Čo si myslíte, oľutovala niekedy mačka rozhodnutie pridať sa na svojej životnej ceste k človeku? Možno ani netušila, alebo skôr určite netušila, čo ju čaká. Možno to bola vypočítavosť, ktorá sa jej toľko pripisuje, čo ju dohnala do náručia človeka. Veď v prírode sa predsa len ťažšie žije. Rozhodne omnoho ťažšie ako v blízkosti človeka, kde je dostatok potravy a tepla a niekedy aj toho ľudského kontaktu.

kocúr na strome

Život v divočine je drsný a ide tam skutočne len o prežitie. A na to je potreba silu, zdravie a šikovnosť. Mačka ako predátor a lovec musí byť ostražitá, tichá, nenápadná a rýchla. Loviť nie je zábava, loviť znamená prežiť. A prežitie, čiže udržanie rodu,  je to jediné, na čom záleží.

Pobyt v blízkosti človeka mačke uľahčil situáciu. Potrava bola na blízku, takmer na dosah labiek. Netrebalo sa starať o jej zložité vyhľadávanie. No čo viac potrebovala, mala potravu a prístrešok, a relatívny pokoj od možných nepriateľov. Vďaka tomu bol priestor na množenie a rast novej generácie mačiek, ktorá podľahla domestikovaniu.

Mačky sa svojej novej životnej role, strážcu sýpok, lodí a celkovo zásob ľudskej potravy zhostili priam kráľovsky. Vyzeralo to ako idylická symbióza človeka a divokej nespútanej šelmy.

Svojou šikovnosťou, prístupom k životu a fyzickou krásou pútali mačky ľudskú pozornosť. Rýchlo sa prepracovali z od lovu myší do palácov, kde si užívali oprávnený záujem širokej populácie. Niekde sa stali dokonca božstvom, chránené monarchami. Zdobené šperkami sa ladne prechádzali palácmi a užívali si plnými dúškami svoje postavenie.

mačka na tráve

Nič však netrvá večne a tak i táto idylka musela byť ukončená. Náboženstvo, ktoré chcelo potlačiť ženské pokolenie a jeho práva sa obrátilo proti prírode, jej silám a umu, a mačky spolu s údajnými čarodejnicami boli neľudsky mučené a horeli na hraniciach. Nespočetné množstvo nevinných žien a ich mačacích spoločníčok spoločne umieralo v mene boha , na ktorého sa cirkev hrala, aby si udržala svoje výsostné postavenie, moc a bohatstvo.

Možno práve vtedy mačka zapochybovala, či neurobila v minulosti chybu, keď sa  pridala k človeku a začala s ním zdieľať svoj život. Na začiatku mu predsa pomáhala, v podstate nezištne. Prečo sa proti nej obrátil?

To  je ale práve človek, jeho povaha a postoj, v ktorom  sa ukrýva hra na stvoriteľa, ktorý všetkému rozumie a vládne tvrdou rukou. Mačka už nemala na výber, nešlo vrátiť časy minulé. Musela zotrvať a prečkať túto genocídu jej rodu. Nešlo to zvrátiť, ani tomu utiecť. Nevedela, čo sa stane, jednoducho asi len verila v človeka a tak  ho nasledovala. Bola to ale chyba?

Mačka sa časti svojej slobody vzdala, no niečo si predsa len ponechala. Nikdy sa celkom nepodrobila človeku a jeho manierom, či predstavám. Aspoň nie vedome, dobrovoľne. Človek sa ale tiež nechcel vzdať. Ani mačiek, ani divokých šeliem a už vôbec nie svojho postoja pána tvorstva.

Lola a sušený catnip

V mačkách videl potenciál. Veľký potenciál, s ktorým sa dalo ďalej pracovať. Vylepšovať ho. Teda aspoň tak si to myslel. Mačky, hoc boli prírodou vybavené všetkým, čo k prežitiu potrebovali, začal modifikovať. Našiel nástroje a spôsoby, ktorými sa mohol konečne hrať na boha, ako si vždy prial. Pustil sa do práce. Krížil, modifikoval, upravoval. Tam skrátil uši, tam predĺžil chvost, ubral na objeme tela, skrátil končatiny, dofarbil srsť. Skladal si mačky podľa svojich divokých predstáv a hrdo sa bil do pŕs, čo stvoril.

