Škola

V dnešnej dobe je škola veľmi dôležitá vec. Učíme sa čítať, písať, počítať a rôzne iné veci. Učíme sa základy fyziky, geografie, biológie, umenia, literatúry, histórie a rôznych ďalších vecí. No málokto si uvedomuje, že škola nás nenaučí starať sa o seba v dospelosti.

Tu som otvorený argumentu, že základy samostatného života má dieťaťu predať rodič. Plne s tým súhlasím, no na druhú stranu, od čoho je teda škola? Máme vedieť koľko prezidentov mali Spojené štáty americké, máme vedieť koľko diel napísal Jules Verne, máme vedieť určiť, kde leží Aljaška pomocou zemepisnej dĺžky a šírky, máme poznať všetky fyzikálne zákony a ich vzorce, máme vedieť rozoznať autora obrazu, alebo vedieť koľko nervov máme v tele. Máme vedieť rozoznať každý jeden druh hmyzu, ale aj vzorec na výpočet molovej hmotnosti chrómu. Zároveň máme aj vedieť vypočítať kvadratickú rovnicu s troma neznámymi a odrecitovať Rilkeho báseň. Zdá sa Vám to veľa? Mne totiž áno.

Musíme si uvedomiť, že nie všetky postupy, vzorce, príklady a názvy diel sa nedajú zapamätať naraz. Všetko má svoju postupnosť a načasovanie. Ja osobne sa zaujímam o literatúru, filozofiu, fyziku, metafyziku a informatiku. Veľa? Áno, ale nerobím to všetko naraz. Všetko má svoj čas. Nemôžem naraz písať kód webovej stránky a písať báseň rovnako, ako nemôžem naraz počítať fyziku, premýšľať nad teóriou relativity a zároveň filozofovať nad princípmi života. Takto sa to proste nedá.

Tento článok som sa rozhodol napísať preto, aby sa učitelia vedeli vžiť do kože svojich žiakov, no zároveň aj preto, aby sa žiaci vedeli vžiť do kože učiteľa. Sám by som sa učiteľom rád stal, no nikdy by som svojich žiakov nenútil nasilu sa niečo naučiť naspamäť a keď bude stáť pred tabuľou, bude len recitovať a keď ho preruším, nebude mi na otázku vedieť odpovedať. Memorovanie nie je správnym prístupom k učeniu. Iste, v niektorých vedných oblastiach áno, ale nie pri vysvetľovaní učiva základnej školy.

Skrátene, ide o to, že náš dnešný vzdelávací systém za veľa nestojí. Z vlastných skúseností viem, že sa žiaci a študenti učia viac o dejinách USA než o dejinách Slovenska. Je smutné, že musíme vedieť, v ktorých rokoch bojoval Sever proti Juhu, ale nevieme, kde sa narodil Ľudovít Štúr, otec našej krásnej a milovanej slovenčiny (Uhrovec). Smutné je aj to, že musíme presne vedieť, kde a kedy sa narodil Arbahám Lincoln, ale nevieme, kto v roku 1852 urobil reformu slovenčiny (Martin Hattala).

Nevieme nič o zvykoch našich predkov, starých Slovanov, ale vieme, koľko Indiánskych kmeňov v Severnej Amerike bolo vyhubených kvôli kolonizácii. Žiaľ, musím priznať, že ani ja sám veľa o zvykoch našich predkov veľa neviem, no čas túto chybu napraví.

Štúdium je veľmi dôležité, ale je dobré si uvedomiť, že nie každý má vlohy na to, aby sa dostal na vysokú školu a dokončil ju. Preto učiteľ nemôže čakať od žiaka záujem, ak ho ten konkrétny predmet vôbec nezaujíma.

Na školách chýba manuálna práca, žiakom chýba motivácia k učeniu. Niekedy, keď som navštevoval základnú školu v našej obci ja, snažili sme sa pre dobré známky a pochvalu doma. Dnes je to inak. Dnes rodičia deti motivujú drahými darmi, telefónmi, tabletmi, počítačmi, hrami a podobne. A to všetko už od útleho veku.

A to pre dieťa nie je zdravé. Keď som mal ja sedem rokov, štiepal som drevo. Bola to drina, ale chcel som pomôcť svojmu otcovi. Chcel som sa zachovať ako správny syn a (snáď) mi to aj vyšlo. Dnešné sedemročné deti sa hrajú na tablete. Vidíte, v čom je ten rozdiel?

Teraz otázka na mladšie ročníky, ak toto čítate, položte ju svojim deťom. Kto bol Alexander Dubček? Predpokladám, že to všetci dobre vieme, no vedia to aj Vaše deti? Alebo vôbec nemajú potuchy o vrcholovom predstaviteľovi Pražskej jari? Otázka na zamyslenie.

Ďalšia samostatná kapitola je náboženstvo na štátnych školách. Podľa môjho názoru nemá náboženstvo na prvom stupni základnej školy čo hľadať, pokiaľ to nie je cirkevná škola, samozrejme. No nesúhlasím s názorom, že by náboženská výchova mala byť známkovaná. Rovnako tak nesúhlasím so známkovaním telocviku, pretože nie každý zvládne náročné cviky a kvôli telesnej výchove by mal opakovať ročník.

Ale vráťme sa k tomu náboženstvu. Dobre. Predpokladáme, že máte dieťa na štátnej škole vo Vašej obci alebo meste. Vaše dieťa príde na konci školského roku domov s tým, že prepadá z telocviku a náboženstva. Čo by ste na to povedali? Na základnej škole?

Neviem, ako Vám, ale mňa by to poriadne naštvalo a radšej by som si uplatnil právo vzdelávať dieťa doma. Pre tých, ktorí o tom doteraz nevedeli, je to možné, no je to hodnotené ako individuálne vzdelávanie a potrebovali by ste na to pedagogickú kvalifikáciu. No dá sa to aj bez nej, ak máte vo svojom okolí nejakého učiteľa, ktorý je momentálne bez práce a bol by ochotný Vám pomáhať s domácim vzdelávaním Vášho dieťaťa, nebol by s tým problém.

Takýmto spôsobom by ste mohli dieťaťu predávať Vaše znalosti, no museli by ste sa držať učebných osnov. Z toho teda plynie, že svoje dieťa by ste takto pripravili o nových spolužiakov a kamarátov, no na druhú stranu, uchránili by ste ich od šikany a podobných záležitostí.

V konečnom dôsledku, aj keď úroveň vzdelávania na Slovensku zo dňa na deň klesá, je predsa len lepšie nechať dieťa chodiť do školy a bojovať za jeho práva v škole, kým nebude dostatočne staré a vyspelé na to, aby sa dokázalo brániť a hájiť svoje práva samé.

Čo sa týka výberu odboru na strednej škole, dieťa by si malo vybrať samo. Nechajte ho, nech si svoj smer určí samo. No jednu radu by som Vám predsa len dal. Usmerňujte svoje dieťa už odmala. Ak vidíte, že má talent na hudobný nástroj alebo vie pekne kresliť, dajte svoje dieťa na umeleckú školu, aby mohlo svoj talent rozvíjať. Pokiaľ sa dieťa odmala zaujíma o manuálnu prácu, nechajte ho, nech ide za strojára, elektrikára alebo automechanika. Na tomto princípe to všetko funguje.

Ak sa Vám zdá, že Vaše dieťa je šikovné, čo sa týka učenia, má vysoké ambície a viete, že má na to dosiahnuť titul, gymnázium je jasná voľba. Tam môže rozvíjať svoj všestranný talent na učenie.