Teba milujem, Teba mám

Si vánkom v mojich vlasoch, ku mne patríš, ako spôsob tvaru, spôsob prežitia.. pilier zeme uzemnený. Si priestorom, v ktorom môžem hladiť, tvoriť, dúfať, smiať sa, a hlavne plakať, tiež mlčať, zadriemať, škrabkať chrbát a potom sa zlostiť, nadávať na hviezdy akože, akože sa vadiť, zúriť, ryť v zemi i hladiť Tvoje vrásky, v bezpečí…, si hrdina dní a všetkých rokov a scén, na ktorých záleží.
Zahrýzam si do prsta, v noci letných dní v našej záhrade, v prelude objímam Tvoju esenciu, si taký obyčajný a dobrý až Ťa v tomto svete skoro nevidieť. Prelud. Len buď! A buď čo najdlhšie! …aspoň v mojej hlave.