Prekliaty básnik zmizol pred viac ako 20 rokmi. Je však možné, že stále žije?
Hovorí ti niečo slovné spojenie prekliaty básnik? Niekto len bezradne pokrčí plecami, iný možno z pamäti vydoluje najznámejších prekliatych básnikov ako Paul Verlaine či Arthur Rimbaud.
Charakteristickým znakom týchto (a iných) autorov bola rebélia voči ustrnulému poriadku, vzývanie slobody, neochota či neschopnosť prispôsobiť sa spoločenským normám a často deštruktívny životný štýl plný psychických chorôb, drog a alkoholu.
Nie je teda prekvapivé, že títo autori často páchali samovraždy, prípadne zomierali v mladom veku. Pocit prekliatosti však nie je viazaný výlučne na Francúzsko a obdobie Rimbauda.
Báseň Karla Šebka zo zbierky Probuď se anděli, peklo spí
V širšom slova zmysle sa dá povedať, že do tohto „okruhu“ môžeme zaradiť autorov, ktorí sa počas svojho života pohybovali na okraji spoločnosti aj literárneho diania a ktorí boli docenení až po svojej smrti (ak vôbec).
V tomto článku by sme ti chceli predstaviť asi jedného z najznámejších českých prekliatych básnikov. Jeho meno je Karel Šebek a svojím životným príbehom a dielom pôsobí priam neuveriteľne. Záver jeho života potom patrí k asi najväčším záhadám českého literárneho sveta.
70. roky
Tento svojrázny surrealistický básnik sa narodil v roku 1941 ako Karel Štětka. Až po Karlovej maturite nechal jeho otec kvôli posmechu celú rodinu premenovať na Šebkovcov. Na Šebka malo veľký vplyv detstvo, ktoré prežil so svojou babičkou v Jilemnici. Doma ho totiž nečakala žiadna rodinná idylka.
„Foter tak nadával matke do k**iev, že som si o pol tretej ráno vzal žiletku a podrezal som si krk," prezradil samotný básnik v rozhovore z roku 1994. Šebek našiel východisko z tejto neutešenej reality nielen u svojej babičky, ale aj v literatúre. O tú sa zaujímal v podstate od detstva. Učaroval mu hlavne surrealizmus a výrazne ho ovplyvnili viacerí svetoví a českí básnici tohto smeru.
K jeho záľubám tiež patrilo takmer až obsedantné prepisovanie celých kníh na stroji. Prepísal takto niekoľko stoviek kníh, vrátane viacerých dôležitých spisov Andrého Bretona, Benjamina Péreta, Tristana Tzaru či Paula Éluarda.
Po absolvovaní maturity si Šebek urobil sanitársky kurz a nastúpil ako zamestnanec do psychiatrickej liečebne. Aj toto prostredie naňho vplývalo veľmi inšpiratívne. Okrem iného zistil, že fantázie schizofrenikov či inak duševne chorých majú veľmi blízko k poézii.
Karel Šebek (vľavo), 70. roky
Spolu s niekoľkými pacientmi sa pokúšal z liečebne utiecť za hranice. Plán sa však nepodaril a Šebek sa v tej chvíli pokúsil o samovraždu. Podobné pokusy budú v jeho živote prítomné už navždy. Do liečebne sa vrátil, ale tentokrát ako pacient.
Po smrti rodičov a blízkeho priateľa, bratranca a psychológa (a taktiež básnika) Zbyňka Havlíčka ostal Karel Šebek odkázaný na malý invalidný dôchodok, pomoc svojich priateľov a pobyty v liečebniach.
Čo sa týka jeho diagnózy, najčastejšie sa objavuje termín úzkostná toxická psychóza. Šebkov priateľ Pavel Řezníček zmienil, že možno trpel schizoidnou poruchou osobnosti. Šebek dobrovoľne experimentoval s najrôznejšími drogami (napr. LSD), čo sa v nemalej miere premietlo aj do jeho tvorby.
Karel Šebek a Pavel Řezníček, začiatok 70. rokov
Písanie básní preňho bolo ako dýchanie a každý deň chrlil množstvo nových textov. Pavel Řezníček sa k jeho textom dostal prostredníctvom jedného samizdatového zborníka a okamžite ho nadchli. „Šialene som ho obdivoval,“ povedal Řezníček. „A pýtal som sa ho, Kájo, čo ti na to povedali doma, čo otec na to? A on povedal: 'On to vzal a omlátil mi to o hlavu!'“
Jeho bibliografiu sa pravdepodobne už nikdy nepodarí kompletne zrekonštruovať. Mnoho textov sa stratilo, viaceré z nich Šebek porozdával svojim priateľom. Okrem poézie sa venoval aj kolážam.
