Marek Maďarič o prezidentských voľbách Momentum je na strane Korčoka. Pellegrini potrebuje pomoc Fica, bez nej nezvíťazí

„Papierovo má v rukách ešte stále silné karty Peter Pellegrini, ak za ten papier považujeme aj 12 percent Harabinových voličov, a cesta k nim má svoje úskalia, ale dobre to má rozohrané aj Ivan Korčok,“ myslí si exminister kultúry, bývalý podpredseda Smeru a publicista denníka Štandard Marek Maďarič.

Vraví, že pred druhým kolom prezidentských volieb to nie je Peter Pellegrini, ale práve premiér Fico, kto má schopnosť presvedčiť váhajúcich voličov Smeru aj Štefana Harabina.

„Viem si predstaviť, že pre Roberta Fica nemusí byť úplne jednoduché naplno sa vložiť do kampane človeka, ktorý ho podľa jeho slov zradil,“ tvrdí v rozhovore niekdajší šéf Ficovej prezidentskej kampane. V čom spravil líder Hlasu chybu? Vidí medzi Korčokom a Pellegrinim hodnotový rozdiel? A čo ako kritik navrhovaných zmien v RTVS vyčíta telerozhlasu?

Prekvapil vás výsledok prvého kola prezidentských volieb alebo ste prehru Petra Pellegriniho očakávali podobne ako Robert Fico?

Ja už nie som politik, takže nemusím tvrdiť, že všetko viem. Hoci som pripúšťal, že z istých dôvodov môže už v prvom kole vyhrať Ivan Korčok, skôr som čakal, že vyhrá Peter Pellegrini. Vôbec som však nečakal, že bude medzi nimi taký veľký rozdiel. Myslím, že to prekvapilo nielen mňa.

Čím si podobný výsledok vysvetľujete?

Je to paradox, lebo ani jedna z kampaní, či už Korčokova, alebo Pellegriniho, nie je extra výrazná, až by som povedal, že je mdlá. O výsledku rozhodlo niečo iné.

Aká je vaša téza?

Vo vzťahu k týmto dvom kandidátom sa v kampani zrážali dve hlavné témy. Prvou, o ktorej som si myslel, že rozhodne, je koalično-opozičný súboj v otázke svetonázoru, teda progresívno-liberálne orientovaného elektorátu s konzervatívno-národným. Ak by táto téma dominovala, Peter Pellegrini by bol víťazom asi už v prvom kole, keďže typ národnokonzervatívnych voličov má podľa mňa prevahu.

Vyzerá to však tak, že voliči podobné delenie vo voľbách neriešili.

A to práve vďaka tomu, že vládna koalícia vrhla do priestoru novelizáciu Trestného zákona, zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a nakoniec aj zákon o RTVS. 

Téma sa posunula opäť do klasického konfliktu boja dobra so zlom, teda zápasu povedzme tých, ktorí sú za demokraciu a očistu spoločnosti od korupcie, a tých, ktorí sú proti demokracii a za ochranu podozrivých z trestnej činnosti. To som pred voľbami celkom nedocenil.

Vláda tak dodala silu Korčokovmu heslu byť jej protiváhou. To podľa mňa spôsobilo, že aj voliči KDH, ktorí by na základe svetonázoru Korčoka skôr nevolili, vnímali tému právneho štátu ako prioritu. 

Pritom téma spravodlivosti posledné týždne kampane už nerezonovala a viac sa riešila zahraničná politika.

Áno, téma spravodlivosti už upadala, vášne okolo Trestného zákona vyprchali, videli sme to aj na prestávke pri opozičných protestoch, ale cez RTVS sa to oživilo a tému to nasvietilo aj zo strany nezávislosti médií a útoku na ich slobodu. 

Politický koalično-opozičný súboj tak ľudia premietli aj do prezidentských volieb.

Vnímate prístup Ficovej vlády v posledných mesiacoch ako strategickú chybu?

Tým sa dostávame k otázke, kto do akej miery bral ohľad na Pellegriniho ambíciu stať sa prezidentom. Teraz teoretizujem, ale keby sa o túto funkciu uchádzal Robert Fico, tak by do prezidentských volieb v týchto témach netlačil až takým razantným spôsobom. 

