PAVOL JANÍK

Brilantným poetickým výkonom Pavla Stanislava (občianskym menom Pavla Piusa) som v predchádzajúcom období nejedenkrát – a zakaždým viac ako rád – venoval pozornosť, lebo v autorovom prípade vždy ide o hodnoty odolávajúce času, nepodliehajúce pominuteľnosti a prirodzene siahajúce po večnosti básnického slova.

Sústredené úsilie o prienik pod povrch javov a zároveň o pozdvihnutie sa k neohraničeným výšinám duchovného bytia charakterizuje aj podstatu jeho reprezentatívnej knižnej publikácie SPLÝVANIE S ČASOM (2023), ktorá popri predstavení nových vynikajúcich tvorivých počinov prináša čitateľom skvelý výber z autorových doterajších nestarnúcich veršov.

Pavol Stanislav Pius čerpá inšpiráciu v každom okamihu emocionálneho vnímania i racionálnej reflexie, ale všetko pretavuje cez prizmu svojej originálnej obrazotvornosti a nezameniteľnej zvukomalebnosti, pričom je majstrom dômyselnej a úspornej inštrumentácie kľúčových detailov oslavy života.

Odvážne pristupuje k vynachádzavej lyrickej hravosti, ktorú neobmedzuje zaužívanými sylabotonickými normami – najmä uplatňovaním nezvyčajných invenčných rytmických riešení.

Autor už dávno zaujal v slovenskej literatúre solitérne miesto výraznej osobnosti, ktorá sa programovo vyhýba akejkoľvek podobnosti či spríbuznenosti s inými tvorcami. Dáva to najavo i pseudonymom Pavol Stanislav, aby predišiel zámene so svojim bratom Miroslavom Piusom, ktorý sa včaššie autorsky etabloval.

Napriek osobitostiam nevšedného básnického talentu musím – ako už neraz – pripomenúť neprehliadnuteľnú kreatívnu blízkosť s trojicou legiend slovenskej poézie.

Tak len heslovite: Svetloslav Veigl (1915 – 2010, finálny zjav katolíckej moderny), Vojtech Kondrót (1940 – 2003, popredný predstaviteľ konkretizmu, pôvodne profesor matematiky a fyziky) a Peter Farkaš-Žiška (1973 – 2013, eruptívny autor, rímskokatolícky kňaz).

Korelácie badať predovšetkým v dimenziách hlbokej citovej náklonnosti, duchovnej minucióznosti, tematickej orientácie i rezonancie podnetov detstva a domova.

Obdivuhodnú lyriku Pavla Stanislava Piusa však nemožno mechanicky či paušálne zatrieďovať do zaužívaných literárnovedných kategórií ani nálepkovať zvyčajnými terminologickými floskulami.

Nepochybne ide o tvorbu sui generis, ktorá presahuje lokálne literárne ornamenty a dôstojne zastupuje slovenskú kultúru na medzinárodnej scéne vďaka pretlmočeniu do niekoľkých inojazyčných verzií.