B. Sanderson: Meč přísahy (Čitateľský denník 4/2021)

Někteří lidé s přibývajícími lety zmoudří. Ani k těm nepatřím, protože s moudrostí já jsem byl vždycky na štíru a ještě jsem se nanaučil jazyk, kterým mluví.

Někteří lidé se přibývajícími lety stávají cyniky. Ani k těm naštěstí nepatřím. Kdybych k nim patřil, samotný vzduch by se kolem mě zdeformoval a vysál by ze mně všechen cit, až by zůstalo jenom pohrdání.“

Tak toto bolo veľmi úmorné. Až tak, že mám chuť celý tento text napísať ako jeden veľký bonmot. Nie že by som bol až taký vtipný, to veru nie, ale nad Mečom přísahy sa musíte naozaj len smiať — alebo plakať, trhať si vlasy a zároveň, čo je trocha paradoxné, hlasno zívať od nudy.

Pritom táto fantasy sága — pod súhrnným názvom Archiv bouřné záře — začala vo svojich prvých dvoch knihách veľmi dobre. Zaujímavý svet, nové civilizácie a ekosystémy, fungovanie mágie, postavy, ktoré si obľúbite. Sanderson je technický typ, všetko sa snaží funkčne vymyslieť a podrobne popísať — jedna z hlavných postáv, napríklad, rada kreslí, takže majú knihy aj detailné „prírodovedecké“ ilustrácie, ktoré krásne dopĺňajú budovanie tohto púštneho sveta pravidelne sužovaného búrkami. Všetko, čo máme na fantasy radi, tu viac-menej fungovalo. Až kým neprišiel tretí diel.

Sanderson v ňom — ako mnoho iných pred ním — podľahol ilúzii, že je akýmsi fantasy prevtelením Dostojevského. Prezradím vám tajomstvo: nie, nie je. Nekonečne naťahované kapitoly, banálne dialógy, ktoré neposúvajú dej dopredu, hromadenie zbytočných odbočiek, ktoré nemajú ani atmosféru, ani význam pre budovanie sveta. Nepridáva nám síce kvantum nových postáv (ako majú mnohí vo zvyku — pozdravujeme Eriksona a Martina), ale aj s tými starými máte čo robiť. Zhruba do polovice knihy som to ešte celkom zvládal, ale potom som prepol na úsporný režim — a čítal už len prvé vety odsekov a dialógy. Nič zásadné mi neušlo.

Zatiaľ čo v prvých knihách sa autorovi podarilo postupne dávkovať zaujímavé informácie, ukazovať nový svet a namotávať čitateľa na osudy postáv, tu to absolútne nefunguje. O hrdinov sa prestávate báť, lebo žiadna výzva už nie je dostatočná pre polobožské bytosti, ktoré sa z nich takmer stali. A mne je to veľmi ľúto, lebo v tej kope balastu sa stále nachádza zlato v podobe hrdinských výjavov, dobrých technických nápadov a zvratov, ktoré ohýbajú žáner. Plus moja milovaná postava blázna Filutu, ktorý je, ako to už býva, múdrejší než samotní králi.

Keď si ale uprostred čítania musíte dať prestávku a siahnuť po Le Guinovej eseji Proč číst fantasy — aby ste si ujasnili, prečo sa venujete knihe, ktorá má síce tisíc sto strán, ale dej tak na päťsto — neveští to nič dobré. Možno, podotýkam m o ž n o, raz siahnem po ďalšej časti, ak bude mať dobré recenzie a bude mi veľmi smutno za Šalán, Kaladinom, Filutou a obrovskými púštnymi chrobákmi. Ale ak to má takýmto tempom pokračovať ďalších sedem dielov, tak — ako hovorí jeden môj priateľ — Kyrie eleison.

B. Sanderson: Meč přísahy
Talpress, 2019
1152 strán (!)
*
50 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.