Určite sa dalo počkať aj so zmenami v RTVS až po prezidentských voľbách. Na Pellegriniho však v koalícii nebrali ohľad, nie všetci mu to asi žičia. Dovolím si povedať, že zo strany Andreja Danka a jeho ministerky to bol dokonca kalkul, ako Pellegrinimu poškodiť.

Niektorí komentátori vnímali zmeny v trestnej legislatíve ako isté Ficovo poistenie si Pellegriniho, aby ho v Prezidentskom paláci neprekvapil nelojálnosťou ku koalícii. Takto ste to nečítali?

Takto by si ho nepoistil. Len čo sa Pellegrini stane prezidentom, jeho politická váha vzrastie. Nielen preto, že bude prezidentom, ale preto, že súčasne bude mať svoju stranu v koalícii. Hoci nebude jej členom, je to stále jeho strana.

Prezidenti majú aj bez toho tendenciu hľadať si niekoho vo vládnych koalíciách. Tak ako si Čaputová našla svoju páku cez niektorých členov SaS a s nimi robila politiku aj voči premiérovi Matovičovi, Pellegrini by bol ešte silnejší, pretože by mohol priamo „ovládať“ stranu, ktorú zakladal. Darmo by si ho teraz Robert Fico testoval.

Mohla by nastať aj zaujímavá situácia, keď by Pellegrini rýchlo zabudol, s čou podporou sa stal prezidentom, a skôr by si užíval silu, ktorú má. Preto boli pre mňa úsmevné aj tvrdenia o tom, ako sa po odchode Pellegriniho rozplynie Hlas v Smere. Predsa aj Smer potrebuje koaličného partnera do budúcnosti, prečo by ich chcel zlikvidovať, kto by mu potom zostal na scéne?

Vráťme sa ešte k výsledku Petra Pellegriniho. Hoci to vyzeralo, že má jasne navrch, nakoniec prehral s väčším odstupom. Spravil chybu, že posledné týždne namiesto kontaktnej kampane na Slovensku trávil čas pracovnými cestami v zahraničí?

To neviem posúdiť, skôr si myslím, že mu neprospelo jeho hlavné volebné posolstvo, ktoré sa dostalo do kontradikcie s tým, čo robí vláda. Tvrdíte, že chcete priniesť pokoj, no ako člen koalície ste spoluzodpovedný za všetko, čo do spoločnosti vnáša nepokoj, preto je to pomerne nedôveryhodné posolstvo. 

Určitý typ koaličného voliča by od Petra Pellegriniho vyžadoval skôr jednoznačnosť v istých otázkach, nie všeobjímajúce vyjadrenia. Ale to je pre neho typické.

Myslíte dvojtvárnosť?

Skôr nevyhranenosť. Tá bola podľa mňa chybou jeho kampane.

Súhlasíte teda s poslancom SNS Michelkom, ktorý tvrdí, že ak chce Pellegrini získať koaličných voličov, nemôže „donekonečna vajatať“?

Peter Pellegrini podstatnú časť koaličných voličov získal. I keď vlažne, ale predsa mu vyjadril pred prvým kolom svoju podporu aj Smer a Robert Fico. Ak však chce uspieť, bude sa od neho vyžadovať iný spôsob komunikácie smerom k voličom Štefana Harabina. Pokiaľ má o nich Peter Pellegrini záujem, a nemôže ho nemať, tí budú čakať na adresné oslovenie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď spomínate vlažnosť podpory Smeru, z volebných dát vyplýva, že sa Petrovi Pellegrinimu nepodarilo osloviť všetkých voličov tejto strany. Fico ani iní jej politici neboli v jeho podpore do utorka veľmi aktívni. Záleží podľa vás Ficovi na tom, aby sa Pellegrini stal prezidentom?

Keď sa raz Smer dohodol na tom, že Peter Pellegrini bude aj ich kandidátom, očakávala by sa výraznejšia podpora. A ak nie je, samozrejme, môžu prísť na rad špekulácie, prečo to tak nie je.

