Zpět na výpis článků

Viera vo víťazstvo spievaná z plných pľúc

Počas výmenného pobytu v rámci programu Erasmus+ v Litovskom meste Kaunas som mala možnosť spoznať kúsok miestnej tvorby a to konkrétne uzrieť repertoár v Nacionalinis Kauno dramos teatras. Tvorbu národného divadla v Kaunase by som mohla definovať ako veľmi pestrú, a modernú. Ako dobrý príklad môžem uviesť hru svetovej postmodernistickej legendy Roberta Wilsona s názvom Dorian a tento zážitok ma nesmierne potešil. Moju pozornosť by som chcela v tomto článku však predovšetkým venovať výraznej, politickej inscenácii s názvom Juditos Triumfas (Judita triumfující) od režiséra Gintarasa Varnasa, ktorá mala premiéru ešte v januári minulého roka.

The Triumph of Judith je oratórium, ktoré bolo pôvodne skomponované Antoniom Vivaldim. Táto opera bola zložená na počesť víťazstva Benátčanov nad Turkami z roku 1716 a alegoricky rozprávala o biblickom príbehu, v ktorom vystupovali hlavné postavy Judith a Holofernes. Tento pôvodný a známy biblický príbeh pojednáva o boji medzi dobyvateľmi z Asýrie a okupovanými Židmi, kde podľa starého príbehu dopomôže Židom k víťazstvu mladá vdova Judith, do ktorej sa zamiluje Holofernes – veliteľ nepriateľských vojsk. Príbeh sa uzatvára keď Judith vínom omámenému milovníkovi Holofernovi zotne hlavu, čím zaistí víťazstvo napadnutej strane. Dovolím si povedať, že Vivaldi dokázal alegoricky využiť pôvodný biblický príbeh, ktorý bol v tej dobe vnímaný ako silná alegória reflektujúca aj ku vtedy aktuálnemu dianiu, a v tomto Kaunaská inscenácia dokázala znovu aktualizovať tento biblický príbeh a zasadiť ho do súčasnej doby, kedy sa odohráva podobný scenár medzi Ukrajinou a Ruskom.

Kaunaskú inscenáciu opery The Triumph of Judith možno chápať aj ako oživenie pôvodnej alegórie, ktorú aktualizuje o ďalšie nadčasové prvky, ktoré avšak odkazujú na pôvodné boje a priamo sa prelínajú do témy súčasného ukrajinsko-ruského konfliktu. Rusko, analogicky ako asýrske vojská, napadlo iný suverénny štát, ktorého časti vytrvalo okupuje a napáda. Spievaný text oratória znel v jazyku jeho pôvodu, teda v talianskom jazyku, ktorý bol dopĺňaný litovskými titulkami. Kvôli neznalosti oboch týchto jazykov, bola moja divácka pozornosť žiaľ okradnutá o význam daného textu. O to viac, som sa však mohla sústrediť na samotné herecké prejavy, scénografiu, či mimojazykové prostriedky, napríklad ako javiskové symboly a metafory. V tomto texte sa preto budem snažiť venovať scénickým zložkám a najmä tomu, čo samotná inscenácia reflektuje a čo môže symbolizovať, aký môže mať význam z pohľadu etnického násilia, boja za slobodu a krajinu, a pokúsim sa analyzovať atmosféru, emócie a nálady, ktoré daná inscenácia v publiku vyvolávala.

Jednu z najsilnejších výpovedných hodnôt mala práve scénografia a najmä jej výtvarná zložka. Intermediálna scéna predstavila spojenie projekcie s tematickými symbolmi,  marionetovom tieňovom divadlom a s dominantnou scénografickou zložkou – dvojrozmernými, neživými, plochými postavami v životnej veľkosti, s ktorými sólistky manipulovali ako s bábkami. Čo sa týka mimojazykových prostriedkov, na pozadí scénického priestoru sa na projekcii objavovali staro-biblické či stredoveké obrazce, ktoré striedali tanky alebo zbrane, čím sa snažili neustále pripomínať prítomnosť vojny ako hlavnej témy aj dramatického jadra deja inscenácie.

