Dochádzam do práce na bicykli každý deň – prečo to robím?

Dochádzanie do práce na bicykli? Na bicykli? Každý deň? Ročne najazdíš 13 000 kilometrov? Pre jedného niečo nemysliteľné, pre iného zas niečo mimoriadne lákavé.

Dva a viac blikajúcich otáznikov som videl v očiach bežných nešťastníkov, keď prešla debata na túto tému. „Ty nie si normálny!“ Ako zúfalý výkrik strateného človeka v lese do tmy znela veta, ktorú som im videl v očiach, podčiarknutá hrôzou a na žlto zvýraznená strachom z neznámeho. S kamennou tvárou im vždy odpoviem, že ma to baví a je to zdraviu prospešné. Nakoniec, prečo nie?

Prečo som s tým vlastne začal?

Jedného krásneho aprílového dňa v roku 2022, keď už bol nejaký ten čas trend zvyšovania cien pohonných hmôt skutočnosťou, sme sa v práci rozprávali, že ak to takto pôjde ďalej, budeme všetci chodiť do práce bicyklami alebo pešo. Asi týždeň mi táto myšlienka vŕtala hlavou, ako červík blúdiaci jablkom sem a tam, ktorý nakoniec našiel východ von.

Rozhodol som sa, že to vyskúšam. Predsa len, v cyklistike nie som žiadny nováčik, mám za sebou vyše dvadsaťročnú cyklistickú históriu, pobehal som široké okolie Štiavnických a Kremnických vrchov, mám na konte niečo vyše päťdesiattisíc kilometrov jazdy na bicykli.

Okrem toho nejakých tridsať kilometrov zo Žiaru nad Hronom do Zvolena sa dá zvládnuť za zdravú hodinku. Bežne som robieval dlhé trasy 100 – 150 km. Je pravda, že nie každý deň, ale raz-dvakrát týždenne. Dobre som všetko zvážil, všetky pre a proti a padlo rozhodnutie.

Začal som. Prvý DPNB deň (Dochádzanie do Práce Na Bicykli) nebol žiadna sláva, cesta do Zvolena hodina a dvadsať minút, cesta späť hodina a pätnásť minút. Trvalo asi dva týždne, kým som sa reálne zabehol, zvykol si na dennú záťaž, optimalizoval činnosti, časy, úseky, kým som vedel, kde zabrať a naopak, kde poľaviť. Človek si zapamätá, kde sú jamy na ceste, hrby, štrk a kde býva najčastejšie zver. Jednoducho, spozná trasu. Po asi mesiaci som to dotiahol k dokonalosti a dali by sa podľa mňa nastaviť aj hodinky.

Ach, tie očakávania

Keď som s tým v máji 2022 začal, nemal som nejaký konkrétny cieľ, tobôž nie nejaké očakávania. Ani tie prehnané. Mal som len jeden úmysel – vyskúšať to a ak to pôjde, pokračovať v tom. Dennodenné bicyklovanie postupne začalo prinášať svoje ovocie.

Výsledky prišli samé, pomaly a znenazdajky. Moja telesná schránka zhodila zo seba približne 15 kíl nepotrebného sadla a výrazne sa mi vyrysovali svaly stehien a lýtok. K tomu sa ako bonus pridal adekvátny nárast dostupnej sily v nohách so zvýšením výdrže. Ani jedno z toho som neočakával. O to krajšie bolo, keď to prišlo samé. Skutočne, najlepšie je od začiatku nič neočakávať, pretože namiesto dosiahnutia nereálneho cieľa môže prísť sklamanie a frustrácia. Mnohí ľudia robia rovnakú a tú istú chybu – majú na začiatku zbytočne veľké a nereálne očakávania. Snažte sa tomu vyhnúť. Predídete sklamaniu a zbytočnému znechuteniu.

Hardvér - železo (alebo skôr hliník)

Stále jazdím na tom istom, vyše dvadsaťročnom bicykli Vector Caliber. Je to bicykel kategórie horský s predným odpružením, s hliníkovým rámom, mechanickými kotúčovými brzdami Promax, 26-palcovými kolesami, trojitou pílou vpredu a osemkolieskovou kazetou vzadu. Cyklista profesionál, jazdiaci na cestnom bicykli, by si určite s ťažkým povzdychom povedal, že nič horšieho už na dochádzanie nemôže byť. Ale môže... Napríklad taký fatbike, alebo železný krosový bicykel.