Už ste to nepriamo naznačili. Myslíte, že mu v skutočnosti výhru v Smere neprajú?

Viem si predstaviť, že pre Roberta Fica nemusí byť úplne jednoduché naplno sa vložiť do kampane človeka, ktorý ho podľa jeho slov zradil, odišiel. Je ťažké robiť kampaň človeku, o ktorom Fico sám hovoril, že práve on z neho spravil ministra školstva, predsedu parlamentu aj premiéra.

Sám Fico chcel byť prezidentom, nepodarilo sa mu to a teraz má nájsť v sebe dostatok sily, aby pomohol Pellegrinimu stať sa prezidentom, aby on o pol roka hovoril, že to všetko bola len jeho zásluha? To je jedna osobná, subjektívna rovina.

Vidíte aj inú rovinu?

Môže tam byť aj určitá objektívnejšia strategická politická úvaha, či by dobrým motorom pre politiku Smeru v budúcnosti nebol práve prezident, s ktorým by mohol Robert Fico viesť konflikt. Ale to je tiež len špekulácia, lebo ak sa Peter Pellegrini nestane prezidentom, bude to aj prehra Smeru a vláda to nebude mať jednoduché. Lepšiu odpoveď na túto otázku však dajú tieto dva týždne.

No teraz Peter Pellegrini potrebuje pomoc Roberta Fica. Je to práve on, kto má schopnosť zodvihnúť nejakú časť váhajúcich voličov Smeru a dokáže byť mienkotvorný aj pre voličov Štefana Harabina.

Keď sme v rovine špekulácií, myslíte, že zo strany Roberta Fica voči Pellegrinimu ešte stále pretrváva istý typ osobnej zášti z minulosti?

Takto o tom nerozmýšľam, ale keď sa nad tým teraz zamýšľam, nemusí to byť zo strany Roberta Fica celkom jednoduché. Na druhej strane Robert Fico je veľmi pragmatický politik, a ak usúdil, že je pre neho aj pre Smer dobré, aby bol Peter Pellegrini prezidentom, tak by takúto vec určite dokázal prehryznúť.

Je pre premiéra z vnútropolitických záujmov výhodné mať Pellegriniho v Prezidentskom paláci?

Mne by sa to tak zdalo, ale naozaj špekulujeme.

Aký výsledok druhého kola očakávate?

Tak ako som si pred prvým kolom myslel, že skôr vyhrá Pellegrini, a to v prvom aj druhom kole, teraz je momentum na strane Ivana Korčoka. 

Jeho podporovatelia sú motivovaní víťazstvom, a hoci podľa viacerých analytikov je už takmer na vrchole a nemá veľmi kde ďalej získavať nových voličov, myslím si, že v tejto atmosfére pri dobrej mobilizácii môže ešte navýšiť svoj výsledok z prostredia tých 48 percent voličov, ktorí sa na voľbách nezúčastnili alebo nad jeho podporou váhali.

Papierovo má v rukách ešte stále silné karty Peter Pellegrini, ak za ten papier považujeme aj 12 percent Harabinových voličov, cesta k nim má svoje úskalia, ale dobre to má rozohrané aj Ivan Korčok. Aj preto potrebuje Pellegrini v tejto chvíli jednoznačnejšiu podporu Fica. To bude rozhodujúci moment. Pre svoje víťazstvo ju musí mať.

Rovnako by si mal nájsť cestu aj k Harabinovým voličom. Samozrejme, nie spôsobom, že bude napodobňovať rétoriku Štefana Harabina, ale napríklad komunikáciou zachovania veta v zahraničnej politike. Je však veľkým umením, ako to namiešať v posledných pár dňoch kampane.

Harabin však pred svojimi voličmi Pellegriniho nijako nešetril. Hovoril o ňom ako o ultraliberálovi, ktorého dotlačili kandidovať Američania, aj ako o lídrovi, ktorý stojí na strane vojny, môže za „covidovú diktatúru“ a je rovnaký ako šéf progresívcov Šimečka. Je zrejmé, že viacerí Harabinovi voliči napriek tomu vnímajú Pellegriniho ako menšie zlo, no zrejme si nohy v druhom kole kvôli nemu nezoderú.

