JÁN TUŽINSKÝ

A Boh nazval svetlo dňom a tmu nazval nocou. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. Pondelok.

Ešte stále som sa zmietal v horúčke; len na chvíľu, ako cez riedku hmlu, rozoznával som jednotlivé predmety v izbe: skrine, nočný stolík, police s knihami, dve škatuľky tetracyklínu a šálku čaju.

Dôverne som poznal tieto horúčky a zvyčajne som ich spájal so svojím detstvom, s čímsi ťažkým a súčasne nesmierne drahým; niekedy som mával pri nich pocit, že keď otvorím oči, uvidím pri posteli mamu, od dverí nesmelo a s napätým úsmevom zakašle otec a spýta sa: „Tak ako, borec?“

Lenže to všetko je nenávratne preč: tieto pľuhavé horúčky prichádzajú na mňa každoročne a vždy ma zastihnú nepripraveného… Čudujem sa, prečo si na ne neviem privyknúť, prečo im podlieham práve ja, ba niekedy som ochotný myslieť si, že ma obídu a ako zázrakom tohto roku zasiahnu niekoho iného; no napriek tejto až detsky smiešnej nádeji prichádzajú – nebadateľne, prudko: ako jar a chrípka!

Namiesto pokašliavajúceho otca sa vo dverách zjaví dcéra a oznámi, že dostala z nemčiny štvorku, žena je ešte stále v škole na akejsi porade… Aj dcéra zatvára dvere a som opäť sám, s horúčkou a s pondelkom, do ktorého som precitol. Sám!

Byt je tichý, pustý… Aj v sebe cítim prázdno a tmu. Svet je zrazu nekonečne vzdialený. Počúvam vlastné srdce: bije nepravidelne a pomaly. Dolu tvárou mi stekajú cícerky potu; takým plakávala kedysi u nás doma vosková svieca, ktorú mam zapaľovala počas letnej hrmavice, aby do nášho domu neudrel blesk. Ale pot na tvári je chladný, cítim z neho pach liekov a tento pach, čo ako nepríjemný, ma napokon uspáva. Na chvíľu sa všetko stráca, horúčka ma znova oberá o schopnosť vnímať malý priestor izby a vrhá ma do tmy.

Čiasi mocná ruka ma vymršťuje do tmavého kúta úzkej nočnej uličky… Zdá sa mi, že niekto za mnou kráča, ale v tme sa nemôžem rozhľadieť, nemôže sa pozrieť mu náhle a nečakane do tváre. A prv než si uvedomím čosi, čo by sa dalo nazvať hrôzou, zaspím… No ešte zlomok sekundy, možno ani toľko nie uvedomujem si, že zasa sa mi prisní ten sen; opakuje sa mučivo pravidelne, a keď sa prebudím, neviem si z neho takmer nič vybaviť… No v okamihu, keď zaspávam, viem všetko presne:

Kráčam po Michalskej ulici. Ženie sa po nej vietor a z vysokých striech domov strháva sneh. Nočná ulica je prázdna, iba žlté fľaky svetla prefarbujú sneh na okrový piesok a človek má naraz pocit, že to už naozaj nie je sneh, lež piesok, ktorý reže oči, tlačí sa za golier, do nosa, má ho plné ústa a škrípe pod zubami ako hašiš. Azda preto je Michalská ulica taká pustá… Všetci vošli pod viechy, do reštaurácií, len blázon ako ja sa ňou poneviera takto neskoro večer… Lenže aj ja som bol až doteraz (kým som nevyšiel z kaviarne!), pravdepodobne v útulnej miestnosti (nemôžem to vedieť presne, veď iba snívam, ale kde by som sa vzal tak náhle uprostred noci?). Krásna a smutná je Michalská ulica, keď sa zbaví vravy a tlmeného kroku chodcov. Dokonca aj osamelý chodec si môže pripadať rovnako prázdny a možno i smutný, lebo v takom čase a v takej nezvyčajnej osamelosti uprostred mesta nemá veľa dôvodov na veselosť. Azda preto som sa potešil, keď som v tom vlčom zavýjaní vetra začul pred sebou kroky. Mohol by to byť niekto známy, pomyslel som si, dvom sa ide veselšie. Dvom je aj fujavica menej nepríjemná! Vykročil som rezkejšie, lebo chlapík predo mnou už-už prichádzal k Baštovej a mohol sa mi stratiť vo vinárni Vagón, a potom pôjdem ďalej opäť sám. Mal som chuť naňho zakričať, ale aj napriek rozhodnutiu dostihnúť ho sa mi to zdalo smiešne, nevhodné… Mohol to byť niekto celkom neznámy, alebo človek, ktorý nemá nič spoločné s flamendrami môjho typu. Jednoducho, náhodný chlapík, hoci čímsi mi stále niekoho pripomínal. Možno to bolo v spôsobe jeho chôdze, alebo sa mi videl podozrivo známy jeho flaušový zimní, s vyhrnutým golierom, alebo čierny vlnený šál, čo mal uviazaný okolo vyhrnutého goliera a smutne mu povieval cípmi okolo úzkych pliec, čo pôsobilo dobrácky a dojímavo.