Popravde, ak by som jazdil každý deň na pôvodnom obutí s plášťami o šírke 1,95“ na polcentimetrových štuplíkoch, bol by to naozaj boj o desiatky wattov energie stratenej v trení plášťa o cestu a prednom odpružení.

Úpravy bicykla

Nebudem klamať. Každodenné dochádzanie do práce na horskom bicykli si vyžiadalo určité optimalizácie celého systému, presnejšie jeho kľúčových komponentov. Z dôvodu, že jazdím takmer výhradne už len cestu, bolo potrebné jednak vyriešiť plášte, ale aj problém s poslednými dvoma najčastejšie používanými pastorkami (11T a 13T) na zadnej kazete, ktoré sa rýchlo opotrebúvajú.

Je to ako keď ide traktor s vysokými, úzkymi kolesami cez kukuričný lán.

Vyriešil som to tak, že som kazetu čiastočne – do polovice roznitoval a po každom cca polroku pravidelne vymieňal opotrebované pastorky za čínske, ktoré stoja pár eur. Pri tohtoročnej jarnej údržbe bicykla som sa rozhodol vymeniť prednú pílu 42T za 46T (väčšia sa už nezmestila kvôli tvaru spodnej časti rámu).

Stará, pôvodná, už bola značne vyťahaná a zbytočne mi zakaždým skracovala životnosť reťaze. Zmena bola citeľná a na radení som sa posunul o jeden prevod vyššie k ľahším a získal jeden ultra rýchly na jazdu dolu kopcom a po rovine v bezvetrí. So zmenou prednej píly bola nutná zmena v polohe pôvodného predného prešmykača, ktorý po novom musí zvládnuť prešmykať reťaz medzi pílami 46T, 32T a 22T.

Úloha to bola veľmi ťažká a úmorná. Strávil som s tým viac ako dve hodiny, ale stálo to za to a prešmykač pracuje ako švajčiarske hodinky – rýchlo a presne. Okrem iného som tento rok, asi po dvadsiatich rokoch, vymenil všetky bowdeny a lanká. Bowdeny som vymenil ako celé dĺžky za kvalitné teflónové, pretože ich spôsob rozdelenia na segmenty po celom bicykli sa mi veľmi nepáčil.

Reťaz

Reťaz je kľúčový komponent. Dovolím si povedať, že po spoľahlivých brzdách je druhá v poradí v dôležitosti. Na výmenu reťaze sú tisíce názorov. Zhrnutie z toho by asi bolo také, že výmena by sa mala robiť každých cca 1000 km paušálne, alebo keď dosiahne roztiahnutie 0,5 mm na 100 mm. Niekto mení až pri roztiahnutí 0,75 mm. Ja mením reťaz už vtedy, keď sa vzdialene približuje k roztiahnutiu 0,5 mm.

Aby som si to zjednodušil, odrátam si 40 tridsaťkilometrových jázd a reťaz skontrolujem a vymením. Radšej skôr ako neskôr. Aj málo vyťahaná reťaz pri takej porcii kilometrov narobí škodu na ozubených kolieskach. Olejovanie reťaze je silno závislé od počasia. Ak je mokro, daždivo, alebo príliš chladno, olejujem raz za 300 kilometrov, čo zodpovedá jednému týždňu, pri teplejšom počasí raz za dva týždne. Časom sa mi to takto osvedčilo. Je to ekologické aj ekonomické.

Ekológia a ekonómia

DPNB so sebou prináša aj pohľad na ekológiu a ekonómiu celého tohto snaženia. V snahe ušetriť nejaké peniaze som okrem čiastočných repasov zadnej kazety vymyslel aj ďalšiu vychytávku. Používam reťaz, ktorá je určená pre 1- až 3-kolieskové zadné ozubenia. Reťaz je asi o dva milimetre širšia ako štandardná pre 8-kolieskové systémy a nie je možné na nej použiť rýchlospojku. Tie sú už široké príliš a nebolo by možné takto spojenú reťaz vôbec použiť na 3/8-kolieskovom systéme.