Dobre ste to načrtli, preto Peter Pellegrini potrebuje vo voličoch Harabina vyvolať dojem, že voliť Pellegriniho je lepšie ako nevolením dopustiť, že bude prezidentom Ivan Korčok, ktorého vnímajú ako väčšie zlo.

Preto bude musieť vykresliť Korčoka ako väčšiu hrozbu, aby dokázali prehryznúť, že Peter Pellegrini nie je ich ideál politika. Neviem, ako ani čím týchto voličov bude chcieť Pellegrini oslovovať, ale voľba „menšieho zla“ môže na nich zabrať.

Ako Harabin pred svojimi útočí na šéfa HlasuPellegrini je prekopírovaný Šimečka, on začal covid diktatúru a stojí aj na strane vojny

Lukáš KekelákJuraj Brezáni

Nebude im v tom brániť ani mlčanie Štefana Harabina?

Myslím si, že odporúčania prezidentských kandidátov pre svoj elektorát sa preceňujú.

Viete si predstaviť aj možnosť, že vládna koalícia si bude chcieť verejnú podporu Štefana Harabina niečím získať? Alebo že to Harabin od vlády vyslovene očakáva?

Ak u Petra Pellegriniho robia kampaň profesionálne, určite to majú zrátané a majú aj údaje o voličoch Štefana Harabina. Musia vedieť, či sú odkázaní na to, aby Štefan Harabin aktívne vyzval svojich voličov. 

A potom je to aj morálna otázka, čo sa dá sľúbiť a čo už je za rámcom legálneho a dôstojného politického obchodu. Netreba zabúdať, že Štefan Harabin je politický „exot“.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Už teraz vidíme, ako sa Peter Pellegrini, strana Hlas i koaliční partneri skúšajú osloviť voličov Štefana Harabina. V antikampani Ivana Korčoka vykresľujú ako „vojnového štváča“, ktorý by ako prezident zatiahol Slovensko do vojny. Vy pána Korčoka osobne poznáte. Týmto heslám úprimne veríte?

Je to veľmi hrubé rámcovanie, ja by som s tým takto nikdy nepracoval. Napriek tomu sú otázky, v ktorých sa dá zviesť poctivý súboj kandidátov. To je práve otázka veta, ktorú Ivan Korčok otvoril v rozhovore u vás v Postoji, kde sa postavil na stranu zrušenia veta v zahraničnej politike.

Toho sa Pellegrini aj hneď chytil. Je pre vás vo svojich súčasných vyjadreniach o nutnosti zachovania suverenity Slovenska autentický, keď v minulosti hlasoval za Lisabonskú zmluvu?

Politickou črtou Petra Pellegriniho je byť vždy niekde v strede. Sú situácie, ako napríklad voľby, keď sa treba jednoznačnejšie postaviť k istým otázkam. Zdá sa, že všeobjímajúca neurčitosť mu už nepomôže a treba byť jednoznačnejší. Či mu to voliči uveria, uvidíme.

Spomenuli ste, že ste od prezidentských volieb skôr očakávali pokračovanie konzervatívno-liberálneho sporu. V čom ste ho pri Petrovi Pellegrinim a Ivanovi Korčokovi videli? Oboch by sme zrejme mohli na základe toho, ako v parlamente hlasovali alebo čo si myslia, zaradiť skôr medzi liberálov.

Áno, obaja sú v týchto hodnotových otázkach vlažní reprezentanti, ale na druhej strane sú reprezentantmi svojich táborov. Nezabúdajme, že Ivan Korčok bol ministrom za SaS, ktorá najmä po príchode Kolíkovej a presadení Gröhlinga až sprogresívnela.

Rovnako platí, že keby Peter Pellegrini vstúpil do inej koalície, pozerali by sme sa na neho inak, ale tým, že si vybral Smer, nalepilo sa na neho, že reprezentuje konzervatívnejšiu zostavu.

No ako konzervatívec sa nikdy neprofiloval. Osobne ste zažili Petra Pellegriniho aj Ivana Korčoka, vnímate medzi nimi hodnotový rozdiel?