Nič, veď uvidím, hovoril som si. Už som nepochyboval, že ho dostihnem, lebo chlapík sa zastavil a v tom bláznivom fujaku si tuším – z takých tridsiatich krokov sa mi aspoň tak videlo! – začal rozopínať kabát. Potom sa predklonil a čudne nahnutý nazeral do výkladu. Zrazu akoby ma zbadal, zakýval na mňa rukou. Rozbehol som sa k nemu. Vietor zadul akosi prudšie, zreteľne som zacítil nápor, a keďže som na svoju výšku pomerne ľahký, mal som čo robiť, aby ma nohy poslušne niesli dopredu. Kdesi nado mnou, na prvom poschodí renesančného domu, prudko pleslo privreté okno. Keď som pristúpil k chlapíkovi, pozornejšie som sa mu prizrel a začal som sa ukrutne smiať. Bol to smiech podobný hysterickému záchvatu, vedel som, že od takého smiechu môže človek dostať pruh, že ho rozbolí celé telo, ale napriek tomu som nevládal prestať. Príčina toho smiechu spočívala v nejakom detaile, v niečom, čo som objavil vo výraze toho chlapíka, lenže vždy, keď som už-už na to mal prísť, prebudil som sa.

Smial som sa, aj keď som zbadal, že nado mnou stojí žena a v ruke drží šálku s horúcim čajom, ba smial som sa ešte aj vtedy, keď vošla do izby preľaknutá dcéra a inštinktívne sa začala ospravedlňovať za štvorku z nemčiny. No keď sa žena nado mnou sklonila, pre istotu mi prešla dlaňou po spotenom čele, a opýtala sa: „Čomu sa smeješ?“ nevedel som. Fakt som nevedel, a zrazu bolo po smiechu. Pochytilo ma čudné, nedefinovateľné zúfalstvo, bezmocnosť. Chcel som im všetko vyrozprávať, veril som, že sa mi to aspoň čiastočne podarí uchopiť niečo z toho sna, ktorý ma prenasledoval už od začiatku uplynulého týždňa, hneď ako som zaľahol v horúčke do postele. Zápasil som o každé slovo, pripomínal som si každý, nepatrný detail, ale išlo to zo mňa ako z chlpatej deky, hoci inokedy som bol celkom dobrý rozprávač. Jediné, čo som si pri tom bľabotaní uvedomil nástojčivejšie ako prv, bolo, že ten sen má pre mňa nejaký mimoriadny, takmer bytostný význam, a kým ho nepochopím, bude na mňa dorážať ako osa. Ale vyjadriť aspoň základné, uzlové body sna, nie, to sa mi nepodarilo. Skoro nezmyselne som táral: „Sypal sa taký sneh ako piesok. Žltý, žltučký… Ale prečo ma volal, prečo ma ten chlapík volal?!“

Žena na mňa smutne pozrela a podala mi zo zásuvky nočného stolíka teplomer. Dcéra nerozhodne stála vo dverách, akoby očakávala zaucho za štvorku z nemčiny, ale keďže som svoje deti nikdy telesne netrestal, čakala skôr na akési „rozhrešenie“, ktorým som mal odobriť jej výkon. Namojdušu, že som práve chcel čosi také urobiť, proste prejaviť akt dobrej vôle, lenže moja vlastná nemohúcnosť (a možno aj súcit v ich očiach) ma tak podráždila, že som namiesto náznaku zmierenia zakričal: „Ty malá beštia, choď sa radšej učiť!“

Zmizla. Dvere sa zatvorili a v izbe zostala iba žena. Trpezlivo čakala na teplomer; zvieral som ho pod pazuchou a cítil som, ako jeho konček vlhne v malých chĺpkoch, ktoré mi od potu v posledných dňoch celkom zryšaveli. V duchu som bol ochotný pripustiť, že sa správam nemožne a celkom sa vžívam do úlohy hypochondra, ktorý terorizuje okolie iba preto, lebo sa mu ušlo na tomto svete trochu horúčky; lenže navonok by som niečo také, prirodzene, nepripustil…

Vytiahol som spod pazuchy teplomer a škodoradostne som ho podal žene.