Ploché dvojrozmerné bábky z časti slúžili aj ako rekvizity, zobrazujúce súčasných frontových vojakov, ktorých poznáme z každodennej mediálnej sféry. Miesto tvárí neživých a statických figurín vojakov sa objavovali tváre dievčenského speváckeho zboru Liepaitės, pričom sa v pozadí využívala projekcia, ktorá slúžila na doladenie celej atmosféry. Zbor manipuloval s figurínami vojakov, no ich jediným pohybom bolo premiestňovanie, ktoré dotváralo predstavu prítomného vojska.

Ako hlavné postavy na javisku vystupovali operné sólistky, konkrétne päť sólistiek predstavovalo päť postáv a rovnako aj tieto postavy manipulovali s piatimi plochými bábkami, ktoré zobrazovali ďalšie dve ženské a tri mužské postavy. Ploché makety s tvrdého materiálu mali nakreslené ľudské oblečenie, pričom sa, na rozdiel od makiet vojska, dalo pohybovať s ich lakťami, kolenami a oblasťou panvy. Sólistky stvárňovali postavy pomocou manipulovania s plochými maketami figurín ako s herecky rovnocennými partnermi, a svojim vystupovaním im vdýchli život, nakoľko im prepožičali svoje hlavy, hlasy, mimiku, gestikuláciu a zároveň pohybovali s ich končatinami, ako by boli živé. Aby sa dosiahlo iluzívneho pocitu oživenia samovoľne sa hýbajúcich figurín, sólistky boli odeté vo farebne splývavom oblečení a rukaviciach. Držiac v rukách tieto ploché bábky, ktoré svojimi pohybmi ovládali, došlo medzi sólistkami a figurínami k fyzickému zjednoteniu. Plošné namaľované makety navrhla scénografka Julija Skuratova bez hláv a namiesto toho nechala priestor pre skutočné, ľudské hlavy, teda hlavy sólistiek. Z viditeľných  živých tvárí speváčok tak boli zvýraznené živé emócie z ich výstupov.

Bábky v tejto inscenácii figurovali čiastočne ako rekvizity na vyplnenie deja, no  rovnako aj ako zástupcovia rozprávaného príbehu, ktorý sa odohrával na scéne. Fungovali na syntetickej rovine, takže hlavy častokrát dokonalo splývali s maketami, akoby boli skutočne súčasťou ich fyziognómie. Mnohé pohyby pripomínali plynulú tanečnú choreografiu. 2D forma, v ktorej bábky väčšinu času vystupovali sa však občasne zmenila aj na 3D, kedy sa bábky, vďaka svojim bábkoherečkám, dokázali napríklad ukloniť, alebo sa húpať. Keďže bol pohyb na scéne značne obmedzený pre manipuláciu s bábkami, speváčky vykonávali len staticky jemné, ale aj energické pohyby s umelými rukami. V tomto kontraste znamenite vynikali ich tváre a aj samotná práca s mimikou, akoby vdychovala fyzickú podobu nádherne znejúcim speváckym výkonom. Tváre, ich mimika a gestikulácia sa tak stali hlavnou dominantou, ktorá si vyžiadala najväčšiu pozornosť publika.

Speváčky neboli po celý čas odkázané len na splynutie s umelými postavami. Občasne nastali chvíle, kedy vystúpili z role bábkoherečky a stali sa autoreferečnými postavami, splývajúcimi s pozadím javiska, ktoré spevom opisovali odohrávajúci sa príbeh. Za takúto najvýraznejšiu scénu v ich podaní považujem časť zavraždenia veliteľa okupujúcich vojsk Holoferna. Počas hostiny Judith opila veliteľa, ktorý omámený zaspal na veľkej makete dlhého stola v centre javiska. Hosťujúca maďarská sólistka Dalma Krajnyák, predstaviteľka Judith, opustila svoju bábku a predviedla dlhý váhavý výstup, držiac v rukách dýku. Medzitým sa na spiacej makete veliteľa objavila hlava s tvárou známeho autokrata a vodcu okupantských vojsk – Vladimíra Putina. Rovnako ako v starej biblickej predlohe, Judith zoťala veliteľovu hlavu. Následne sa cez celé javisko symbolicky pomaly kotúľala veľká maketa Putinovej hlavy s krvácajúcim nosom, ktorú sprevádzal zvučný potlesk z hľadiska.