Isté drobné úpravy vyžaduje zadná prehadzovačka, najmä Altus, ktorý som montoval na bicykel v minulom roku po odtrhnutí pôvodnej Alivio prehadzovačky. Altus má trošičku užšiu pätku a reťaz o ňu mierne škrabotala. Nič hrozné, ale predsa. Doslova mi to niekedy liezlo na nervy. Tak som sa rozhodol zakročiť a vymedziť pohyb reťaze v rámci prehadzovačky s pomocou podložiek. A ajhľa - funguje.

Široká pevná reťaz radí ešte lepšie ako pôvodná a vydrží o polovicu dlhšie. Bonus na koniec – takáto reťaz stojí nová asi desatinu až pätinu ceny originálnej 6- až 8-rýchlostnej. Ak vezmem do úvahy, že reťaz mením v podstate každý mesiac, úspora na nákupe nových reťazí je značná.

V horšom počasí je predstava, že ma čaká 30 kilometrov, obzvlášť zaujímavá a je to skôr výzva na prežitie ako cesta do práce.

Ďalší pohľad na ekológiu v spojení s ekonómiou spočíva v dnes veľmi obľúbenej téme – emisie a CO2. Niekedy v minulom roku som si to tak orientačne prepočítal na základe CO2 vypusteného mnou ako cyklistom a tým, ktoré vypustí moje dieselové auto. Vyšli mi celkom zaujímavé čísla. Napríklad, že v priamom porovnaní vypustí moje auto o jednu tonu CO2 viac ako ja. Keby sme sa pozreli na spotrebu pohonných látok, tak pri každodennom dochádzaní do práce počas celého roka moje auto „spotrebuje“ PHM v sume cca 800 až 1000 €.

A to spapá len necelých 5 litrov nafty na 100 km, väčšinou však oveľa menej, priemerne okolo 4 litrov. Ak by sme ale namiesto môjho auta vzali do úvahy veľké ťažké SUV, alebo pickup so spotrebou okolo 10 - 15 litrov a viac, ekologický aspekt takéhoto dochádzania do práce by nabral ešte viac na dôležitosti a význame. Emisie automobilov nie sú len o CO2, ale aj o ďalších plynoch a sadziach vypúšťaných do atmosféry. Tieto cyklista nevypúšťa.

Plášte a kolesá

Za svoju dvadsaťtriročnú cyklistickú kariéru som prešiel zo širokých horských plášťov na trošku užšie 1,75“ s hladkým stredom behúňa, potom na úplne hladké 1,5“. Na týchto som najazdil najviac kilometrov a zdalo sa mi, že sa na nich dá dobre jazdiť cesta. Pri mojej snahe urobiť z horského bicykla cestný som ale stále mal pocit, že to ešte nie je na tej ceste to pravé orechové. Pátral som ďalej po lepšom a užšom plášti až dovtedy, kým som nenašiel kdesi na internete plášte Schwalbe 26 x 1,1“, určené pre invalidné vozíky. Jazda na tom bola asi taká, ako sa vyjadril môj kolega v práci, že je to ako keď ide traktor s vysokými úzkymi kolesami cez kukuričný lán.

Valivý odpor takmer žiadny, išlo to ako blesk. Lenže tie plášte mali veľmi mäkkú zmes, takže stačil lepší špicatý kamienok a bol nielenže defekt, ale rovno v háji celý plášť, skrútený a zdeformovaný. A to aj napriek tomu, že som použil dušu pre 1,75“ plášť, ktorá sa tak neroztiahla. Hustota kevlarových vlákien 23 TPI tiež nebola ktoviečo. Najazdil som na tom približne 4000 km a povedal som si: dosť. Neustále defekty, najlepšie v úplnej tme a v daždi, alebo v mraze ma už pekne štvali.

Začal som teda pátrať po ešte lepšom plášti a naďabil som na e-shope MTBIKER na zaujímavé plášte Maxxis Detonator 26 x 1,25“. Odolná zmes, TPI na úrovni 60, referencie kladné, odporúčania takmer od každého kupujúceho. Hneď mi blyslo hlavou, že toto by mohlo byť ono, že je to presne to, čo už dlhú dobu hľadám.