Tridsaťosem… päť!“ skonštatovala skleslo a podávala mi šálku horúceho čaju. „Vypi to a zbytočne sa nerozčuľuj… Nikdy si na ňu nekričal, najmä kvôli známkam v škole nie…“ obhajovala dcéru. „A teraz… Potrebuješ to?“

„Ja nie! Ona to potrebuje!“ opäť som sa rozčúlil.

Žena striasla teplomer a pozerala oproti svetlu, či ortuť v stĺpci klesla. Potom mi niečo hovorila o dcére, ale jej slová ku mne doliehali čoraz menej zreteľne, aj hlas mala zmenený a vyzeralo to, akoby niekto hovoril cez prázdne vodovodné potrubie. Tma v izbe hustla, valila sa na mňa ako krídla čierneho vtáka a spočiatku som ešte cez štrbinu vedomia vnímal, e sa ku mne zasa blíži ten prekliaty sen, no po chvíli mi už bolo všetko jedno: Aj tak bola zasa tá noc a nad hlavou sa mi preháňal vietor. Plieskal akousi ťažkou vchodovou bránou, v niektorom podchode mňaukala háravá mačka a ktosi priamo nado mnou, z malého vikiera secesného domu, pozeral na ulicu. Nos mal pricapený k obločnej tabuli ako dieťa a veľké čierne oči sa mu leskli… Upieral ich priamo na mňa, možno aj gestikuloval rukami, akoby ma chcel privolať hore do vysvieteného a vykúreného bytu na prvom poschodí, ale ja som kráčal ďalej Michalskou ulicou, lebo chlap, ktorý išiel predo mnou, už zasa zastal pred výkladom (a tentoraz som si uvedomil, že je to výklad mliekárne) a opäť na mňa kýval. A vtedy som pochopil, že prv ako sa mi podarí prísť k nemu celkom blízko, rozosmejem sa a vstanem.

Fakt. Opäť som sa smial, lenže, ako mi na druhý deň ráno povedala žena, vôbec som sa neprebudil. Dokonca aj povinnú dávku tetracyklínu mi vnútila len s námahou, vlastne v spánku. Mala strach, aby som sa liekmi, ktoré mi mali pomôcť, nezadusil, a tak ma s dcérou podopierali, skrátka a dobre, užívali si moju chorobu… Našťastie, tej noci tetracyklín zabral, a tak sa moje tmy konečne oddelili od svetla a nastal deň v podstate celkom normálny. Horúčka ma už nesužovala, začal som si slastne polihovať. Deň za dňom. Prišli ma navštíviť kolegovia, príjemne sme si posedeli. Možno som to tak cítil iba ja, inštinktívne sa ku mne správali pozornejšie a možno ohľaduplnejšie. Vybadal som, že chorý človek si môže k svojmu okoliu dovoliť viac a priznám sa, po čase som celkom rád zneužil blahosklonnosť ľudí z okolia, ku ktorým som nepretržite nejakým spôsobom pripútaný. Darmo, poriadna horúčka nie je na zahodenie! Aj mi bolo trochu ľúto za idylkou, ktorú som prežíval vďaka chorobe, a potom bol tu ešte jeden oriešok: ten sen! Nijako som nevedel prísť na to, čomu som sa smial. Akoby celé tajomstvo toho smiechu odvial čas aj s horúčkou, ktorá mi ho vo sne podhodila. Túžba rozlúštiť sen však vo mne zostala, mučila ma ako herečku predstavujúcu v rímskom divadle kráľovnú Pasifau. (Pri každom predstavení skočil na predstaviteľku odetú v kravskej koži býk a vykonal, čo mal… Diváci sa usilovali výkrikmi ešte väčšmi vydráždiť býka a priam šaleli, keď sa predstaviteľka Pasifae vytackala z umelej kravy!) Našťastie, lieky ma postupne oslobodzovali od horúčky a tým aj od sna.