Určite áno, hoci neviem, či ten rozdiel je hodnotový, to je priveľmi vznešené slovo. Akokoľvek sa však dívame na Petra Pellegriniho a hovoríme o jeho nejednoznačnosti, je minimálne konzistentný v tom, že začínal politiku v Smere, vyrástol v ňom, a aj keď zakladal vlastnú stranu, stále išlo o sociálnu demokraciu.

Pri Ivanovi Korčokovi sa málo pertraktuje jeho prelietavosť, pritom málokto mal takú pestrú politickú orientáciu priamo vo výkone, a to dokonca v kontradiktórnych politických stranách.

U ministra zahraničných vecí za Mečiara bol hovorcom a šéfom analytického odboru, následne bol štátnym tajomníkom u Dzurindu aj u Fica. Pri Smere zotrval aj po vražde Jána Kuciaka, teda za Pellegriniho, aby potom po roku 2020 preskočil k Sulíkovi. Sú to veľké kotrmelce. Povedal by som, že v našich slovenských politických hodnotách je Ivan Korčok veľmi flexibilný.

V tomto smere ide aj o uhol pohľadu. Dá sa však povedať, že oboch pokladáte za karieristov?

Nechcem byť príkry k jednému ani k druhému. Obaja patria k lepšej časti našich politikov, schopných, talentovaných, jazykovo zdatných. Je prirodzené, že ak mali možnosti, robili kariéru, a nechcem to súdiť. 

Priaznivci Ivana Korčoka by povedali, že neslúžil politikom, ale vlasti, a tí, čo majú radi Petra Pellegriniho, budú hovoriť, že vždy sa uplatnil, keď ho Smer potreboval.

Iní zas povedia, že robil len kariéru, a dehonestujú ho, že je podržtaška, hoci aj o Korčokovi sa dá povedať, že nehľadel na to, kto je pri moci, ale len na to, aby získal nejakú funkciu. Nech si to každý sám zhodnotí.

Z prezidentskej kampane Roberta Fica je dobre známy váš spoločný rozhovor o viere či jeho birmovke. Nemá zmysel teraz o tom viac polemizovať. Keď však dnes Pellegrini hovorí o Bohu a snaží sa napasovať do polohy konzervatívca, hoci pred parlamentnými voľbami podporil obdobu registrovaných partnerstiev či bránil homomanželstvá, je to Peter Pellegrini, akého poznáte?

Je v tejto polohe menej uveriteľný ako Robert Fico. Hoci ten bol za to zhadzovaný a ironizovaný, bolo mu to bližšie. Často sa zabúda, že aj v minulom režime komunisti chodili do kostola, čo bola slovenská zvláštnosť, no nezhadzoval by som ho tak, že je birmovaný komunista.

Hodnotový svet Petra PellegrinihoZahlasoval za obdobu registrovaných partnerstiev, Záborskú označil za protipotratovú džihádistku

Lukáš Kekelák

Áno, Robert Fico bol na birmovke, vyrastal v takom prostredí a aj počas politickej kariéry celkom autenticky udržiaval dialóg s kardinálom Korcom. Politiku smerom k cirkvám sme robili veľmi konzervatívnu, rešpektovali sme ich, nešli sme cestou sulíkovcov.

Hodnotový svet Fica je na inú debatu, vráťme sa k Pellegrinimu.

On bol v tejto téme nedefinovateľný. V čase, keď sme boli ešte politickí spolupútnici a kolegovia, Peter Pellegrini nepatril k tým, ktorí by sa nejako ideovo prejavovali. Bol to skôr technokrat a to mu aj sedelo. Čím viac sa politicky posúval, za pochodu si osvojoval sociálnodemokratickú politiku a akceptoval realitu, že v istom čase sme mali až 60 percent voličov veriacich.

Ale tak dôverne ho nepoznám, aby som vedel povedať, aký je jeho rozmer viery, hoci nikdy nepatril k ľuďom ako napríklad Juraj Blanár či Peter Kažimír, ktorí autenticky chodili do kostola.

