Česko-slovenské slovo týždňa: rampouch vs. cencúľ

Pár slov o slově rampouch

Jiskřivé a zářivé rampouchy jsou symbolem zimy, vzbuzují radost u dětí i dospělých. Tedy aspoň u těch nestrachujících se o to, jestli se okapy ve zdraví dočkají jara. A stejně jiskřivá, zářivá a pestrá jsou i jejich pojmenování. A že jich je! Jen v českých nářečích jich najdeme nepočítaně. Na Moravě se mu říkává střechýl (v mnoha různých hláskových variantách), vždyť nejčastěji ho vídáme, jak roste ze střechy. Na Domažlicku a Klatovsku se používalo pojmenování křechýl, což odkazuje na jednu zásadní vlastnost střechýlu: na jeho křehkost. Ve Slezsku najdeme nejčastěji název snopel (no hádejte, proč…) nebo štrempel (tady je původ záhadnější). Ale protože byli ve Slezsku na rampouchy obzvlášť vysazení, vymysleli pro ně celou řadou dalších originálních pojmenování – jedno zvláštnější než druhé: cygara, cybuch, cipel, žangel, brumbel, zvungel.

A zvláštní je i původ samotného slova rampouch. Nebyl to vždycky rampouch, dříve šlo o ropúch. Připomíná vám to žábu? Ropúch souvisí se starým slovesem ropěti, které mělo význam ‚klapat, téct‘, a tady někde snad leží i ta souvislost s ropuchou.

Rampouch byl dokonce i příspěvkem české jazykovědy celoevropskému bádání. V roce 1980 byla československá komise pověřena úkolem zpracovat mapu a komentář k položce rampouch pro Evropský jazykový atlas. Důvodem byla až neuvěřitelná rozmanitost názvů pro rampouch v nářečích slovanských jazyků, v kterých by se Neslovan těžko orientoval. Duo Vodňanský + Skoumal se mýlilo, když označilo za naše „bílé zlato“ cukrovku; ve skutečnosti jím jsou rampouchy…

Češka o slově cencúľ

Řekněte před Čechem cencúľ a zaručeně se bude culit, usmívat nebo smát. A není v tom žádný posměch, jen mu to slovo zní zábavně a vtipně. A taky budí asociace, že to je asi něco, co se dá dobře cumlat. No přiznejme si – kdo to jako dítě nezkoušel… I v češtině některé názvy, jako třeba západočeský cucek, naznačují, co všechno se dá s rampouchy dělat.

Martina Waclawičová, bohemistka, ktorá sa venuje najmä hovorovej češtine a dialektológii

Niečo o slove cencúľ

Aj keď to ešte koncom novembra tak nevyzeralo, nakoniec aj do Bratislavy dorazila zima s príslušnými atribútmi: s mrazom, so snehom, s ľadom a – cencúľmi. Toho posledného síce zatiaľ veľa nevidíme, ale snehu je hodne, je mokrý a ťažký, a po opätovnom mraze, ktorý nám sľubujú meteorológovia, by sme sa dákych cencúľov pod odkvapmi mohli dočkať. Zatiaľ sa môžeme pozrieť aspoň na výraz samotný.

Slovo cencúľ má expresívny pôvod a zrejme nie je príliš staré – doložené ho máme až od 19. storočia. Naše nárečia na pomenovanie tohto špecificky vznikajúceho kusa ľadu používajú mnoho rôznych iných slov. Vyberáme z nich niekoľko (podľa doteraz vydaných zväzkov Slovníka slovenských nárečí, v abecednom poradí): bambolec a bambolica (dolné Považie), bombos (Šariš), becoľ (Gemer), brmbolec, brmbolok (viaceré oblasti), cecok (stredné a západné Slovensko), cengeľ (Šariš), cicík (viaceré oblasti), cingeľ (Gemer), cipeľ (Kysuce), cmrkeľ (Orava), combeľ (Gemer, Šariš), combolec (Orava, Ponitrie), compliak (Šariš), cvancor (dolné Považie), cvengeľ (Pohronie), cviageľ, cvingier (dolné Považie), cvongeľ, cvonger, cvongier (stredné Považie), grmbolec (Ponitrie), kľocok (Orava), krenec (stredné Považie), mrzolec (Orava) a nakoniec pinka (stredné a východné Slovensko). Ale keďže spomínaný slovník ešte nie je dokončený, možno sa dočkáme aj iných pomenovaní.

Z českého pohľadu je cencúľ „typicky nečeské“ slovo – jednak sa končí hláskou ľ, ktorá sa v češtine nevyskytuje vôbec, jednak obsahuje hlásku dlhé ú, ktorá síce v češtine existuje, vo väčšine prípadov však len v prvej slabike slova. Takže zapísať slovo cencúľ pomocou českého pravopisu by sme mohli ako cencoul (podľa vzoru kotúľ > kotoul) alebo cencůl (ako napůl), v krajnom prípade ako cencůlj, keďže mäkké l (čiže palatálne, ako ho nazývajú fonológovia) sa v češtine, keď ho predsa len už treba naznačiť, zapisuje práve tak (napr. Kolja, Ljuba Hermanová).

Slovák o slove rampouch

Slovo rampouch som pravdepodobne prvýkrát počul vo svojej ranej mladosti v piesni Suchého a Šlitra Toulaví zpěváci. Spolu s Lenkou Hartlovou tam Jiří Suchý (okrem iného) spieva: „… chodíme na třešně, / cucáme rampouchy, / hrajeme falešně / na křídlo vod mouchy.“ Nepamätám si už, či som vtedy vedel, čo je to ten rampouch – pravdepodobne ani nie. Aj keď bolo zrejmé, že išlo o niečo „cucateľné“. Keď som však v neskoršom veku pri zimnej návšteve Prahy uvidel na dome nápis Pozor! Padají rampouchy ze střechy, už som tušil, že ide o niečo reálne nebezpečné.

Keď sa tak na tým zamýšľam, pre moju generáciu boli texty českej populárnej hudby (a najmä tie od Jiřího Suchého) dôležitým zdrojom informácií o českej lexike. Neznámych slov tam často bolo veľa – význam niektorých sa dal uhádnuť podľa kontextu (Loudá se půlměsíc, / loudá se oblohou), niektorým som síce zdanlivo porozumel, ale ako neskôr vysvitlo – nesprávne (Sluníčko, sluníčko, / popojdi maličko), pri niektorých to však bolo so zrozumiteľnosťou horšie (Po babičce klokočí / a po tmě strach) či dokonca veľmi zlé (Zlatý pohár s fermeží / nebo snad / s protěží, / bílý šat). Ozaj, koľkí z vás vedia, ako vyzerá protěž?

Keď som bol v tínedžerskom veku, prirodzene som mnohému nerozumel a často som ani nemal motiváciu zisťovať, ako to vlastne je. Tak mi „ušiel“ nielen rampouch, ale aj vcelku úsmevné veci (Zima studená není, / tvrdá mez netlačí).

Kvôli poriadku pripomínam, že v Historickom slovníku slovenského jazyka nájdeme aj slovo ra(m)púch, ktoré malo však primárne iný význam než v češtine.

Vladimír Benko, vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, pedagóg, cykloturista, náruživý návštevník vedeckých konferencií