Príbeh končí víťazstvom tých čo boli napadnutí a utláčaní. Na javisku sa vo veľkom finálne stretli všetky aktérky: dievčenský zbor a sólistky, ktoré spoločne spievali víťaznú pieseň. S veľkými úsmevmi a so silným odhodlaním v tvárach a v priamych, až silne napnutých postojoch vytvorili veľkolepé finále. Podľa môjho osobného zážitku, ale súdiac aj podľa atmosféry v hľadisku, speváčky dokázali svojim záverečným výstupom a nasadením vytvoriť veľmi silnú atmosféru odhodlaného boja proti nespravodlivosti utláčaného národa. Táto chvíľa skutočne navodila možno pre niekoho silne emotívny zážitok, ktorý nám pripomenul v akej dobe žijeme, a zároveň, v súčasnom období nesmierne potrebný pocit, že len pravda, dobro a odvážni ľudia, ktorí sa neboja obetovať pre správnu vec, porazia vojnu a zlo.

Oratórium The Triumph of Judith je v podaní Kaunaského národného divadla politickým divadlom využívajúcim brechtovské princípy aktivizácie publika. Autor oratória dokázal do opery vniesť impulzy, ktoré oživili súčasne upadajúce nálady ohľadne súčasnej medzinárodnej politickej scény, a dokázal aktivovať pocit, že sa to dotýka nás všetkých.

Zaujímavým aspektom je aj čisto ženské obsadenie, ktoré stvárnilo aj výrazne maskulínne postavy vojenských veliteľov. Tieto postavy okrajovo ukazujú mužské stereotypné vystupovanie, vytvorené silne maskulínnym a patriarchálnym vojenským prostredím. Ženské obsadenie v inscenácii stvárňovalo rovnako ženské, tak aj mužské postavy. Svojimi výstupmi dokázali dodať do robustných, fyziognomicky väčších mužských postáv razantnú a jedinečne silnú energiu, a to aj spolu s výraznými sopránovými spevmi.

Mohlo by sa zdať, že zobrazením priamej Putinovej popravy chcú autori inscenácie šokovať alebo provokovať. Niekto by mohol namietať, že takáto naturálna surovosť je cez čiaru. Skutočnosť je však taká, že táto metafora a Varnasové spracovanie dodáva ľuďom odvahu nenechať sa utopiť v zúfalstve z krokov Putinovho režimu a dáva nádej na lepší zajtrajšok, s myšlienkou, že všetko zlé sa raz skončí. Na biblickom príbehu sa snaží reflektovať súčasnú realitu okupantov a brániacej sa napadnutej krajiny.

Počas pobytu v Litve som nadobudla pocit, že medzi litovským obyvateľstvom je viac ako kdekoľvek na Slovensku či v Česku cítiť, že sa nenechajú zastrašiť agresorom a neboja sa ho aj jasne pomenovať. Pobaltské krajiny majú nielen teritoriálnu blízkosť, ale aj spoločnú historickú minulosť k samotnému Rusku, čo prináša so sebou určité značné obavy o svoju budúcnosť, a preto stoja pevne za Ukrajinou, ktorá bojuje o svoju suverenitu. O tom svedčia aj pevné postoje v podpore Ukrajiny, ktoré je možné vidieť na každej budove, ulici, v každom podniku či na mestských/štátnych akciách rôznych žánrov. Nebezpečie hroziace v blízkosti pobaltských hraníc sa v bežnom živote, ako aj v umení, silne prejavuje v odhodlaní neustúpiť zlu, pomenovávať ho a jasne ho odsúdiť, čo možno vidieť aj v Litovskej divadelnej tvorbe.

Autorka je studentkou 2. ročníku navazujícího magisterského programu Divadelní studia na Katedře divadelních a filmových studií Univerzity Palackého v Olomouci.


  • NATIONAL KAUNAS DRAMA THEATRE – Triumph of Judith
  • Předloha: Antonio Vivaldi
  • Režie: Gintaras Varnas
  • Dirigent: Juozas Mantas Jauniškis
  • Scénografia: Julija Skuratova
  • Účinkují:  Sólistky; Dalma Krajnyák, Renata Dubinskaitė, Lina Dambrauskaitė, Jomantė Šležaitė, Indrė Anankaitė, Lithuanian National Philharmonic Chamber Ensemble „Musica humana“, Quartet of Čiurlionis, Vilnius Choral Singing Choir Liepaitės

Premiéra 13. ledna 2023 v National Kaunas Drama Theatre, psáno z uvedení 29. února 2024.

FOTO: Nacionalinis Kauno dramos teatras