R. Scruton: Jak být konzervativec (Čitateľský denník 38/2021)
„V těchto myšlenkách spočíva pravda konzervativismu. Svobodné sdružování je pro nás nezbytné nejenom proto, že ‚žádný člověk není ostrov‘, ale také proto, že vnitřní hodnoty se vynořují ze sociální spolupráce. Nedají se vnutit nějakou vnější autoritou nebo vštípit prostřednictvím strachu. Vyvýjejí se zdola prostřednictvím vztahů založených na lásce, úctě a odpovědnosti.
Na falešnost představy, že můžeme naplánovat společnost, v níž bude naplnění snadno dostupné a dobrotivou byrokracií poskytované všem, kdo budou chtít, zde nemusím upozorňovat. Důležité je, že to, na čem nám záleží, vyrůstá z úsilí, které sami věnujeme tomu, abychom to vytvořili, a jen málokdy — zdali vůbec někdy — to přichází shora, pokud se právě nejedná o mimořádné okolnosti, v nichž se bez nařízení shora neobejdeme.“
Nedávno zomrelý Sir Roger Scruton bol popredným britským konzervatívcom — filozofom, hudobníkom, estetikom, spisovateľom. V našom stredoeurópskom priestore ho poznali najmä ľudia z prostredia disentu, keďže sa v osemdesiatych rokoch podieľal na organizácii „podzemnej univerzity“, tajných bytových seminárov v Prahe, Brne či Bratislave. Prednášal na školách, písal knihy i skladby, pracoval ako šéfredaktor The Salisbury Review a z rúk Václava Havla si prevzal Medailu za zásluhy.
Jak být konzervativec je akýmsi Scrutonovým manifestom, súhrnom toho, čo vlastne pokladá za občiansky konzervativizmus. Aj pre laika prístupnou formou popisuje svoj pohľad na pojem, ktorý býva tak často zneužívaný v názorových prestrelkách. Čo to teda je konzervativizmus? Má ešte čo ponúknuť, alebo je to už len nostalgické obzeranie sa za minulosťou? Je v dnešnom svete priestor pre pojmy ako tradícia, pravidlá slušného správania, súžitie, záväzok, morálka alebo povinnosť?
Scruton na to ide veľmi šalamúnsky — prvú časť knihy venuje kapitolám, v ktorých rozoberá nacionalizmus, socializmus, liberalizmus, enviromentalizmus, kapitalizmus, multikulturalizmus a internacionalizmus. A v každom z týchto svetonázorov poukazuje na prvky a myšlienky, s ktorými ako konzervatívec úprimne súhlasí. V kapitole Pravda socializmu napríklad oceňuje súcit s núdznymi, v Pravde nacionalizmu lásku k rodnému kraju a v Pravde liberalizmu zas dôraz na osobnú zodpovednosť jednotlivca a pokojné súžitie odlišných názorov.
K všetkým prúdom však (samozrejme) má aj mnohé výhrady a jasne ich popisuje zo svojho konzervatívneho pohľadu. Keďže je v prvom rade občianskym konzervatívcom, úlohu náboženstva v tejto argumentácii posúva najmä do kultúrnej roviny. V záverečných kapitolách sa síce dotýka aj kresťanstva, ale konzervativizmus vníma skôr ako uchovávanie starých a časom overených zvykov, inštitúcií a spôsobov života, než ako spätosť s konkrétnym vierovyznaním.
Vďaka tejto štíhlej knihe teda dostanete stručný a zrozumiteľný prehľad základných svetonázorových prúdov (v ktorých je v súčasnosti riadny bordel — veď sa len skúste niekoho opýtať, čo si predstavuje pod pojmom klasický liberál, a uvidíte), konzervatívny komentár a riadnu dávku lásky ku kráse, histórii a slobodnému občianskemu združovaniu.
R. Scruton: Jak být konzervativec
CDK 2021
248 strán
*
90 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.