Bol v tom určite i kus zotrvačnosti, kým som neprestal myslieť na sen. Tak ako napodiv ešte chvíľu trvala pozornosť mojej rodiny ku mne. Občas som pristihol ženu, ako na mňa pozerá, keď je presvedčená, že ju nevidím. Dlhšia neprítomnosť v práci spôsobila, že kolegovia boli ku mne ohľaduplnejší. Nijako som proti tomu neprotestoval, aspoň niekoľko dní nie, ale potom, keď som občas dostal malé závraty (mohli aj nemuseli súvisieť s predchádzajúcou vyčerpávajúcou chorobou!) , začal som okolie podozrievať, že niečo so mnou nie je v poriadku. Lekárka ma síce vypísala do práce, ale koľkých takto vypíšu, len aby sa vyhli predčasnej panike… Hypochonder vo mne začal ožívať. Ráno som sa prebúdzal na búšenie srdca, a vtedy som si pripomínal prípady, ktoré som poznal z počutia, ako úzkostlivo taja nevyliečiteľne chorým skutočnú diagnózu. Ako lekári robia všetko preto, aby ju obeť ani netušila… A moje ohľaduplné okolie ma v tomto podozrení len utvrdzovalo. Čosi s nimi alebo so mnou nebolo v poriadku. Rozhodol som sa, že nejakým spôsobom sa musím dostať k môjmu chorobopisu, musím ten oriešok rozlúsknuť… Už ma neprenasledoval záhadný smiech. Rozhodol som sa pravde pozrieť chlapsky do očí. Bridilo sa mi okolkovanie, priečila sa mi strojená ohľaduplnosť: radšej zahyniem bez zbytočnej pokory ako v úplnej nevedomosti… na vlastnú hlúposť!

Napokon, hlúposť ma ani veľmi netrápila, lebo je každému viac alebo menej inteligentnému človeku vrodená a nikdy sa jej nemôže načisto zbaviť, inak by sa z neho stal stroj. Trápilo ma skôr pokrytectvo kolegov, záhadné manévrovanie šéfa, ktorý namáhavejšie úlohy zveroval mojim spolupracovníkom, hoci za normálnych okolností som bol na rane prvý ja: Fakt, jediný môj tromf v tejto nechutnej hre mohla byť moja zdravotná karta s chorobopisom. Rozhodol som sa teda zaútočiť na sestričku nášho zdravotného strediska. Len cez ňu som sa mohol k niečomu konkrétnejšiemu dopracovať. Ale ako? – to bola osudová otázka. Vedel som síce, že ideálna cesta by viedla cez posteľ, lebo tam je každá žena najviac prístupná, skoro ako niektorý muž. A nemôžem povedať, že sa mi nepáčila. No malo to dva háčiky, a možno aj tri. Bol som ženatý, pravda, keď ide o život, čo by človek neurobil…? Ďalší problém mohol spočívať v tom, že ak naozaj vie o mojom zdravotnom stave toľko, isto si dva razy rozmyslí, či si začne niečo s odpísaným človekom. Ale ten najzávažnejší háčik predstavoval chlapík s rukami ako lopaty, s ktorým som ju vídal každé ráno na autobusovej zastávke. Zatiaľ som nepobadal, že by nimi oblápal sestričku. Utešoval som sa, že to môže byť celkom neškodný maco, akými zavše takíto robustní chlapíci vedia byť. Tajne som sa tešil, že sestrička ho napokon bude mať plné zuby. Veď čo z takého záletníka, keď nevie, čo s rukami? Pravda, bola to z mojej strany rafinovaná lož na oklamanie samého seba. Bola to autosugescia, aby som nepodľahol zúfalstvu len preto, že sa pri sestričke motá ten bulo, ako som ho sám pre seba nazýval. Napriek tomu som vedel, že ak na sestričku „zaútočím“, musím to urobiť obozretne, a najmä nemôžem použiť taktiku nejakého pochodujúceho samca, lebo pri macovi nemám vlastne čo ukázať. Proste, išiel ma trafiť šľak!

