Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele nájdete tu a k druhému čítaniu tu.
Ide o hymnus, ktorého témou je oslava Pána ako kráľa a sudcu celého stvorenia. V kontexte nedeľnej liturgie sa ním dáva dôraz, že mu v skutočnosti patrí autorita a celý svet. V rámci neho aj všetky mocnosti a vládcovia, hoci by sa akokoľvek stavali do božskej autority. Žalm vo svojej kompozícii postupne graduje, keď sú na vzdanie pocty postupne vyzývaní Izraeliti (1-6), všetky národy (7-10) a nakoniec celý svet (11-13) Liturgia používa verše z prvých dvoch častí.
O Pánovej sláve a skutkoch sa má hovoriť všetkým, aj tým, čo nepatria k vyvolenému ľudu.Zdieľať
Začíname teda výzvou Izraelu. Už prvý verš udáva rytmický tón výzvou „Spievajte Pánovi“. Tá pieseň má byť „nová“. Ide o celkom častý biblický výraz, ktorého význam je stále debatovaný. Buď ide iba o technický pokyn na začiatok nového spevu, alebo o vyjadrenie duchovnej hĺbky. V druhom prípade by šlo o vyjadrenie skúsenosti spevákov s novou skutočnosťou, začiatkom nového veku. Na spev je následne vyzvaná celá zem. Skáčeme potom hneď na tretí verš s imperatívom „zvestujte/rozprávajte“. Ním sa zbor pozýva k ohlasovaniu. O Pánovej sláve a skutkoch sa má hovoriť všetkým, aj tým, čo nepatria k vyvolenému ľudu. Boh totiž vládne v skutočnosti všade.
Pán je na rozdiel od božstiev okolitých národov jediný reálny a schopný niečo urobiť.Zdieľať
Hlbšie dôvody takejto výzvy nám predstavujú nasledujúce verše začínajúce spojkou „lebo“. Dôvodom je veľkosť samotného Boha. Ten je na rozdiel od božstiev okolitých národov jediný reálny a schopný niečo urobiť. (4) Prehlbuje to aj druhé „lebo“, podľa ktorého sú tieto božstvá označené ako „ničoty“ (dosl. v hebr. „modly, bôžikovia“; gr. preklad LXX používa dokonca výraz „démoni“). Boh Izraela je v takom postavení, že ho možno pokladať za tvorcu nebies, v ktorom podľa predstavy mnohých množstvo božstiev sídlilo. (5)
Veršom 7 sa dostávame do druhej časti Žalmu, kde sú rozkazom „vzdávajte slávu“ prizvané aj ostatné národy. Uznať pritom nemajú iba jeho majestát. Výzva sebavedome káže týmto „pohanom“ vykonávať pred Pánom aj vonkajší kult. Konkrétne prinesením obety a vstupom do priestorov jeho chrámu. (8)
Nech nás tento Žalm teda posilní a uistí, že nijaká moc a ideológia nemá a nikdy nebude mať navrch nad Bohom, či jeho služobníkmi.Zdieľať
V téme pokračuje aj posledná liturgická sloha (9.10ac). Spôsob, akým sa mu majú klaňať však zahmlieva hebrejský výraz „בְּהַדְרַת־קֹ֑דֶשׁ“, ktorý sa dá interpretovať ako narážka na primerané kultové oblečenie (liturgický preklad), alebo v preklade „posvätná veľkoleposť“ (Komentár 2018) ako označenie posvätného priestoru chrámu. Akokoľvek, ide tu o to, aby mal celý známy svet pred Bohom rešpekt (chvenie). A k tomu treba neustále prispievať ohlasovaním, ktorého obsahom je, že v jeho kompetencii je všetka vladárska a sudcovská moc.
Nech nás tento Žalm teda posilní a uistí, že nijaká moc a ideológia nemá a nikdy nebude mať navrch nad Bohom, či jeho služobníkmi.
Lukáš Durkaj
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta.