Čerešnička na torte. Týmto slovným spojením s obľubou označujeme niečo, čo je „echt“ vyvrcholením čohosi dobrého. Občas tým chceme povedať, že čosi je na vrchole čohosi vysokého. Možno by to chcelo priliehavejšie prirovnanie. Ako „na špici hitparád“. Ibaže, ktoré rádiá dnes ešte zostavujú hitparády? Kto vie, či o pár rokov hitparády vôbec ešte budú! Tie čerešne vyzerajú popri takomto prirovnaní, večné. Na vrchole kopca hrad. Presne o toto ide! Ako poeticky vyjadriť, že pre naše hrady je typická poloha na kopci, v pozícii, ktorú by sme smelo označili „ako na tróne“.
Nesmie sa z toho prirovnania stratiť pocit výšky, pocit dominantnosti, pocit sily, pocit výnimočnosti, pocit istoty, pocit krásy. V Anglicku, v Írsku, či v takom Dánsku sa až tak veľmi „do neba čnejúcimi“ hradmi pýšiť nemôžu. Ale my áno!
Tento kolotoč myšlienok vo mne rozkrútil pohľad na Revište. Od údolia Hrona sa týči na samostatnom kopci. Trochu osamelo, ale podľa všetkého spokojne až nerušene. Škoda len, že ten kopec je tak intenzívne zarastený stromami, že návštevník môže v horšom prípade nadobudnúť pocit, že sa hrad doňho ponára (pokiaľ je však optimista, bude si hovoriť, že sa z lesa vynára).
Zdanie autentického stredoveku, kedy v okolí hradov boli úzkostlivo udržiavané pasienky a lesný porast bol absolútne vylúčený, nedosiahneme. To by bola paráda, pohľad z veľkej diaľky na hrad, ktorý svojou kamennou monumentalitou dominuje kopcu ako raketa na odpaľovacej rampe.
Z histórie hradu
Jedna z najzaujímavejších historiek vzťahujúca sa k hradu je z obdobia tureckého vpádu. V populárnych článkoch o našej histórii sa s obľubou prirovnáva rok 1526 a bitka pri Moháči k nočnej more. V podstate by sme mohli s týmto prirovnaním súhlasiť. Ibaže, veci nie sú také jednoduché. Aj to zlé bolo na niečo dobré. Už pred nešťastnou bitkou produkovali naše banské mestá veľké množstvo medi (Banská Bystrica), striebra (Banská Štiavnica) a zlata (Kremnica). Aby bolo možné nerasty speňažiť, bolo ich nutné vyviezť z územia Slovenska k zákazníkom. Vyviezť znamenalo previezť po obchodných cestách, cez územia ovládané feudálmi (a nie priamo kráľovskou korunou).
Miestni zemepáni za prevoz tovaru cez svoje územie vyberali clá, poplatky, zadržiavali tovar. Odveta zo strany banských miest nedala na seba dlho čakať. Vojská zaplatené prevádzkovateľmi baní prepadali zemepanské kúrie, rabovali mýtnice, pustošili majetok protivníkov. Na oplátku zemepanskí žoldnieri ničili ťažné zariadenia, zatápali bane, zahatávali odvodňovacie jarky. Horné Uhorsko v čase vrcholiacej banskej činnosti a v dobách pred tureckým vpádom nebolo teda žiadnou mierumilovnou krajinou užívajúcou si blahobyt.
Do toho vpadli Turci. Zemepánom aj banským oligarchom neostalo iné ako sa zmieriť a sústrediť sa na ochranu pred votrelcami. Baníci prispeli na obnovu hradov a hradné posádky začali chrániť prístupové cesty a priľahlé územie.