Hovoril som si: kde nemôžeš silou, použi rozum! Všetko musí byť rafinované, delikátne, najmä delikátne, na to nie sú dnešné ženy veľmi zvyknuté, z nežnosti sa aj taká sestrička poserie! Hneď bude hore zipsom! Musím to dokázať, veď mi ide o život, čo sa má ten s rukami ako lopaty pliesť do môjho osudu… Nech ustúpi, keď som ho niekedy stretol, normálne som sa mu to snažil vsugerovať, v duchu som hučal do tej jeho veľkej lebky: ustúp, ustúp, ty bulo!

Ale deň za dňom letel, a on stále nič.

Bol to už vari tretí týždeň od mojej maródky. Počas víkendu som sa rozhodol: nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. Inak normálny pondelok. Čudné bolo, že sa mi zrejme zasa sníval ten sen a zas som sa zobudil, a smial som sa. Žena mi niečo hovorila, ale takmer som ju nepočúval. Netrpezlivo som čakal na chvíľu, keď odíde, čo sa stalo napodiv celkom rýchlo, lebo ju údajne čakal namáhavý deň s dvoma poradami ako obložený chlebíček. Len čo odišla, bleskovo som sa oholil, osprchoval, nahádzal na seba šaty a šprintoval som cez dva šedivé bloky sídliska na malý trh pri našej samoobsluhe; už zďaleka som videl, že budem zriedkavý zákazník, ktorý takto zrána kupuje kvety, ale bolo vidieť aj to, že ani výber nebude veľký. Napriek tomu sa mi podarilo kúpiť kyticu gýčových modrých klincov, ktoré vyzerali, akoby ich niekto vypral vo svetličke. Oveľa radšej by som bol kúpil ruže, lebo ruže sa mi páčia, a prečo by som sa nepotešil i ja? Aj som sa opýtal, či ich nemajú niekde „zašité“, ale tučná kofa, ktorá sa hodila skôr k zelenine, mi odvrkla: „Nak nahajú, keď nechcú… Koľká fajnovosť, nak len lepšie kuknú okolo seba. Šade, de kuknú, samá žihľava. To sa im ľúbi, a moje hrebíčky sa im hnusia, či čo…? Šak čo ste to za ľudí, vy, mladý človek?

Rýchlo som zaplatil a trielil preč, akoby ma kofa bola šibla po holom zadku pŕhľavou, čo naozaj vyšľahla zo zeme namiesto neupravených trávnikov. Deň sa mi nezačal najlepšie. Dobehol som k autobus, a pravdaže, ten s rukami ako lopaty už stál pri sestričke, a navyše odkiaľsi pribehol aj kolega Peter Zázvor. Úlisne, aspoň sa i tak videlo, pozrel na kyticu modrých karafiátov a potom na mňa. Akosi žalostne. Mal smutné konské oči, oči koňa, čo si na dostihoch zlomil nohu a čaká na výstrel z milosti… Ale myslím, že ten mal teraz patriť mne: akoby sa ma chcel opýtať, či si nesiem kvety na vlastný hrob. Chlapík s rukami ako lopaty, naopak, pozrel na mňa pobavene a potom niečo zašepkal sestričke. Pozrela na mňa a tiež sa usmiala, ale mohol to byť aj úškrn. Po chvíli, keď natrieskaný autobus frčal s nami po starej Viedensksej ceste povedľa Sadu Janka Kráľa, zbadal som, že aj v Petrových konských očiach sa mihá uštipačnosť. Ale keď som naňho pozrel priamo, z očí do očí, videl som v nich len chladný sivý lesk, celkom taký, akým svietil do bieleho rána Dunaj; v tej chvíli sa doň zarezávala riečna loď Súľov s dvoma šlepmi, na ktorých okrovo svietil bauxit z Maďarska. Peter však dlho nevydržal môj pohľad a zaklipkal viečkami. Pokrytecky stiahol rolety na duši, judášsky ich prižmúril, akoby pred slnečnými lúčmi, lenže mňa nemohol oklamať, nie som včerajší: ‘Fixľuje!’ pomyslel som si. ‘Ten baran normálne fixľuje!’

