Zoberie Západ na vedomie opakované podnety Si Ťin-pchinga? (1.)

Návšteva mala okrem výrazne ekonomického zamerania aj symbolický charakter. Bola spojená s pripomenutím tohtoročných historických udalostí. Vo Francúzsku išlo o 60. výročie nadviazania diplomatických stykov, v Srbsku sa časovo priamo prelínala s 25. výročím bombardovania čínskeho veľvyslanectva v Belehrade letectvom NATO a v Maďarsku súvisela so 75. výročím nadviazania diplomatických vzťahov.

Médiá zdôrazňovali, že čínsky vodca prišiel do Európy po štyri a pol roku. Jeho prijatie vo všetkých troch štátoch bolo dôstojné a svedčilo o rešpekte, ktorý Čína v Európe má.

Mediálny hlavný prúd najviac očakával od návštevy Francúzska. Podľa nich Emmanuel Macron a Ursula von der Leyenová mali totiž Si Ťin-pchinga „vyškoliť“, o kde čom „presvedčiť“ a „nahovoriť“ aj na protiruské kroky. Vonderleyenovsko-michelovské vedenie EÚ, jeho stúpenci i ťažké propagandistické delostrelectvo médií hlavného prúdu zatiaľ nejaví schopnosť (ochotu?) zohľadniť, že svet sa stáva multipolárny. V ňom sa musí s Čínou nielen rokovať ako rovný s rovným, ale aj pozorne počúvať, čo hovorí a i reagovať na to.

Cesty do Srbska a Maďarska médiá hlavného prúdu hodnotili ako podružné a neraz ich až dehonestovali, najmä poukazovaním na údajnú izolovanosť týchto štátov. Partnerstvo a spolupráca s Čínou však v týchto krajinách vysoko ocenili a zaznela aj podpora politiky súčasného pekinského vedenia. Na Západe sa to nestretlo s porozumením. Kdesi v pozadí cítiť potláčaný strach z toho, že dobrý vzťah k Číne sa môže v EÚ, prípadne v celej Európe, rozšíriť a pôsobiť ináč, ako si to predstavujú v Bruseli a Washingtone.

O zahraničných cestách čínskeho vodcu Si Ťin-pchinga

Ak nepočítame Rusko, Si ako čínsky vodca prvýkrát prišiel do Európy v marci 2014 do Holandska na 3. jadrový bezpečnostný samit. Na prvých štátnych návštevách bol na „turné“ po samite postupne vo Francúzsku, Nemecku a Belgicku. Neskôr navštívil Bielorusko, Veľkú Britániu, ČR, Srbsko, Poľsko, Španielsko (2x), Fínsko a Portugalsko. V roku 2019 Si navštívil Európu dvakrát. V prvom prípade išlo tiež o „turné“ v Taliansku (22. – 24. marca), trpasličom štáte Monaku (24. marca) a Francúzsku (24. – 26. marca). Druhýkrát tu bol 10. – 12. novembra v Grécku (cestou na samit BRICS v Brazílii).

Ak sa zohľadnia aj návštevy v jednotlivých európskych štátoch na multilaterálnych akciách, pribudne ešte Švajčiarsko, teda bez Ruska Si Ťin-pching bol v 14 európskych štátoch. Najčastejšie, až päťkrát, bol vo Francúzsku. Rovnako často bol aj v USA. Najviac ciest, a to osem, uskutočnil do RF, čo dokazuje, že Čína sa nezaoberá otázkou, či je Rusko súčasťou Európy alebo nie, ale s ním má najrozsiahlejšie vzťahy zo všetkých štátov na svete.

Slovensko sa do cestovného programu súčasného čínskeho prezidenta zatiaľ nedostalo. Ten novozvolenému prezidentovi SR Petrovi Pellegrinimu zablahoželal. Predchádzajúci čínsky vodca Chu Ťin-tchao SR navštívil Slovensko v júni 2009.

Nezaoberáme sa návštevami štátnikov v ČĽR, ale predsa len doplníme, že v januári 2004 tam bol prezident SR Rudolf Schuster. V júni má ísť do Pekingu predseda vlády SR Robert Fico. Iste sa pri tom zohľadnia výsledky i duch májovej európskej cesty Si Ťin-pchinga.

O európskych návštevách Si Ťin-pchinga v roku 2019

Vrátime sa k návštevám čínskeho vodcu v Európe v roku 2019, lebo odvtedy sa vzťahy Pekingu so Západom i celková situácia vo svete výrazne zmenili, ale pôsobia aj dlhodobejšie trendy. Chúlostivé je, že pozícia Západu sa vo svete odvtedy oslabila. Bokom necháme problémy USA, ktoré pokrytecky kompenzuje rastúcim obviňovaním ČĽR a nepriateľskými krokmi voči nej. Hrozivejšie pre nás je však to, že politika vonderleyenovsko-michelovského vedenia dostala EÚ do vážnych vonkajších i vnútorných problémov. Navyše sa pri tom v mnohých nezápadných štátoch sprofanovala.