Keď jeden čas Šebek žil v komunite narkomanov, tak všetkým „naordinoval“ písanie poézie a lepenie koláží. Narkomani sa okamžite dali do tvorby, a to s neuveriteľnou vervou. Šebkova posadnutosť umením bola nákazlivá.
Samotnému Šebkovi sa za jeho života dostalo len malého kritického ohlasu. Publikoval väčšinou v samizdate či surrealistických časopisoch v Česku a zahraničí. Po roku 1989 sa jeho básne objavili v časopisoch Tvar, Literární noviny, ale aj vo Fragmente či Slovenských pohľadoch.
nedatované
Knižne mu vyšla len samizdatová zbierka Ruce vzhůru a časopis Tvar vydal ako svoju prílohu dve útle zbierky jeho poézie: Probuď se anděli, peklo spí (1994) a Ani hlt motýla (napísaná s Evou Válkovou, 1995). Obe tieto zbierky sa dajú dohľadať v archíve spomenutého časopisu.
Posledný fext
„Báseň je nezabudnuteľná hra na vlastný život.“
Fascinujúcim prvkom v Šebkovom živote je jeho urputná snaha o vlastné sebazničenie. Tá sa mu ale vôbec nedarila. Mal za sebou totiž viac než 30 neúspešných samovražedných pokusov. Skúšal sa obesiť, ale lano sa pretrhlo. Predávkoval sa liekmi, ale včas sa ho podarilo zachrániť. Ani prerezanie žíl nikdy neprinieslo vytúženú smrť.
Dva z jeho pokusov o samovraždu sú dnes už priam legendárne a neuveriteľné. V prvom prípade vyskočil zo štvrtého poschodia bytového domu v Prahe a dopadol na zaparkovaný trabant.
Auto zostalo totálne zdemolované, Šebek však skončil len s malou odreninou. Podarilo sa mu vstať, odísť kúsok ďalej a so zapálenou cigaretou v ústach vyčkať na záchranku.
70. roky
Druhým šialeným pokusom bol jeho stret s vlakom. Kráčal oproti rútiacemu sa vlaku priamo po koľajniciach. Vlak Šebka zmietol a poriadne dokaličil. Básnik sa ocitol na päť minút v klinickej smrti. Ale ani tento pokus nebol úspešný a Šebek sa dal zase rýchlo do poriadku.
Jeho blízky priateľ a spisovateľ Pavel Řezníček v tom mal jasno a Šebka nazval „posledným žijúcim fextom,“ teda nesmrteľnou bytosťou, ktorú nemožno usmrtiť či zraniť bežnými prostriedkami a ktorá sa v Čechách venuje svojmu morbídnemu športu.
Čo sa týka Šebkovej osobnosti, tak išlo o mimoriadne komplikovaného človeka. Jeho priatelia ho popisujú ako excentrického, depresívneho a osamelého. Často sa k nim nanominoval do bytu, kde prespával aj niekoľko týždňov, prípadne od nich drankal peniaze.
„Myslím, že mal viac démonov než anjelov,“ poznamenala jeho ošetrujúca lekárka Eva Válková, s ktorou napísal viacero básní. „Aspoň o tých démonoch častejšie hovoril a viac ho trápili.“
Pavel Řezníček, Eva Válková a Karel Šebek, 90. roky
Súčasný prozaik Emil Hakl poznamenal, že Šebek bol divoch, ktorý chľastal ako dúha. Napriek tomu s ním podľa Hakla bola akási zvláštna zábava.
„Ležal na matracoch a písal básne na papierové sáčky od rožkov,“ spomínal Hakl. „Bol to jeden z najnešťastnejších ľudí, ktorých som kedy stretol, a pritom s tým svojím nešťastím nikoho neobťažoval.“
Zmiznutie
„Život je choroba, ktorú je nutné prežiť.“
Záver Šebkovho života je rovnako fascinujúci ako záhadný. Naposledy bol videný 11. apríla roku 1995. Dostal priepustku z liečebne v Dobřanoch, kde vtedy žil a v Prahe navštívil niekoľko priateľov. Tí ho však odmietli, pretože sa správal dosť agresívne a požadoval od nich peniaze. Aby nejaké získal, tak sa dokonca pokúšal predať aj svoj milovaný písací stroj.