Vo februári ste pre Štandard napísali, že ak by sa Pellegrini nestal prezidentom, v Hlase môžu oprávnene usúdiť, že na jeho prehre má podiel Andrej Danko, ktorý sa nakoniec vzdal v prospech Štefana Harabina. Stále si myslíte, že ak to Pellegrinimu nevyjde, mohlo by to znamenať začiatok konca koalície?

Politikov SNS by som určite rozdelil. Aj medzi nimi sú takí, ktorí si želali a aj by podporili Petra Pellegriniho v prvom kole, ale konkrétne Andrej Danko doteraz kandidatúre Pellegriniho škodil. Nebudem rozoberať dôvody, lebo by sme opäť špekulovali.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak však Danko naznačil, že v koalícii by mohli vzniknúť problémy, ak by bol Peter Pellegrini zvolený za prezidenta, lebo nevie, čo bude s Hlasom, ja si myslím, že oveľa väčšie problémy v koalícii nastanú, ak Peter Pellegrini nebude zvolený za prezidenta.

Aj on sám bude hľadať vinníka, a to nielen v sebe, ale aj v koaličnom okolí. Vzťahy tým budú veľmi poznačené.

Nedovolil by som si hovoriť o rozpade, ale určite to nebude pre koalíciu niečo, čo by ju posilnilo. Prehra Petra Pellegriniho predsa dodá veľkú silu opozícii.

Andrej Danko niekoľkokrát vyjadril aj obavu, že Pellegrini by sa ako prezident mohol stať akýmsi Michalom Kováčom, ktorý sa vzoprel Vladimírovi Mečiarovi, v tomto prípade Robertovi Ficovi.

Ale to je úplne iná situácia. Michal Kováč bol zvolený poslancami HZDS a nemal svoju politickú stranu, hoci mal v HZDS svojich priaznivcov, s ktorými kooperoval. Tým nehovorím, že by sa Peter Pellegrini nemohol dostať do konfliktu s vládou, ale bol by v tom konflikte ešte silnejší ako Michal Kováč.

Na druhej strane, keď má vlastnú stranu v koalícii, prečo by proti nej išiel? Kováč tam nikoho nemal, zatiaľ čo Peter Pellegrini tam bude mať stále svojich najbližších ľudí, prečo by teda s nimi bojoval na život a na smrť?

SNS sa trápi, v budúcnosti bude musieť riešiť problém padajúcich preferencií. Je to jediná koaličná strana, ktorá sa neposilňuje, naopak, padá pod päť percent. Aj z toho vyplývajú tieto nepochopiteľné kroky Andreja Danka. Očakáva, že mu pomôže, keď sa vymedzí voči Pellegrinimu, ale z môjho pohľadu je to často veľmi iracionálne a SNS to v konečnom dôsledku nepomáha.

Za Dankov kalkul s cieľom poškodiť Pellegriniho ste označili aj navrhované zmeny v RTVS. Vznik programovej rady ste prirovnali k cenzorskému orgánu. Prečo plánované zmeny v RTVS kritizujete?

O zákone sa dá veľa hovoriť, ale to, čo ma najviac zaujíma, je fakt, že vládna koalícia a ministerka SNS vôbec nerozumejú celej audiovizuálnej sfére. Namiesto toho, aby RTVS chápali ako komplex, že verejnoprávne médiá súvisia so súkromnými, že s RTVS úzko súvisí Audiovizuálny fond, oni sú v tomto úplne stratení.

Od začiatku majú len jeden cieľ, a ani sa tým netaja, zmeniť vedenie RTVS, pričom ani nevedeli, ako to spraviť. A pre tento záujem poškodzujú celý reťazec audiovizuálnej scény. 

V našej kultúrne chatrnej spoločnosti je veľmi dôležité mať inštitúciu, ktorá robí kultúrnu spoločenskú službu.

Politici SNS, ale aj iní členovia vlády zmeny prezentujú ako nevyhnutnosť na zlepšenie hospodárenia a fungovania inštitúcie, hoci ich výhrady vždy skončia pri spravodajstve, ktoré pokladajú za aktivistické, propagandistické či progresívne. Aj vy spravodajstvo RTVS takto vnímate?