V prípade ČĽR to je naopak. Hoci má tiež svoje ekonomické problémy, jej sila rastie a vo svete (na zlosť Západu, najmä USA) stúpa aj vplyv a prestíž. Západ to znervózňuje. Čínu považuje za svojho hlavného konkurenta a často s ňou hovorí zastaralým slovníkom z pozície nadradenosti a sily a začal šíriť sinofóbiu. Peking zostáva trpezlivý, robí si svoju politiku a zvýrazňuje potrebu vytvorenia multipolárneho sveta, čo väčšina Západu pod tlakom USA odmieta pripustiť.

Cesta do Európy v roku 2019 sa začínala v Taliansku. Bol to jediný štát G7, ktorý sa pripojil k čínskej Iniciatíve pásu a cesty (ďalej len IPC). Na stretnutiach Si Ťin-pchinga s prezidentom Sergiom Mattarellom a predsedom vlády Giuseppem Contem pripomenuli aj 15. výročie strategického partnerstva medzi Čínou a Talianskom. Memorandum o porozumení v rámci IPC malo potenciálnu hodnotu 20 miliárd eur a uzavreli sa aj dohody o podpore čínskeho cestovného ruchu v Taliansku a investíciách do talianskych železníc a letísk.

Odvtedy sa v Ríme trikrát zmenili vlády. Populistická Giorgia Meloniová (v mladosti aktívna v neofašistickej organizácii), ktorá sa stala predsedníčkou vlády v októbri 2022, sa vydala vypočítavo na „tvrdú“ prowashingtonskú cestu. V decembri 2023 talianska vláda na radosť USA ohlásila, že Memorandum o porozumení nepredĺži.

Vo Francúzsku sa E. Macron ako relatívne nový prezident snažil prezentovať jednotu EÚ (ale ukázať aj svoje ambície silného muža Európy) a na stretnutie s čínskym vodcom prizval aj nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú a predsedu Európskej komisie (ďalej len EK) Jeana-Clauda Junckera. Rokovania mali bilaterálny, ale aj štvorstranný charakter.

Čína s Francúzskom podpísala 15 dohôd, najmä v oblasti letectva, energetiky a lodnej dopravy. Na štvorstrannej úrovni sa hovorilo o iránskom jadrovom programe, situácii na Kórejskom polostrove, rozvoji Afriky a multilateralizme. V nasledujúcich rokoch sa pri riešení týchto problémov nepodarilo nájsť spoločný postup EÚ s ČĽR. Jednou z príčin sa stalo podriadenie sa nového vedenia EÚ záujmom Washingtonu, ktorý v októbri 2022 v Národnej bezpečnostnej stratégii vytýčil ostrý prístup voči Číne zdôvodňovaný potrebou zvýšenia konkurencieschopnosti. USA posilnili aj angažovanosť v indicko-tichooceánskom priestore (vrátane Taiwanu), do čoho sa rôznym spôsobom neraz s protičínskym aspektom zapájajú aj EÚ a niektoré jej štáty. Čína sa pre USA oficiálne stala protivníkom č. 1.

Grécko, ktoré Si Ťin-pching navštívil neskôr, má od roku 2006 s ČĽR vzťahy strategického partnerstva. Počas gréckej finančnej krízy sa vzťahy posilnili. V roku 2017 vláda Alexisa Tsiprasa zabránila EÚ vydať vyhlásenie odsudzujúce čínske aktivity v Juhočínskom mori a nedodržiavanie ľudských práv Pekingom. Atény oceňujú aj pevný postoj Číny v otázke Cypru. V auguste 2018 Grécko podpísalo Memorandum o porozumení v rámci IPC. V apríli 2019 sa pripojilo k spolupráci medzi Čínou a krajinami strednej a východnej Európy, čím tento projekt získal formát 17 + 1. V rokoch 2021 – 2022 z neho vystúpili 3 pobaltské štáty. V marci 2023 české ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že po ruskej invázii na Ukrajine nie je aktívnym členom tohto formátu, lebo podľa jeho názoru nemá ani budúcnosť.

Napriek zmenám v podmienkach pandemickej krízy grécko-čínska spolupráca pokračuje. V roku 2019 Bank of China otvorila svoju prvú pobočku v Grécku. Neštandardným na pomery v EÚ bolo, že pravicovo-konzervatívny predseda gréckej vlády K. Mitsotakis v júli 2021 telefonicky zablahoželal Si Ťin-pchingovi k stému výročiu vzniku KS Číny. Tŕňom v oku neoliberálom je prístav Pireus, ktorý sa považuje za úspešný krok v rámci IPC. Čínska štátna spoločnosť China Ocean Shipping Company (v skratke COSCO) vlastní v prístave väčšinový podiel 67 %. Európske združenie prístavov vo februári 2024 vylúčilo zo svojich radov Pireus kvôli „bezpečnostným“ obavám z čínskeho vlastníctva. Čína prisľúbila aj účasť na výstavbe železničnej trate Atény – Budapešť, ktorá vedie cez Belehrad a Skopje.

František Škvrnda

(Nové slovo)

(Pokračovanie)