Začiatkom augusta 1647 prenikli turecké vojská až k Žarnovici. Tu v kaštieli zajali Žigmunda Dóciho, pána hradov Revište a Šášov, spolu s manželkou. Podrobnosti o prepade sa asi už nedozvieme. Vieme však, že Dóci ostro vystúpil na obranu svojej manželky. Epitaf na jeho hrobe v kostole v Ladomerskej Vieske hovorí: Pozoruhodný pán Žigmund Dóci z Veľkej Lúče, slobodný barón hradov Šášov a Revište ..., ktorý bol pri hroznom pustošení Žarnovice zajatý zúrivým Turkom spolu s manželkou. Keď tá bola odvedená, pokúšal sa aj on obdivuhodne zachrániť. Avšak nemocou oslabený, keď mu bola družka života odňatá a majetok stratil, sám dôstojne si vyžiadal, aby aj jemu bol odňatý život tureckou rukou dňa 4. augusta 1647 v 45. roku života. Pani Eufrozína rukou Turka nezomrela, po siedmych rokoch v zajatí v Osmanskej ríši, ju vykúpila rodina. Žigmundovi sťali hlavu na námestí v Žarnovici.
O stavbe hradu
Hrady Revište a Šášov stoja nielen blízko seba, nie sú len súputníci dejinných udalostí, oni sa na seba ešte aj podobajú. Revište umiestnili na úzky skalnatý výbežok, podobne ako Šášov. Poloha dovolila hradnej posádke kontrolovať pohyb v okolí stredného toku rieky Hron a pri potoku Revištka.
Hoci nepoznáme presný rok začatia stavby, v listine z roku 1228 sa hovorí, že územie je majetkom župana Leustacha. V nej sa hrad ešte nespomína, s istotu môžeme tvrdiť, že o málo neskôr sa začalo s jeho výstavbou. V 14. storočí sa hrad spomína ako kráľovský majetok. Dominantou bola jeho hranolová obytná veža, pod ktorú umiestnili mohutnú šijovú priekopu, ktorá ju chránila pred útokom.
Hradbový múr vymedzil nádvorie s dĺžkou asi päťdesiat metrov, na ktorého plochu umiestnili cisternu s vodou. Postupné prestavby a rozširovanie hradu trvali až do obdobia renesancie. V roku 1677 cisárska posádka bez boja hrad vydala Tӧkӧliho vojsku. Povstalci hrad vyplienili a zapálili. Aj tak čiastočne sprevádzkovali niektoré jeho priestory a v užívaní banskej komory bol až do 18. storočia.
Smutný príbeh o viacerých vraždách
Nech to s tými Turkami máme v slovenských dejinách všelijako naložené, povestí o ich okupácii máme neúrekom. O mladom pánovi Revištianskeho hradu sa dozvedela Želmíra, dcéra Hassana, tureckého vodcu. Zvesti boli tak očarujúce, že dievčina napriek tomu, že ho nikdy nevidela sa doňho zaľúbila. Keď sa to hradný pán dozvedel, prezliekol sa za robotníka a dobrovoľne sa vybral do tureckého tábora. Vyhľadal Želmíru, dal sa jej spoznať a ...A mladí milenci medzitým na hrade slávili hody lásky ... Takto to popísal Ľudovít Janota vo svojich Slovenských hradoch (Ľ. Janota, Slovenské hrady, diel druhý, nakladateľstvo Slovenskej ligy 1935, reprint Columbus, 1996).
Želmíra odišla na hrad Revište, čím potešila seba a rozzúrila svojho otca. Hassanovi sa ponúkol Ibrahim, turecký dôstojník, že prenikne na hrad, oznámi hradnému pánovi, že ho Turek na súboj vyzýva, ale skôr ako k nemu príde, otrávi ho a turecký vodca si len dcéru domov odvedie. Stalo sa. Ibaže ráno, keď k súboju malo prísť, pod hradbami na Turka čakal rytier v plnej zbroji. Hassan, rozzúrený zradou svojho spolubojovníka, tohto prepichol mečom a potom sa vrhol na rytiera. Rytier na obranu ani len meč nezdvihol. Keď sa mu však mŕtvemu skotúľala z hlavy prilba, Hassan zistil, že v zlosti zabil svoju prestrojenú dcéru. Na súboj sa vybrala na miesto svojho milého, ktorý otrave podľahol. Hassan si v žiali vrazil meč do hrude.
