Jubilejné 20. Kalvárske olympijské hry

10,30: Futbal: Kalvária - Stračia cesta

11,30: Futbal - o kráľa strelcov

12,00  Basketbal - o kráľa strelcov

12,30: Modelárska šou Laca Učnaya - majstra Európy (bude aj poobede)

13,00: Občerstvenie a guláš

14,00: Guľky na dorgy

14,30: Streľba šlajdrom na vypadávanú

15,30: Hod šipkami do terča

16.00: Preteky káričiek bez bŕzd

17,00: Fototermín pred poľným oltárom

17,15: Občerstvenie, udeľovanie medailí a cien

18,00: Spustenie olympijskej zástavy.

   Ráno sa na trávniku postaví kôš a bránky, aby sa hráči nevadili, či bol gól alebo nebol.

   Pre záujemcov bude aj bangídžamping z veže kostola, skok do reči a do truhly, aj slalom na bicykli dole kopcom. Všetky generácie, aj muži aj ženy budú, ako vždy, spolu. Bude aj kategóriu nad 84, aby som tiež niečo vyhral.

   Organizačný výbor, ktorý sa nikdy nezišiel, pracoval v zložení Caco, Dede, Filip, Dodo, Saki a Igor. Indiánski nepriatelia - Apači a Komančovia vyfajčili fajku mieru, takže bitky nebudú.   Ospravedlnením účasti bude iba úmrtný list podpísaný postihnutým.

   Na Kalváriu vedie aleja líp kľukato ku kostolu, Misijnému domu SVD a Krížovou cestou na vrch k trom krížom, ktoré vidno z diaľky. Sú to miesta navždy zapísané v DNA Kalvárčanov.

   Tu som prežil detstvo, v tieni kostola Matky Božej. Na tento čas, ktorý skončil 5.5.1950, keď komunisti zlikvidovali aj kláštor misionárov, sa nedá zabudnúť, aj keby ste chceli.

   Tohoročnú Matku Božiu sme oslávili 13. augusta na tradičnej púti. Končila pápežskou hymnou. „V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína“. Spievali sme ju aj za totality, ňou sa demonštrovalo, že hlavou Katolíckej cirkvi je pápež. (Text by som trochu   zmenil, v Ríme nie je 7 brehov. Tevere ich má oveľa viac, ale vŕškov je tam 7, ako Nitre. Malo by sa preto spievať: „Na siedmich vŕškoch kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína...“)

   V tieni kostola sa za mladosti hrávalo veľa chalanov. Neboli len futbalistami, boli aj Indiánmi, atlétmi, guľkármi, rybármi, trogármi a miništrantami. Nebudem to ďalej vysvetľovať, napísal som o tom v r. 1994 knihu Prísne tajné – ako sme boli malí.

   Kalvárske ženičky sme volali nényky, mužov báčikovia. Zoznam kalvárskych chalanov, ktorých bývalo na našom dvore aj 40, by bol dlhý. Ich mená sa často menili, takže ich ťažko abecedne zoradiť. Spomeniem 23-členný výber: Caco, Dede a Fuxo, Šuďo a Saki, Cuminko, Ďufik, Pupuš, Džipa, Vaco, Lacinko Kompotik, Laky a Tibor Učnay, Rudo Guba, Edo Mušák a Edo König, Duďo a Ivan Kačír, Pišta Juhás a Tarič, Jano, Milan, Igor a Marián Furka, Ivan a Vlado Kubiňan, Lajo a Tomáš, Vaco a Bôbik Ujlacký.

   Výbornou futbalovou jedenástkou bola: Dede, Džipa, Rudo, Caco, Vaco, Ďuďo, Jano a Pišta. Dlho sme boli na Kalvárii neporazení, nabili nás raz iba Krškančania s reprezentantom Slovenska Vilom Hrnčárom.

   Šuďo a Saki boli dobrí modelári, zbierali známky a boli v kmeni Apačov. Naši nepriatelia, Komančovia, mali územie v misijnej záhrade. Ich náčelníkom bol Pišta Tarič.

   Cuminka, ktorý mal trojseletku maďarku, nechcela babka púšťať von. Vraj sa musel učiť, aj keď my, jeho spolužiaci, sme nikdy nemali žiadne úlohy.

   Najlepší útočník bol Vaco, iba dobre nepočul, takže neprihrával, keď sme mu kričali. Džipa a Rudo boli betónbekovia, vraj príliš tvrdí. Sudcu sme nemali, takže ich nemal kto vylúčiť.

   Bratia Kačírovci, Kubiňanovci a Mikloškovci sa občas pobili. Ďufik a Cuminko mali bicykel, ale nechceli ho požičať, aby sme im neoškreli blatníky. Edo bol kráľ trogárov, druhému Edovi granát odtrhol prsty, guľky hrával ľavou. Lajo a Tomáš bývali v jednom dvore. Keď sa pobili, mamy ich nepustili von.  

   Laki a Fuxo si ako hokejoví brankári konkurovali. Kto prvý nastúpil, náhradník držal palce, aby pustil poťa gól a aby tréner Jajo Dujíček zavolal: Brankári – striedame!

   Ešte bude dlho trvať, keď posledný Kalvárčan alebo Stračocestár zhasne svetlo...