Naposledy ho videl jeho priateľ Miroslav Drozd. Šebek mu povedal, že sa chystá odísť do Francúzska (francúzsky vedel veľmi dobre) a prišiel sa rozlúčiť. Drozd si spomína, že mu dal peniaze a dokonca aj nové sako.
v roku 1995, krátko pred svojím zmiznutím
Na Šebkovom správaní mu v tej chvíli neprišlo nič podozrivé, ale spätne si myslí, že mal byť pozornejší. „Musím povedať, že si teraz uvedomujem, že mi to asi malo byť podozrivé,“ priznal Drozd. „Karel že by šiel do Francúzska? Ale na druhej strane prečo nie, pas mať mohol. Čo ja viem? Karel bol taký, aký bol. Takže ťažko povedať.“
Karel sa s Drozdom rozlúčil a zamieril na vlakovú stanicu. A tu sa jeho stopa kompletne stráca. Od tej doby je nezvestný. Jeho priatelia jeho zmiznutiu v prvých dňoch nepripisovali veľký význam, pretože Šebek mal vo zvyku vypariť sa aj na niekoľko týždňov, ale vždy sa napokon zase objavil.
Tentokrát sa to však nestalo a po prekliatom básnikovi sa zľahla zem. Väčšina teórií hovorí, že sa mu napokon skutočne podarilo spáchať samovraždu. V tom prípade je ale otázne, prečo sa ani dodnes nenašlo jeho telo.
„Neviem, čo si kúpil za tie posledné peniaze, čo dostal, ale myslím, že to nebolo k životu,“ vyjadrila sa Eva Válková. Podľa Pavla Řezníčka sa Šebek mohol stať obeťou vraždy nejakého drogového dílera, ktorý potom jeho telo niekde zakopal.
Alebo sa mu skutočne podarilo dostať sa do Francúzska? Podľa niektorých ľudí to nie je vylúčené a Šebek možno stále žije (alebo donedávna žil). Pavel Řezníček to však vždy považoval za krajne nepravdepodobné. Šebek bol podľa neho síce samotár, ale vždy okolo seba musel mať svoj okruh ľudí, bola to jeho potreba. Je nepravdepodobné, že by sa od nich izoloval.
Šebkove koláže
Úrady po psychiatrickom pacientovi pátrali pomerne vlažne, uspokojili sa s teóriou, že pravdepodobne spáchal samovraždu a úradne ho vyhlásili za mŕtveho.
Básnik Petr Král však prisahal, že Karla Šebka pred niekoľkými rokmi naisto videl v Benátkach. Král vysedával v jednej kaviarni, keď tu odrazu do nej nakukol prekliaty básnik. Keď si Krála všimol, okamžite sa dal na útek. Král ho prenasledoval, ale Šebkovi sa napokon podarilo zmiznúť v okolitých uličkách.
„Ako skončil, či je živý, to nikto nevie, ale myslím, že to patrí k jeho osobnosti,“ povedal k tomu evanjelický farár Tomáš Molnár, ktorý sa so Šebkom poznal a občas mu finančne vypomáhal. Ako by ale reagovali jeho priatelia, keby sa dnes Šebek z ničoho nič objavil?
„Ak by som ho teraz stretol, tak by sme sa asi bez nejakého pátosu pozdravili a naliali by sme mu trochu vína,“ povedal Molnár. „Ak by teraz prišiel, tak by som si povedal, že diabol existuje a že Karel je nesmrteľný,“ povedal na rovinu výtvarník a kameraman František Tůma.
V roku 2002 sa v Prahe konala výstava umelca Aleša Krejčího, pričom jeden z návštevníkov napísal do knihy návštev tieto riadky: „Je to pekné, ale mal by si maľovať ako Aleš Krejča a nie František Muzika! Karel Šebek.“ A písmo nápadne pripomínalo práve zmiznutého básnika, takže ktovie, ako to s ním napokon dopadlo.
Karel Šebek sa vďaka svojim priateľom stal vyhľadávaným autorom, a to nielen v Česku, ale aj v zahraničí. Mimo literárnych kruhov však stále ostáva prakticky neznámy. V rodnom Česku mu okrem vyššie spomenutých kníh vyšiel aj rozsiahly výber z poézie Dívej se do tmy, je tak barevná (rok po jeho zmiznutí, teda v roku 1996). Ten je však dnes už prakticky nedostupný (môžeš však skúsiť zapátrať v knižniciach či antikvariátoch).
Jeho koláže sa stále vystavujú na rôznych výstavách. V roku 2015, keď od jeho zmiznutia uplynulo 20. rokov, zorganizovali jeho priatelia básnici ďalšiu výstavu jeho diel a vydali aj útlu zbierku básní s názvom Zítra je nikdy.
Pod názvom Sanitka básně (2015) vyšli aj Šebkove básne, ktorá napísal spoločne s Evou Válkovou. Jeho život sa stal predmetom krátkeho študentského dokumentu Poslední fext (2002) a dokumentu Surrealismus za mřížemi (1998).