Ak by k tomu pristúpili komplexne, mohli by objektívne poukázať na to, že nie vo všetkých témach RTVS napĺňa charakter verejnoprávneho vysielania. Ale na to sú aj rôzne dôvody, ktoré môžu byť aj finančné, pre ktoré nie je možné vyrábať celú širokú škálu projektov, ktoré vyžaduje zákon. 

Sú to však aj otázky spojené so samotným zmyslom verejnoprávnosti. Tu sa však koalícia, ministerka kultúry aj ľudia okolo nej pomerne nepresvedčivo a bez podkladov sústreďujú na otázku spravodajstva štýlom, že nejaká reportáž či relácia bola nevyvážená. To sa vždy môže stať, ale ja v tejto otázke vidím hlbšie problémy.

Zmysel verejnoprávneho vysielania sa preukazuje najmä v krízových momentoch, keď je naozaj dôležité, aby verejnosť dostávala relevantné názory na zásadné otázky.

Skúste uviesť príklad.

Napríklad v čase covidovej pandémie sme tu mali úplne rozdelenú spoločnosť podľa toho, kto sa dal a kto nedal zaočkovať, kto má byť zaočkovaný, pričom z establišmentu išla jednostranná rétorika. 

Verejnoprávna televízia a rozhlas sa v tejto téme mali pokúšať viesť dialóg. Nevravím, že mali vpustiť na scénu antivaxerov, ale boli tu vážne témy, koho naozaj očkovať alebo či sa majú očkovať aj deti. Takisto otázky či sme liečili covid v prvej fáze dostatočne, či bolo správne, že lekári ordinovali len po telefóne.

Slovenský rozhlas však v téme liečby covidu oslovoval aj lekárov s iným názorom, ako napríklad doktorku Etelu Janekovú.

České médiá boli však úplne inde. Vznikla tu iniciatíva, ktorá žiadala RTVS o to, aby vznikol aspoň okrúhly stôl, a ani to nebola schopná verejnoprávna televízia urobiť. To považujem za veľké zlyhanie. Alfa a omega verejnoprávnosti nie je poskytnúť všetky názory, ale všetky relevantné názory, aby si divák mohol vybrať.

V bulvárnom médiu Nový Čas spravili debatu nebohého profesora Krčméryho s profesorom Hrušovským a bola to veľmi zaujímavá debata, pritom pán Hrušovský nebol proti očkovaniu, len podľa neho bolo otázne, či treba očkovať aj mladších ľudí. A toto som na verejnoprávnej televízii nevidel.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keby sa o toto opreli kritici verejnoprávnosti a podložili by to, dalo by sa o tom debatovať. Ale nedá sa debatovať spôsobom, že v nejakej relácii sa moderátor zle pýtal. To sú veci, ktoré sa majú riešiť za pochodu, nie zmenou celej inštitúcie. 

Navyše najprestížnejšou otázkou pre RTVS nie je otázka dobre napísaného zákona, ale kultúry, ku ktorej aj spätnou reflexiou vychováva svojich redaktorov. Aj v RTVS musia zniesť kritiku, pokiaľ je oprávnená, a netváriť sa, že nikdy nespravili chybu.

Keďže časť politikov z prostredia SNS spochybňuje pandémiu ako takú, je otázka, ako si predstavujú vyváženosť. Avšak hlavným zámerom koalície je vymeniť riaditeľa RTVS Ľuboša Machaja, ktorý sa stal riaditeľom televízie až v polovici roka 2022. Dovtedy, teda aj v čase pandémie, aj na začiatku vojny na Ukrajine, viedol RTVS pán Rezník, ktorého pretlačila za riaditeľa aj napriek vášmu odporu práve SNS. Nestojí potom ten problém niekde inde ako v osobe riaditeľa?

Je dobré tiež povedať, že tí, ktorí dnes najviac kričia proti tomuto zákonu, teda SaS či KDH, koncom roka 2010 takisto zákonom účelovo presunuli voľbu riaditeľa RTVS z rady do parlamentu, kde je nakoniec zvolený väčšinou koaličný kandidát.