Nemýlil som sa. Nebol by som to ja, keby som si to ešte dodatočne trošku nevylepšil. Zvýšil som odolnosť proti defektom starou, rokmi overenou servisnou fintou. Spočíva v tom, že sa vloží stará duša, z ktorej sa odstráni ventil, medzi plášť a hlavnú dušu, čím sa vytvorí ďalšia ochranná dvojitá vrstva. Ešte som to pripoistil samolepiacou tekutinou do duše. Duše opäť používam tie, ktoré sú určené na väčšie plášte cca 1,75“, takže sa pri nafúknutí takmer vôbec neroztiahnu a tvoria akoby ďalšiu vrstvu ochrany. Odvtedy, ako som to takto celé vymyslel, neviem, čo je to defekt. Mojím cieľom je meniť plášte len vtedy, keď sa zoderú.

Extrém?

Nie som extrémista... Ale, jazdiť bez ohľadu na počasie, spoliehať sa len sám na seba a na svojho hliníkového tátoša je možné označiť za istý druh extrému či vyšinutia. Obzvlášť, keď človek sadá na bike skoro ráno, prakticky ešte v noci, keď je čierno-čierna tma, urputne prší a fúka o život.

V takomto počasí je predstava, že ma čaká 30 kilometrov do Zvolena, obzvlášť zaujímavá a je to skôr výzva na prežitie ako cesta do práce. Našťastie, takéto počasie je zriedkavé a vyskytuje sa skôr z jari a na jeseň. Len ten vietor je takmer každodenný.

Môj bežný DPNB deň

Ráno vstanem o 4:30. Nasleduje hrk za jeden pollitrový pohár karnitínovej vody, v kombinácii s troškou extraktu zo zeleného čaju na povzbudenie (niečo ako kofeín v prášku, športovci vedia). Potom ranná hygiena, oblečenie do cyklistických hábov podľa aktuálneho počasia, vzdušná pusa pre manželku a dávaj ho na panelákové prízemie, do kočikárne pre bicykel.

Keďže bývam v paneláku, musím si cestu preraziť cez asi pätoro dverí, kým sa dostanem k bicyklu a na vzduch. Kým karnitín a extrakt začnú pôsobiť, sedím už na mojej mašine a o 4:50 dávam pravú nohu na pedál a prvýkrát zaberiem. Cesta späť je veľmi podobná, bez podpory extraktu a so slabším karnitínom vo forme tartrátu v tobolkách. Aby sa ten tuk, ktorý počas nebicyklovania nazbieram, nejako rozumne využil.

Popis trasy

Moja cesta do práce a z práce je pomerne príjemná, nie veľmi členitá a relatívne bezpečná. Má veľa roviniek, miernych stúpaní, klesaní, sem-tam nejaký malý kopček. Zo Žiaru idem po tzv. starej ceste, cez obce Pitelová, Trnavá Hora, Hronská Dúbrava, potom pri banskoštiavnickej križovatke prejdem na opačný breh Hrona. Tento úsek je počas dňa najkrajší, ale počas skorého rána (technicky ešte noci) je to zaujímavá časť cesty. Toto miesto je na pomerne dlhom kúsku neosvetlené, nie je tam prakticky nič, spočiatku z oboch strán iba les, neskôr polia.

Už som kalkuloval, čo urobím, ako sa budem brániť, prípadne čo alebo ktorú časť tela obetujem.

Počas úplnej tmy je jazda tadiaľ bez kvalitného osvetlenia pomerne nebezpečná, obzvlášť, keď je mokro, alebo ešte aj prší. Vyskytuje sa tam pomerne veľké množstvo zveri. Mnohokrát som mal tú česť s vysokou zverou, prípadne diviakmi, zavše stretávam zajace, líšky a podobne. Medveďa som tam zatiaľ nemal možnosť stretnúť, ale čo nie je, môže ešte byť. Na takéto prípady mám na riaditkách bicykla pripevnený malý zvonček - roľničku, ktorá je aspoň akým-takým signálom pre zver, aby ma registrovala, že som tam. Okrem toho používam aj 130 dB elektronický zvonček, ktorým občas zazvoním.

