Česko-slovenské slovo týdne: lahůdka vs. maškrta

Pár slov o slově lahůdka

Co lahůdka… Ale taková pokroutka, toť teprve lexikální pochoutka, úplná delikatesa a laskomina v jednom!

Slovník spisovného jazyka českého pokroutku definuje jako „cukrátko s přísadou chuťovou, léčivou ap.“ a vedle pokroutek větrových a mentolových přidává ještě poetickou extenzi tohoto výrazu: Konrádovy „pokroutky vzdušných polibků“.

Dnes můžeme nahlédnout i do korpusů, tam jsem si zas pošmákl na větě: „Pistáciová pokroutka, krystal soli rozpuštěný na mém jazyku.“ (Petr Kabeš: Skanseny, 1991)

Pohled tamtéž dává nicméně tušit, že oproti svým synonymům výraz pokroutka už z jazyka nenávratně (?) mizí a jen tu a tam jím někdo ozvláštní svůj idiolekt.

Je to proces přirozený – některá slova odcházejí na lexikální vejminek, jiná se rodí či povstávají z popela. Netřeba pro to ronit slzy, vždyť občas se přece jen najde nějaký ten labužník, který se nespokojí s běžně užívanými slovními polotovary, ale okoření svůj projev nějakým tím lexikálním pamlskem.

Čech o slově maškrta

Nevím, jak vám, ale mně to slovo zní… Jak vlastně!? Čtverácky, uličnicky, možná laškovně?

Tak či onak, to slovo sa mi páči, tuze lahodí mému oku (šibalsky se v něm ukrývá slovo škrt, přidávající mu na ráznosti) i sluchu (mimo jiné pro to ryčné r), dokonce natolik, že si jím, až mě omrzí pokroutka, zpestřím svou aktivní slovní zásobu.

Ovšem pozor, je to jak s kořením – v rozumných dávkách!

Michal Škrabal, lexikograf a korpusový lingvista, ředitel Ústavu Českého národního korpusu

Niečo o slove maškrta

Bacuľka s vlasmi zdobenými viničom, ktorá sa túžobne díva na misu plnú pochúťok, či polonahá zmyselná krásavica obzerajúca sa v zrkadle, kde sa zračí tvár chlipnej opice.

Tak barokový sochár Matyáš Bernard Braun spodobnil alegórie obžerstva a smilstva, dvoch nerestí, ktoré v sebe spája maškrtníctvo. Kto by chcel poznať presný pôvod tohto slova, toho nech prejde chuť.

Môžeme povedať len toľko, že azda súvisí s nárečovými výrazmi paškrta, paškrda odvodenými pomocou expresívnych predpôn pa-, ma- od nejasného koreňa škrt-, škrd-.

Slovakista a onomastik Vladimír Šmilauer v jednom zo svojich výkladov tvrdí, že sa usúvzťažňovalo so staroslovanskou zloženinou lasko-s’rd.

Tá podľa neho pozostáva z prídavného mena lásyj, ktoré sa dodnes používa v ruštine a je príbuzné s latinským lascivus vo význame „žiadostivý, bujný, roztopašný“. Po ňom nasleduje slovo srdce v neodvodenej podobe srd, ktoré možno počuť i v osrdečníku či srdnatosti.

Ľudia maškrtného srdca sa neraz stali aj predobrazom literárnych postáv. V rámci stredoeurópskej literatúry trpia veľkým, nepochopiteľným hladom napríklad hrdinovia próz Thomasa Bernharda, Bruna Schulza alebo Ivana Medešiho.

V jeho poviedkach sa maškrtníci „s mäkkými tvárami a okrúhlučkými hlavami neprestajne noria do molekúl slivkového lekváru, a udržujú tak kontinuitu mľaskania a plných úst“.

Práve vďaka slobode týchto prehnaných, neslušných, medzných bytostí mnohé zavedené cnosti padajú z piedestálov.

Slovenka o slove lahůdka

V podloží českého výrazu lahůdka badať istú umiernenosť či vhodnosť. Pravdepodobne je totiž spriaznený buď s praslovanským *lagotiti zloženým z predpony la- a slovesa goditi, „hodiť sa“, alebo s lotyšskými lāga, lāgs vo význame „poriadok, poriadny“.

Zatiaľ čo v hovorovej slovenčine sa s maškrtou spájajú sladké pochúťky, ktoré obľubujú hlavne deti, či dobroty, ktoré za odmenu dostávajú domáce zvieratká, jej český ekvivalent má skôr slanú príchuť.

Prvé asociácie vedú k mäsovým výrobkom, údeninám a chlebíčkom, ktoré sú na mäsiarskych pultoch prezentované práve prívlastkom lahôdkový – párky, šunka či parížsky šalát.

Z českých literárnych labužníčok a pôžitkárov nemožno nespomenúť Hrabalovu lačnú Maryšu z Postřižin alebo pána Karla z jeho poviedky Na zahrádce. Ten trávi väčšinu voľného času „školením“ turistických salám, ktoré sú v jeho očiach drahšie a krásnejšie než korunovačné klenoty.

Monika Sechovcová, komparatistka a redaktorka časopisu Plav