Ako proti systému

Tomáš Profant

Z partnerského PoleBlogu tentokrát vybíráme recenzi na islandské filmové drama Žena v boji, které jde aktuálně v kinech a které originálním způsobem a s humorem zpracovává téma osobního aktivismu, jeho mezí a smyslu.

Severská filmová lekcia SCANDI priniesla do slovenských kín atraktívnu islandskú ekologickú komediálnu drámu Žena v boji. Ukazuje boj aktívnej päťdesiatničky Hally proti planétu ničiacemu priemyselnému systému.

Halla najprv pracuje s lukom a šípom. Nimi spôsobuje skrat na elektrickom vedení, aby neskôr pritvrdila a odpálila celý stožiar. Tzv. ekoterorizmus je dobre vyvažovaný nielen jej jemným povolaním (učí spev), ale najmä druhou dejovou líniou, ktorou je snaha adoptovať si ukrajinské dievčatko.

Hlavným pozitívom filmu je, že náročnú a pre mnohých zrejme nezaujímavú tému dokáže podať spôsobom, ktorý by mohol prilákať aj ľudí ignorujúcich ekologické otázky. Výborne je vo filme spracovaná aj mediálna reakcia na list, ktorý „Pani hôr“ porozhadzuje zo strechy medzi ľudí.

Hella ukazuje, jak nemožné je jít proti systému reálně, fyzickou silou. Repro DR

Kritiku si v televízii vyslúži nárast cien spôsobený výpadkami elektriny, zníženie miezd kvôli nižšej výrobe, nedemokratické nadraďovanie prírodných zákonov nad ľudské a samozrejme aj násilný charakter priamych akcií ženy v boji. Pozitívne je naopak vyobrazená reakcia vlády, ktorou je podpora vodnej energii. Tá má zaistiť pokračovanie dodávok elektriny bez ničenia životného prostredia. Ekologický postoj Hally ostro kontrastuje s vyjadreniami premiéra horlivo obhajujúceho priemyselný rozvoj a čínsku investíciu, ktorá ho má podporiť.

Médiá tak celkom otočia celú záležitosť, s čím hlavná hrdinka vôbec nepočíta, a stáva sa z nej spoločnosťou odmietaná násilníčka. Hoci skutočne platí, že sme v ekologickom nebezpečenstve a environmentálna vojna je, zdá sa, posledným prostriedkom, ktorý ešte ľuďom zaujímajúcim sa o životné prostredie ostal, médiá obrátia problém na otázku platov a násilia. A to všetko napriek tomu, že za hrozbou údajným národným záujmom je jedna, hoc aj silná, žena. Akoby sme tvorcami našej reality neboli my, ale médiá.

Tu by bolo zaujímavé porovnanie s nedávnym obsadením veže hornonitrianskej uhoľnej bane v Novákoch. Viac pozitívne vyobrazenie stíhaných aktivistov isto súviselo s domácou politickou situáciou a možnosťou kopnúť si do Smeru, ale mohlo súvisieť aj s prebúdzajúcim sa ekologickým vedomým slovenských žurnalistov.

Násilie

Otázkou je, ako by reagovali, ak by Greenpeace začali bojovať proti nemenej problematickým súčastiam slovenského hospodárstva, ako sú automobilky chrliace ročne státisíce klímu ničiacich automobilov, alebo US Steel, ktorá pre ne vyrába oceľ. Alebo čo ak by zaútočili na obchodné centrá, tieto novodobé chrámy, ktoré nahradili kostoly a starajú sa o (dočasné) duchovné uspokojenie neukojiteľných konzumentov. Tu by sa ukázalo, do akej miery sú čiastočne proekologické médiá ochotné akceptovať neortodoxné a minimálne symbolicky násilné prostriedky boja za lepší a najmä udržateľný svet.

Bodku za filmom dáva ironická scéna prepájajúca každodennosť s klimatickou zmenou, proti ktorej hlavná hrdinka bojuje. Cesta z ukrajinského detského domova je zaplavená a autobus nedokáže ísť ďalej. Je to presne tak, ekologické problémy sa nás bytostne dotýkajú a skôr či neskôr ich budeme pociťovať stále výraznejšie.

Film Žena v boji nám ukazuje jeden zo spôsobov, ako s nimi bojovať. Robí tak s typicky severským humorom, avšak nezabúda nám aj ukázať, ako nemožné je ísť proti systému reálne fyzicky. Na drony, termovíziu a testovanie DNA jednoducho luk a šípy nestačia. Analógový život bez, každý náš krok sledujúcich, mobilov sa tiež nezdá byť riešením. Rovnako ním nie je zmena na osobnej úrovni a hľadanie pokoja v meditácii, ktorú praktizuje sestra hlavnej hrdinky. A tak ostáva jediné, poučiť sa a proti anti-ekologickému priemyselnému systému bojovať kolektívne a ak násilne, tak nanajvýš symbolicky.

Původní text vyšel zde.

    Diskuse
    Ano, otázka, co dělat, začíná být velmi palčivá, jak jde čas.

    Na státní úrovni vidím hlavní potíž v tom, že pokud bychom proti systému skutečně šli, na místní úrovni se zhroutí a vytratí, aby se pak z vnějšku vrátil s větší silou.

    Představme si třeba, že bychom v zemědělství udělali to, co je třeba. Zmenšily by se lány, snížila by se hmotnost používané techniky, snížillo by se používání insekticidů a pesticidů, na pole by se vrátily česnek, pohanka, fazole, hrách, oves, zelí, mák atd etc. Výnosy i kvalita by šly dolů, potraviny by poměrně dost zdražily.
    Celá věc by asi musela být navíc doprovázena vybudováním celní bariéry, chránící vnitřní trh.

    Dokázali bychom pro toto zajistit v článku zmiňovanou kolektivní podporu?
    Proč by se chudší část obyvatelstva k něčemu takovému přidávala??
    Existuje nějaká realistická představa, jak zdražení chudým kompenzovat a získat je pro???

    Anebo by zemědělství zbankrotovalo a uvolněné místo by převzal systém z vnějšku, a místní by na trhu nebylo už vůbec nic?
    Na druhou stranu je asi dost nereálné, aby nějaká petice něco změnila.
    Ten tlak na politiky a finanční toky prostě nebude dostatečný.
    Jenom tím trochu ulevíme svému svědomí...