Po opätovnom prechode na pôvodný breh Hrona sa už ocitám opäť v civilizácii a smerujem na Budču, následne po malom stúpaní vojdem do Zvolena z vrchnej časti zvanej Stráže. Celú cestu absolvujem priemerne za jednu hodinu. Veľa závisí od protivetra – keď veľmi fúka, oneskorím sa aj o 5 až 8 minút. Dážď ani zima mi nevadia tak veľmi ako silný vietor. Zaujímavé je, že vždy fúka oproti. Či ráno, alebo poobede. Už som sa minule s manželkou rozprával, že musíme vymeniť bývanie a prácu a bude to OK. Aj keď ani to nie je záruka, že ten hnusný vietor skrotím.

Motivácia a možnosti

Každodenné cestovanie na bicykli do práce spája dve odlišné činnosti - príjemné a zdravé s tým nevyhnutným (a nie vždy zdravým). Väčšinu času trávim v kancelárii na stoličke. Nie je to zlá práca, ale to sedenie je pomerne náročné na chrbtové svalstvo, krížovú oblasť a držanie tela. Niekedy som cítil bolesti pod lopatkami, inokedy v krku. Človek sa prirodzene hrbí a s tým sa spájajú všakovaké problémy. Bolesť krku nie je výnimka.

Vždy som mal rád pohyb, turistiku, túlanie sa a najmä posledných dvadsaťpäť rokov aj bicykel. V rámci možností času, rodiny, detí som sa na bicykel alebo na túru nedostal vždy tak často, ako by som potreboval a ako by bolo zdravé. Spojenie každodenného bicyklovania s možnosťou cestovať týmto spôsobom do práce a sedavého zamestnania sa mi javí ako ideálna kombinácia príjemnej a hlavne zdravej aktivity s pomerne jednotvárnou prácou a sedením na stoličke.

Tá hodinka strávená cestou do práce a hodinka cestou domov je úplne v pohode a zvládnuteľná. Pri porovnaní časovej náročnosti cestovania napríklad vlakom na trase Žiar - Zvolen je cesta na bicykli časovo dlhšia asi o 15 až 20 minút. To je zanedbateľné popri všetkých výhodách, ktoré cestovanie bicyklom prináša. O cestovaní autom ani nehovoriac. Ranná námaha so sebou prináša samozrejme aj potrebu hygieny. Ideálne je mať možnosť sa v práci po príchode osprchovať. Našťastie u nás v práci takú možnosť máme a je to na nezaplatenie. Predsa len, sme ľudia a lepšie sa cítime osprchovaní ako spotení a zalepení.

Príhody a udalosti

Na každodennom dochádzaní bicyklom je pekné aj to, že človek zažije takmer každý deň niečo zaujímavé. Niekedy príjemné a inokedy, naopak, radšej by som zabudol. Okrem zveri so štyrmi nohami a dvoma dvojradovými sadami zubov, lesknúcimi sa očami, stretám veľakrát aj zver na štyroch kolesách, alebo dvoch nohách.

Chodec idúci po ceste pravou stranou, celý v čiernom, bez reflexných prvkov alebo svetielka, v daždi nie je nič nemožné. Auto idúce v tme bez osvetlenia som už tiež videl. Skutočne, zažijem mnoho situácií. Veľakrát na kameru zaznamenám udalosti, ktoré si potom archivujem, pretože zachytávajú napríklad nejaké bezpečnostné incidenty na ceste, v meste a podobne.


Poruchy na bicykli, ako napríklad defekty, sa z času na čas objavia, ale našťastie (aj po posledných úpravách) úplne vymizli. Vážnejšiu poruchu na bicykli s fatálnymi následkami som mal v minulom roku, začiatkom októbra.

Pravdou je, že nie všetci cyklisti sme uvedomelí a nie všetci jazdíme tak, ako by sme mali.

