VLADIMÍR SKALSKÝ

Laudatio na Jána Čarnogurského

Ján Čarnogurský je právnik, ktorý mimochodom vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, bývalý slovenský a česko-slovenský politik, predtým jeden z najvýraznejších slovenských disidentov, člen takzvanej bratislavskej päťky. A samozrejme tiež spisovateľ.

Rok 1989 ho zastihol vo väzení, po Novembri sa postavil na desať rokov na čelo Kresťanskodemokratického hnutia a zastával najvyššie štátne funkcie: podpredseda federálnej vlády hneď v roku 1990, krátko v novembri 1990 minister vnútra Slovenskej republiky, predseda vlády Slovenskej republiky v rokoch 1991-92 a po porážke mečiarizmu, voči ktorému bol vodcom opozície, v rokoch 1998-2002 minister spravodlivosti. Jeho vari najerbovejším výrokom je ten o samostatnej hviezdičke pre Slovensko.

Ján Čarnogurský je politikom jednoznačne kresťanskodemokratickej orientácie, človekom i politikom konzervatívnym, asi najvýraznejším predstaviteľom slovenského katolicizmu. Mimochodom, pomôžme si pri charakterizácii Jána Čarnogurského, keď už ide o udelenie literárnej ceny, názvom jednej z jeho mnohých kníh: Áno a nie Jána Čarnogurského. Pre mňa je človekom toho biblického áno, áno, nie, nie.

Nekompromisnosťou až zaťatosťou, s ktorou vlastne vždy stál za svojimi názormi, privádzal k zúfalstvu už predstaviteľov bývalého režimu, neskôr napríklad mečiarovskú politickú reprezentáciu, dnes zasa zastávaním sa slovensko-ruských vzťahov, čím iste nepláva s prúdom, zasa politický aj mediálny mainstream.

Bez akéhokoľvek hodnotenia toho či onoho postoja, je jednoducho stelesnením principiálnosti a odvahy. Myslím si, že je to vlastnosť vcelku typická aj pre región, kde má korene, teda pre drsný, veľmi katolícky goralský kraj na slovensko-poľských hraniciach. Konkrétne ide o obec Malá Franková.

Syn Pavla Čarnogurského, poslanca Snemu za vojnovej Slovenskej republiky, brat niekdajšieho politika Ivana Čarnogurského, Pavla Čarnogurského ml., sinologičky Mariny Čarnogurskej a prekladateľky Oľgy Slivkovej.

V rokoch 1970 – 1981 pracoval ako advokát v Bratislave a v tomto povolaní sa stal známym ako zástupca náboženských aktivistov a politických disidentov v rámci celého Česko-Slovenska.

V roku 1981 ho vylúčili z advokácie. Dôvodom bola obhajoba v politickom procese. Pracoval ako šofér, neskôr bol podnikovým právnikom.

V roku 1987 úplne stratil zamestnanie. Pokračoval v poskytovaní právnych konzultácií náboženským a opozičným politickým aktivistom a v r. 1988 začal vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy.

V auguste 1989 bol zatknutý a obvinený z rozvracania republiky práve pre vydávanie Bratislavských listov a prípravu spomienky na ľudí, ktorých v r. 1968 v Bratislave a na iných miestach Slovenska zastrelili vojská Varšavskej zmluvy.

Z väzenia ho prepustili v novembri 1989 v období nežnej revolúcie.

Už 10. decembra 1989 sa stal prvým podpredsedom federálnej vlády národného porozumenia a začala kariéra, o ktorej sme už hovorili.

Spomeniem aspoň niekoľko jeho kníh – výber je subjektívny: napísal napríklad Väznili ich za vieru (1990), Tridsaťšesť otázok súčasného sveta (1996), Videné od Dunaja (1997), Slovenská historická identita v XX. storočí (2009), či rozsiahlu kapitolu do knihy editora Petra Druláka Svrchovanost sprava i zleva / Zvrchovanosť sprava aj zľava (2022), ktorá zarezenovala výrazne aj v českom prostredí.

Myslím si, že Ján Čarnogurský svojimi jasnými a neraz provokujúcimi postojmi a súčasne váhou osobnosti a zásluh pôsobí proti silnejúcej tendencii obmedzovať slobodu slova. A to je dôležité.