Ešte aj neznámy dedko, ktorý stál za Petrom, pozeral na mňa, teda na celkom neznámeho človeka, útrpne, a keď som ho prichytil pri tom pohľade, nielenže nesklopil oči, ale pozeral pokojne ďalej, ani čo by som bol vzduch. Bolo mi jasné, že len čo pozriem mimo neho, bude si ma obzerať celkom bezočivo. Čo už na mne všetci môžu vidieť, položil som si otázku. Musím totiž pravdivo pripustiť, že som začal byť nervózny. Veď čo je veľa, to je moc… A len čo som si položil tú jednoduchú výzvu, oblial ma studený pot! Veď ja som sa v tom zmätku, v tom prekliatom uponáhľanom ráne, zabudol učesať… Fakt, uvedomil som si: Oholil som sa, osprchoval a vybehol som po kvety. A teraz na mňa všetci zízajú ako na blázna. Sestrička a jej bulo s rukami ako lopaty, Peter Zázvor a ešte aj ten plesnivý dedko, kristušát! ešte aj ten dedko, od ktorého vanie naftalín, ešte aj ten si ma obzerá… Ja jeho škoricu!

Sardinkovo natlačený autobus chrchle ako vstávajúci fajčiar a lenivo sa vlečie po starom moste cez Dunaj. Ráno je ešte chladné, lenže mne je zrazu horúco. Najradšej by som skočil rovno do Dunaja, veru, do tej kalnej vody. Nielenže som sa neučesal, ale nemám pri sebe ani hrebeň. Keby tu nebola aspoň sestrička a chlapík s rukami ako lopaty. Všetko donohy v autobuse vypliešťa na mňa oči, celá päťdesiattrojka si hojí na mne svoju nasratosť, lebo v pondelok ráno bývajú ľudia najmenej žičliví. Víkend je v háji a ten budúci ešte ďaleko! A teraz si to všetko mám odskákať práve ja, ja hlupák s kyticou! a tak mi treba… Nech!

Bolo vo mne azda priveľa slabostí po chorobe, po horúčkach. Zlostil som sa na nich, ale súčasne sa vo mne rodil aj nedefinovateľný pocit viny, stav, aký má človek na druhý deň po výdatnej pijatike, keď sa vám zdá, že ste niekomu blízkemu ublížili, a pritom viete, že to nie je pravda. Skrátka, aj ja som sa pred tými ľuďmi z autobusu cítil čímsi vinný. Hanbil som sa ako pes, najmä pred tou ľahostajnou sestričkou, prostredníctvom ktorej som sa chcel zmocniť svojho chorobopisu. Peter na mňa upieral svoje konské oči a čudne vzdychal. Zrazu som pochopil, že mi hrozí jeden z tých miernych kolapsov či závratí, ktoré ma v ostatnom čase natoľko oberali o vieru v seba, o vlastné sily. A keď pri Malej scéne autobus zastal, rozhodol som sa vystúpiť, hoci do práce som mal ešte tri zastávky. Smutne som pozrel na sestričku, ktorá sa v tej chvíli opierala o širokú bulovu hruď a obaja sa tvárili akoby nič, ale v skutočnosti celkom zištne využívali tlačenicu v autobuse. Petrovi som stroho oznámil: „Pôjdem pešo, cestou si ešte niečo vybavím…“

Pravdaže, nevedel som, čo si mám vybaviť. Asi som si chcel kúpiť hrebeň a niekde v pasáži sa učesať, alebo len sa stratiť v dave, no Peter ma už okupoval, zasa sa na mňa hrnula tá prepiata pozornosť jedného z kolegov a zasa som si spomenul na podozrenie, že so mnou nemôže byť všetko v poriadku.

Idem s tebou, Patrick… ak nemáš nič proti.“

Pozrel na kvety zabalené v papieri. Potom, nevedno prečo, ale zrazu precedil cez riedke zuby: „Besný deň! Takú noc som mal… Najradšej by som do niečoho kopol! A ešte radšej by som sa videl niekde inde… Ženy majú kurací mozog, hovorím jej, že má štyridsať, ale ona si to vôbec neuvedomuje… Sliepka!“