Bol pondelok a deň predtým som si zakladal novú reťaz. Pravdepodobne som horšie znitoval články reťaze a niekde v okolí Hronskej Dúbravy mi to začalo škrabotať o predný prešmykač. Zastal som, skontroloval. Nič som neuvidel, nič sa mi nezdalo, že by bolo na reťazi poškodené alebo odtrhnuté. Tak som pokračoval ďalej. Pri ceste od štiavnickej križovatky do mierneho stúpania to už začalo reťaz zasekávať a vtedy som už tušil, že je zle.

Na kopček som vyšiel, ale ako som sa spustil z neho dolu, reťaz sa zasekla v pätke prehadzovačky, zašprajcovala sa do zadného ozubenia, následne mi odtrhlo celú prehadzovačku, dotrhalo lanko, roztrhlo reťaz, zlomilo štyri špice a ostal som stáť v najhoršom možnom mieste, bez akýchkoľvek známok civilizácie, počas čierno čiernej tmy.

Navyše bola pomerne zima, okolo 3 stupňov Celzia. Na dlhšie státie v cyklooblečení nie veľmi dobré. Podotýkam, že som zakladal asi tri dni predtým nové zadné koleso. Ako som tam tak stál, po chvíli sa začalo z neďalekých kríkov ozývať jelenie vábenie a zvuky nadržaného samca. Zvuky sa postupne približovali. Už som kalkuloval, čo urobím, ako sa budem brániť, prípadne, čo alebo ktorú časť tela obetujem. .

Bicykel bol nepojazdný. Musel som uvoľniť zadné koleso, odmotať lanko, reťaz, aby sa dalo otáčať. Po čiastočnom spojazdnení bicykla som sa skúsil od toho miesta vzdialiť a pomaly, tlačiac bicykel, som sa pobral v smere do práce, čo najďalej od tmavej chrapače a stískajúc lícnice aj od náruživého jeleňa.

Popri tlačení bicykla som zavolal kolegovi do práce, ktorý ma ochotne prišiel aj s bicyklom vyzdvihnúť a bezpečne doviezť do práce. Akurát sa chystal z Turovej do Zvolena, takže bol prakticky kúsok odo mňa. Bicykel som opravil, prehadzovačku vymenil, lanko s bowdenom tiež. Koleso som si dal spraviť v servise vo Zvolene, predsa len, výmena špicov a docentrovanie nie je len tak na kolene možné.

Poobede už bol bicykel pripravený na jazdu domov. No, skúsenosť to bola veru zaujímavá. Našťastie sa mi nič nestalo, ani som nespadol, nezranil sa. Všetko dobre dopadlo. Doteraz na to spomínam a v kútiku duše sa na tom aj zasmejem.

Trocha štatistiky

• Ročné kilometre: cca 12 000 – 15 000
• Mesačné kilometre: cca 1200
• Nehody, kolízie, pády: 0
• Defekty (2022 – 2024): 5 (z toho v 2024 – 0)
• Najlepší, najhorší čas: 53 minút (slnečno, bezvetrie) / 80 minút (po roztrhnutí lanka zadnej prehadzovačky v polceste domov)

Bezpečnosť na cestách

Som cyklista. Som aj vodič. Teda obojživelník. Viem sa teda vcítiť do pozície oboch poddruhov homo sapiens. O cyklistoch, ako účastníkoch cestnej premávky, sa už popísalo mnoho článkov a analýz. Pravdou je, že nie všetci cyklisti sme uvedomelí a nie všetci jazdíme tak, ako by sme mali. Rovnako výbava cyklistu, čo sa týka osvetlenia a reflexných prvkov, sa líši od jedného k druhému.

Takíto kvázi-cyklisti robia cyklistom všeobecne zlé meno a veľakrát sa negatívnemu postoju vodičov motorových vozidiel ani niet čo čudovať. O chodcoch, dokonca aj cyklistoch-samovrahoch, oblečených celých v čiernom bez akejkoľvek reflexnej plôšky alebo svetielka, idúcich po ľubovoľnej strane cesty, radšej pomlčím.

Vodiči áut sú spravidla už vopred pred-nahnevaní na akéhokoľvek cyklistu, ktorého na ceste uvidia. Aj keď na to nie je žiadny dôvod, cyklista ide správne, je osvetlený a správa sa disciplinovane. Bohužiaľ, majú tendenciu hádzať nás všetkých do jedného vreca. Pri jazde nás veľmi často obmedzujú, ohrozujú, myškujú nás, riskujú a najradšej by nás vytlačili do rigolu a večného zabudnutia.