Príroda a jej umenie tvorby života sa mu zdali málo. Nedokonalé, neúplné, nepekné. Teraz mohol mať takmer všetko podľa seba, ako len chcel. Mačky sa množili, krížili, množili a krížili. Z pôvodných divokých nespútaných šeliem vznikali nové produkty a tiež nepodarky a polotovary.

Oľutovala mačka, že  zostala pri človeku? Mohla sa brániť? Vymaniť z jeho spárov a ubrániť sa genetických hrám? Bolo už neskoro, kroky, čo sa stali už nebolo možné vrátiť späť. Manufaktúra na mačky sa rozbehla.

Príroda je múdra, vie čo je treba. Je skromná a pokiaľ netreba nehýri. Vie, čo sa má a čo je nutné. Šetrí, vie, že najdôležitejšie je prežiť. Všetko ostatné je len malichernosť. Človek je ale iný. Pokiaľ môže, rád si všetko prispôsobí, alebo utvorí nanovo. Jeho domov poskytuje ochranu, teplo, pokrm a celkovo podmienky pre oveľa pohodlnejší, pokojnejší a prívetivejší spôsob života a tak tomu prispôsobuje aj mačky.

Aj keď exteriér sa rýchlo menil podľa exotických prianí človeka, nespútaný spirit mačke ostal.Tisíce generácií šľachtenia, vylepšovania a najrôznejších modifikácií, ale mačka sa nikdy nepodrobila úplne. Fyzicky áno, nemá na výber. Nedokáže sa človeku ubrániť. Jeho ruky číhajú všade a má mocné nástroje.

To, ale čo človek nikdy nezlomil a nezlomí je mačací duch, jej osobnosť, to čo robí mačku mačkou. Nespútanosť a osobitosť, ktorá nejde genetickými pokusmi podmaniť. Mačka bola je a verím, že aj ostane vždy “svoja”.

Zostala s človekom. Navzdory všetkému, čo zažila. Nevzbúrila sa, netrestá ho. Naopak, stále mu dáva šancu.

Človek stvoril domácu mačku, vyšľachtil  si plemená, vybudoval kolónie polotovarov a vyhladil mnohé divoké šelmy, alebo sa o to pokúsil. Veľa mačiek aktívne využíval a využíva na testovanie svojich výmyslov a na mnohých si vybíja svoju zlosť a úbohosť.

Mačka ale trpezlivo čaká. Čaká, že človek konečne dostane rozum a napraví, čo spôsobil.  Ferálne mačky na uliciach sa premnožujú. Kolónie majú svoje problémy a bývajú mestám a obciam na obtiaž. Na druhej strane sú mačky šľachtené a množené na zákazku, aby sa uspokojil dopyt človeka po ich kráse, noblese a exotickému zjavu.

Nie je to paradox? Nebolo by lepšie vyriešiť radšej nelichotivú situáciu mačiek bez domova na ulici, než produkovať nové a nové plemená? Nie je zodpovednosťou človeka postarať sa o to, čo si skrotil, podmanil a potom sa toho hanebne zbavil?

Nie, nechcem ukazovať prstom, nechcem poučovať a ani na nikoho útočiť. Chcem len apelovať na človeka, ktorý má v rukách moc všetko zmeniť. Jednotlivec má tú moc!

hračky, zábava, hry
Robin Bella Lola

Stačí veľmi málo. Nájsť v srdci lásku a doma teplé miesto pre nejakého toho najdúcha, čo potrebuje ľudské pohladenie, opateru a lásku. Darovať domov potrebnému je jedna z najkrajších vecí, akú človek môže vykonať. Nikto z nás nezmení svet, názory masy. Každý z nás ale môže zmeniť seba, ísť príkladom a ovplyvniť tak i iných. Mačky nám šancu dali, dajme im ju aj my. Šancu na lepší život!

Článok bol v upravenej podobe uverejnený v odbornom mesačníku Pes a mačka: ISSN: 1335-7778, číslo 10/2018, XVIII. Ročník.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..