Všetko to závisí od úrovne človeka, ktorý dokáže byť imúnny voči politickým tlakom a nutnosti zavďačiť sa.

Myslím si, že keď bol riaditeľom RTVS Václav Mika, začalo sa to preklápať do správnejšieho módu, na RTVS neboli žiadne priame politické tlaky a aj v spravodajstve mohli vysielať slobodne a nezávisle. Do akej miery to aj vykonávali tak, aby zase nezadávali dôvody druhej strane, to je iná vec, ale nedostaneme sa k lepšiemu verejnoprávnemu vysielaniu bez toho, aby sme nechali priestor na slobodu.

Práve pôsobenie Václava Miku vám aj koaliční kritici vyčítali s argumentom, že za jeho obdobia televízne spravodajstvo zliberálnelo. Spätne jeho výber nehodnotíte ako chybu?

Myslím si, že prevažovalo to pozitívne. Keď sa nad tým hlbšie zamyslíte, už medzi mladými žurnalistami prevažujú ľudia s liberálnym názorom, tak sú na katedrách vychovávaní, preto je potom niekedy od nich ťažké žiadať, aby sa toho v praxi zbavili. 

Je chybou, že vo verejnoprávnych médiách chýbajú starší kolegovia, ktorí to vedia zneutralizovať a poukázať, že jedna vec je politické nastavenie a druhá vec je nedať to vo verejnoprávnom médiu pocítiť. 

Neviem, či by bolo dnes vôbec možné necítiť v slovenskej novinárskej realite prevahu liberálneho naladenia.

To zrejme nie je argument ani pre vašich kolegov v Štandarde. Dag Daniš aj o novinároch v RTVS povedal, že sa ich nemôže zastať, lebo nerobia nezávislú prácu, ale progresívne politické kampane. Prevažná časť telerozhlasu podľa neho robí aktivizmus a robí pravý opak toho, ako má vyzerať slovenská verejnoprávna televízia. Súhlasíte s ním?

(Ticho.) Takto paušálne by som to nepovedal, aj keby som tam našiel tieto príklady. 

RTVS do istej miery ponúka aj ľudí, u ktorých viete odčítať konzervatívnejšie naladenie. Aj on hovoril o dvoch témach, o pandémii a vojne na Ukrajine, a pri nich skôr sedí aktivizmus ako liberalizmus. O pandémii sme už hovorili, buď tam bola obava pripustiť iný názor, alebo aj hlboké presvedčenie, že je len jeden názor.

Pri Ukrajine je to ešte chúlostivejšie, lebo v našom dnešnom európskom naratíve je ťažké zaujať postoj, ktorý nie je úplne proukrajinský, aby ste neboli hneď obvinený, že ste proruský. 

Ale aj tak si myslím, že popri všetkej pomoci Ukrajine, za ktorú som, nielen v RTVS chýba väčšie pripustenie témy o príčinách vzniku vojny, čo považujem za dôležité nielen z hľadiska poznania. Myslím si, že bez prijatia celej širokej škály príčin vojny sa nedospeje k mieru. 

Ak pripustíme, že otázka zaťahovania Ukrajiny do NATO má podiel na vojne, nemôžeme dospieť k inému riešeniu, ako že Ukrajine bude musieť byť ponúknutá neutralita.

Ak sa nedebatuje o týchto otázkach, ako aj o našej spoluzodpovednosti kriticky, vidím v tom buď obavu novinára, či aktivizmus. V tomto by som s Dagom Danišom súhlasil, ale nepovedal by som to tak paušálne. V tomto je on rázny, ale treba mať aj takých novinárov.

V súvislosti s príčinami ruskej invázie na Ukrajine je veľa nuáns, o ktorých hovoriť nie je témou tohto rozhovoru, ale určite stojí za to o nich viac diskutovať. Ako to podľa vás dopadne s RTVS?

Je tam ešte veľa premenných. Nevieme, ako bude vo finále ten zákon vyzerať, nevieme, kto bude riaditeľom, nevieme, ako bude kompetencie využívať avizovaná programová rada. Hoci bude v istých aspektoch verejnoprávne vysielanie zrejme zmrzačené, dúfam, že to prežije.