Nie všetci vodiči sú zlí a agresívni. Veľmi veľa je takých, ktorí cyklistu obídu doslova cez celý druhý pruh a presahom vpredu a vzadu aj desať metrov. Je to o ľuďoch. Stalo sa mi už niekoľkokrát, že popri mne prejde auto, spomalí, otvorí sa okienko a dostane sa mi milého slova, alebo povzbudenia. Vtedy mám taký super pocit.

Myslím si, že na cestu by nemal ísť nikto bez preukázateľnej znalosti predpisov z cestnej premávky, v ideálnom prípade nikto, kto nemá vodičák.

Osvetlenie bicykla

Staré dobré pravidlo hovorí – vidieť a byť videný. Toto by mala byť základná mantra každého cyklistu, chodcu a vodiča. Nielenže v skorých ranných hodinách potrebujete dobre vidieť, ale je potrebné, aby ostatní videli vás. V súčasnej dobe je množstvo druhov a typov svietidiel na bicykle, nebudem sa tu stavať do pozície odborníka. Každý si musí svetielko vybrať podľa toho, kadiaľ chodí, v akom počasí a na aké dlhé trasy.

Osobne používam 6000-lúmenové predné osvetlenie, ktoré je neoceniteľné v prípade úplnej tmy. Kto také niečo má, vie, čo to dokáže a vie o čom hovorím. Treba to ale používať s rozumom, pretože to svieti na úrovni svetlometov automobilu a môžete s tým, v prípade, ak máte zle nastavenú výšku a sklon, oslepovať oprotiidúcich vodičov.

Ako zadné osvetlenie odporúčam inteligentnú červenú blikačku s detekciou brzdenia. Tým nielen dáte vodičom idúcim za vami vedieť, že ste na ceste, ale keď zabrzdíte, tak to budú vidieť tiež. Takéto zadné svetielko vydá jasný červený svetelný signál, ktorý hovorí tým za vami, že brzdíte.

Kamera – áno, či nie?

Dám vám dobrú radu – ak ešte nemáte kameru, kúpte si ju. Najlepšie je dať si ju na prilbu. Zachytí presne to, čo vidíte vy. Môže sa zdať, že je to veľká investícia. Kvalitnejšie kamery nie sú lacné, existuje mnoho značiek, s veľmi dobrou kvalitou záznamu. Akákoľvek kamera vám môže nenahraditeľne pomôcť pri dokazovaní priestupku alebo nebodaj trestného činu agresívneho vodiča.

Najazdím približne 1 200 km mesačne a som na cestách v skoré ráno a skoré poobedie, bez dvoch-troch mesiacov v roku, keď je zimné počasie, poľadovica, prípadne sneh. Pri takejto porcii kilometrov zažijem naozaj všeličo, nezvyčajné veci, prekvapenia, strety so zverou, príjemné a milé stretnutia, niekedy doslova ukážkové spolužitie áut a cyklistov a inokedy zas pravý opak.

Rôzne, najmä nebezpečné situácie na ceste ma začiatkom minulého roka primäli k tomu, že som si zaobstaral jednoduchú kameru, s pomocou ktorej som mal zdokumentovanú každú cestu ráno a poobede na bicykli. Kvalita záznamu zodpovedala cene, takže chtiac-nechtiac som časom aj tak skončil pri značke GoPro, ktorej som sa doposiaľ zubami-nechtami vyhýbal a ktorá bola asi 15-krát drahšia ako tá pôvodná. Ale ten obraz, ten obraz... Kto pozná, vie. Je dobré mať v prípade incidentu všetko kvalitne zaznamenané, vrátane GPS polohy, rýchlosti, zvuku, bez zbytočného chvenia obrazu a s neuveriteľnými detailmi.

Minulý rok sa mi napríklad podarilo zaznamenať vo Zvolene situáciu, keď auto zrazilo staršiu pani priamo na prechode. Pani sa našťastie nič vážneho nestalo, ale môj dôkazový materiál z kamery bol pre políciu veľmi užitočný.