České poučenie

Česká republika sa v sobotu, 9. 10. otriasla v základoch. Napriek všetkým očakávaniam voľby do poslaneckej snemovne vyhrala koalícia SPOLU, ktorá tesne predbehla hnutie ANO vládnuceho premiéra Andreja Babiša. Čo sa to v Česku vlastne stalo a aké ponaučenie si z toho môžu zobrať Slováci?

Víťazom volieb totiž nie je len koalícia SPOLU, ale aj hnutie PirátSTAN, druhá koalícia pozostávajúca zo strán Pirátov a Starostov. Obzvlášť druhá polovica tejto koalície sa môže tešiť - Zo šiestich mandátov sa vyšplhali starostovia na 33 a ich predseda Vít Rakušan dostal zďaleka najviac preferenčných hlasov zo všetkých kandidátov vo voľbách. 

V Česku sa stranám (ešte stále) demokratickej opozície podarilo to, o čom sa u nás tak veľmi pred voľbami 2020 rozprávalo - vytvoriť stabilné, jasne rozlíšiteľné koalície, ktoré viedli kampaň a dokázali rozštiepenú scénu zoceliť a dokonca priviesť k voľbám nových voličov. Namiesto jednej veľkej koalície (o ktorej hovoril napríklad Andrej Kiska na jeseň 2019) sa strany spojili do dvoch, jednej pravicovo-konzervatívnejšej a jednej ľavicovo-liberálnejšej. Pre voliča bol teda výber jasný a dovolím si povedať, že aj celkom jednoduchý.

Babišovo ANO stratilo hlavne vo väčších mestách, no jeho výsledok je vzhľadom na posledné katastrofálne štyri roky vládnutia stále prekvapivý. Český volič, rovnako ako ten slovenský, má zjavne celkom krátku pamäť. Spackané vládnutie si však odniesli koaliční sociálni demokrati a tichý partner vlády vo forme komunistov, ktorí prvýkrát od druhej svetovej vojny nevstúpia do poslaneckej snemovne. To samo o sebe je dôvodom na veľkú radosť, akési dokonanie Nežnej revolúcie u nášho západného partnera.

Aký je teda ešte odkaz týchto volieb pre nás doma na Slovensku? S politickou scénou dominovanou populistami sprava aj zľava nám Česi vyslali jasný odkaz, že tradičná politika, ktorá sa neuchyľuje k populistickým praktikám ešte stále dokáže mať politický výtlak. Novým premiérom sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane Petr Fiala, "suchý" akademik, ktorý je prototypom tradičného politika. Rovnako dôležitým odkazom je, že spájať sa v konečnom dôsledku naozaj oplatí. Nie krížom-krážom, hlava-nehlava, no pre strany, ktoré k sebe majú ideologicky blízko ide o logický krok smerom k voličovi, ktorý dokáže naozaj vzbudiť dôveru a, ako nám ukázali naši bratia, určiť aj víťaza volieb. Aj keď len o chlp.

Nech si z českých volieb zoberieme čokoľvek, jedno je jasné: Populizmus nie je jedinou cestou, a to ani v krajinách V4. Je v našich rukách, či sa nám ho "spolu" podarí pochovať.