.: Kampaň proti slovenskému buržoaznímu nacionalismu. KEY Publishing, Ostrava, 2017, str. 166 a nasl.

[80] OKÁLI, D.: Spomienka na Ivana Horvátha. In.: Ivan Horváth. Prózy. Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2010, str. 543.

[81] KINČOK, B.: Politické procesy na Slovensku v rokoch 1948–1954. Ústav pamäti národa, Bratislava, 2019, str. 87.

[82] Rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe sp. zn. I Tz 031/63 zo 14. 5. 1963.

[83] Rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe sp. zn. I Tz 031/63 zo 14. 5. 1963 bol zrejme po prvý raz uverejnený ako príloha k 31. číslu „Svědectví, čtvrtletníku pro politiku a kulturu“ vydávanom v Paříži v roku 1967.

[84] Rozsudok Prezídia Najvyššieho súdu sp. zn. Prz 9/63 z 28. júna 1963.

[85] Najvyšší súd sp. zn. 1 Tz 031/63.

[86] OKÁLI, D.: Z môjho života. Rukopis.

[87] MŇAČKO, L.: Záhrada utrpenia. In.: Oneskorené reportáže, Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963, str. 48.

[88] KAMENEC, I.: Historické reflexie Vladimíra Clementisa. In.: Vladimír Clementis 1902–1952, zborník príspevkov z konferencie 28. 5. 2002 v Bratislave. MZ SR, Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, str. 14.

[89] CLEMENTIS, V. – CLEMENTISOVÁ, L.: Listy z väzenia. Tatran, Bratislava, 1968,  str. 69.