Vlasta. Hej. Petrova Vlasta. Medzi chlapmi povedané: kus! Prečo by si mala niečo uvedomovať, keď sa za ňou otáčajú muži… Tento Peter! Kto to má počúvať, ale už sa na mňa prilepil. Nestrasiem sa ho. Ježiškove husličky! Niektorí chlapi sú skoro ako všetky ženy: melú, melú a melú! Až keď sme kráčali po Hviezdoslavovom námestí, uvedomil som si, že tie svoje konské oči v autobuse nevypliešťal na mňa iba tak, že už vtedy čosi hovoril: ale kto by to počúval? Kto? Mne možno ide o život, ale nedozviem sa to, lebo sestrička mi ufujazdila s tým poondiatym bulom. Za normálnych okolností by som Petrovi jednoducho povedal, čo si myslím: Dobre, má štyridsať, a na štyridsať vyzerá dobre, ale nevidím dôvod, prečo by nemohla byť sliepka. Nie je na tom nič zvláštne. Samozrejme, nepovedal som nič a počúval so m ho len tak na pol ucha. Nech si len hovorí, tento Peter! Človeka môže hneď v pondelok ráno takmer trafiť šľak a nepotrebuje pritom vedieť vopred svoju diagnózu. Vnímam, že pred Perličkou stojí rad na teplé langoše, ale kto by takto zrána, a ešte k tomu najedovaný, stál v rade na langoše?! Ani na pivo sa nezastavíme, hoci za normálnych okolností som tu prestál pri pive aj zopár hodín. Čert vie, či ja ešte niečo také ako pivo môžem piť? Kto mi to povie na rovinu? Už sa blížime k Michalskej veži, keď mi zíde na um pozrieť do výkladnej tabule, nech vidím, prečo na mňa v autobuse všetci tak pozerali: nakloním sa a v neveľmi čistom skle vidím svoju tvár. Inštinktívne siahnem rukou na hlavu (je to akoby pohyb hrebeňom po vlasoch) a potom sa začnem hlasno smiať! Musím sa smiať, lebo konečne chápem svoj smiech z nekonečných snov počas horúčok, konečne viem, kto bol ten záhadný chlapík, čo vždy kráčal predo mnou nočnou ulicou: bol som to ja a nikoho som neprivolával! V skutočnosti som sa chcel učesať, čo bolo nemožné nielen kvôli tomu vetru, ktorý vo sne dul ako šialený, ale šialené bolo moje rozhodnutie, tak ako bol šialený môj pocit v autobuse, keď som si myslel, že všetci pozerajú na mňa, lebo som neučesaný, a nemohol som sa zdržať smiechu, lebo pri pohľade do výkladu som si až žiarivo jasne pripomenul, že som takmer holohlavý!

Bola to absurdná situácia, a tak som sa musel smiať, hoci Petrove posledné slová ma varovali, lenže už bolo neskoro, ako to zvyčajne býva, kým začneme toho druhého počúvať: „Hovorím, že mala štyridsať stupňov a Vlasta k nej nechcela zavolať pohotovosť. Tá malá mohla zomrieť. Ako sa môžeš na niečom takom rehotať, ty kretén?!“

Zlostne na mňa pozrel tými smutnými očami a prudko mi jednu vrazil päsťou. Chlapsky, rovno po ústach. Potom ešte raz, tvrdo, až surovo. Bolo mi jasné, že o nejakej ohľaduplnosti zo strany kolegu nemôže byť ani reči. A v tej chvíli som napriek bolesti v sánkach pochopil, že som zdravý ako repa a že sa už nemusím pozerať do nijakého chorobopisu.

Vrátili sme sa do Perličky na fazuľovú polievku a pivo. Teraz som už Petra počúval pozorne, ani som nezbadal, ako som dojedol a začudovane som pozeral do taniera, celkom prázdneho, ktorý náhle vyzeral ako puknutý, lebo na jeho dne bol vlas, jeden z tých nemnohých, ktoré mi ešte zostali. Aj Peter ho zbadal.

„Starosti, kamarát!“ povedal.

Odložil som lyžicu, vypil pivo a na Petrovo prekvapenie hodil som svetličkovomodré karafiáty do koša na odpadky. A keď som videl jeho prekvapenú tvár, ústa rozšírené od údivu nad toľkým barbarstvom, mal som chuť opäť sa rozosmiať. Hneď som pochopil aj jeho otázku, pretože nemohol vedieť, akú dlhú cestu som s tými kvetmi prešiel, hoci trafil celkom do čierneho: „A to si ich musel niesť až sem?“

„Musel!“ odvetil som. A postavil som sa k výčapnému pultu objednať si ďalšie pivo. Dostal som naň chuť!

Ján Tužinský, čestný člen UČS, nositel Ceny UČS a člen redakční rady, zemřel 15. dubna loňského roku