Ján 20,19Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci

Kde nie je viera, tam je strach. Kde je strach, tam je nepokoj. Kristus vstal z mŕtvych, aby nám dal vieru. Aby cez vieru odstránil strach. Aby nám poskytol pokoj. Rozvahu. Nadhľad. Odpovede. Učeníci, keď uvideli Ježiša, uverili, že život po smrti je realitou. Uvideli na vlastné oči novú formu bytia. Uvideli, ako vyzerá človek, keď s Božou pomocou zvíťazí nad smrťou. A hriechom. Oni už nemuseli veriť. Oni to štyridsať dní videli na vlastné oči!

Ak by mali veriť vo večný život iba na základe tých vzkriesení, ktoré vykonal Ježiš na Lazárovi, na synovi vdovy či na Jairovej dcére, nebolo by to príliš presvedčivé. Tí traja síce boli vzkriesení, ale stále zostali ľuďmi podrobenými hmote. A hriechu. Gravitácii k zlu. Smrť ich nakoniec aj tak neminula.

Načo je také predĺženie života, keď je s tým spojené fyzické slabnutie, choroby, únava, možno aj senilita a nakoniec zasa len smrť? Jedinou ochranou starým ľuďom, aby ako-tak dôstojne žili a dožili, je spoločenský zvyk, zatiaľ chránený zákonmi, že súkromný majetok je nedotknuteľný. Deti za bežných okolností nemôžu násilím obrať o majetok svojich rodičov. Ak ho chcú zdediť, musia počkať a postarať sa o zostarnutých rodičov.

Niektorí ľudia svojich rodičov zanedbávajú, dajú ich do starobincov, penziónov a tvária sa, že ich ľúbia, keď ich sem-tam (v termíne dôchodcovských dávok) navštívia. Niektorí ľudia svojich rodičov manipulujú sľubmi o intenzívnejšej starostlivosti, ak sa rodičia zrieknu svojho majetku už za živa. A niektorí sa s tým nebabrú. Dajú rodičov vyhlásiť za nesvojprávnych alebo ich nechajú zabiť a nazvú to eutanázia.

Samozrejme rešpektujem aj situácie, kedy sa starý človek sám, vedome a slobodne rozhodne, že chce žiť v penzióne alebo chce byť eutanazovaný. Tomu prvému rozumiem, tomu druhému nie. Respektíve, rozumiem tomu za predpokladu, že ak Boh neexistuje, tak prečo neukončiť svoj život, keď sa mi už nechce trápiť na tomto svete.

Možno sa niekomu zdá, že preháňam. Ale mám skúsenosti - opakované - ako sa vyjadrujú niektorí starí ľudia o svojich deťoch, ako bez obalu hovoria o tom, že ich deti si žijú svoj život a nechcú sa starať o nich ani len drobnou pomocou napríklad pri nákupoch či upratovaní.

A ak náhodou niektorí zatrpknutí starci stretnú iného starého človeka, o ktorom sa dozvedia, že má šťastie na svoje deti a tie že sa o neho starajú napríklad tým, že mu našli byt, ktorý je veľmi blízko k bytu detí, aby bol jednoduchší kontakt a možnosť pomoci, tak odhovárajú toho šťastnejšieho, aby sa nepresťahoval, že to určite bude aj tak iba starosť a možno aj podvod zo strany detí.

Židovský Starý zákon rieši aj problém ochrany starých ľudí. Dáva radu -podľa mňa veľmi rozumnú-, aby sa rodičia nezbavili svojho majetku v prospech detí, kým žijú.

Taký býva život. Aj tie najkrajšie vzťahy rodičov a detí, aj ten najnaplnenejší život raz skončí. Ak by sme mali veriť vo večnosť iba kvôli trom (možno viacerým) dočasným vzkrieseniam, ktoré Kristus počas svojho života urobil, tak by naozaj nemalo zmysel veriť v Boha. Ale ak učeníci uverili, našli radosť, premohli strach zo smrti a ohlasovali svojho Majstra celé desaťročia po Jeho zmŕtvychvstaní, museli vidieť niečo, čo sa úplne odlišovalo od vzkriesení, ktoré Ježiš vykonal pred svojou smrťou.

Táto skúsenosť, tento zážitok to nebolo iba o citoch. To bol zásah do rozumu a vôle. Videli Niekoho a to v takom stave, že už potom nezomierali za vieru - ale za realitu. Oni videli na vlastné oči, dotýkali sa vlastnými rukami. Zažili, čo znamená život po smrti v oslávenom tele.

Muselo to byť nepredstaviteľne krásne, keď za ohlasovanie tejto Krásy boli ochotní a schopní zomrieť. Oni zomreli za to, čo zažili a nezradili svoju vôľu a rozum. My už môžeme len veriť. Aj preto povie Kristus Tomášovi: „Blažení, čo nevideli, ale uverili...“ Ale bez svedectva smrti apoštolov by sa nám verilo oveľa ťažšie.

To obdobie tesne po zmŕtvychvstaní až do nanebovstúpenia je veľmi emotívne obdobie. Ale nemám na mysli niečo citové. Emócie a radosť z Božej moci prejavenej vzkriesením, emócie a radosť z predstavy, čo Boh sľubuje ľuďom, ktorí sa chcú zbaviť sebectva, neprídu samé.

O šťastí sa hovorí, že sa naň treba pripravovať. Hovorí sa, že šťastena žičí odvážnym. Niekedy sa to dopĺňa, že šťastena žičí pripraveným. Nestačí mať šťastie. Treba byť pripravený chytiť ho, keď sa ukáže; a múdro ho využiť. Nie každý, kto vyhral veľa peňazí, ich mal do smrti. Je dosť prípadov, ako hlupáci prišli aj o najväčšie peniaze. Nie každý, kto sa dostal do vysokej funkcie, sa v nej aj presadil a ukázal, že je na funkciu pripravený.

Toto mám na mysli, keď hovorím o emóciách a pocite ťažko opísateľnej radosti v čase Veľkej Noci. Ťažko prežije radosť z Kristovho víťazstva človek, ktorý sa nenechá formovať Bohom. Ťažko prežije radosť z viery človek, ktorý sa nepripravuje na zážitok Boha rozhovorom s Bohom. Ťažko stretne Boha človek, ktorý ho nehľadá.

Ale stáva sa všeličo.

A keď Ho stretne, potom prichádza Jeho pozvanie. Radosť je jedna vec, je príjemná, ale na zemi, v tomto živote trvá krátko. Nedá sa z nej existovať tak dlho, ako by sme chceli. Aby sme sa k nej aspoň na krátke okamihy dopracovali, pozýva nás Kristus do služby ohlasovania. On vstal z mŕtvych a my máme byť toho svedkami. Máme ľuďom prinášať Krista. Máme ohlasovať radosť a pokoj. Máme odstraňovať strach. Ale najprv musíme my sami poznať Krista. Musíme Mu veriť, aby sme cítili Jeho radosť a pokoj. Musíme prijať Ducha Svätého, aby sme sa zbavili strachu.

Niektorí dostávajú v službe Kristovi ešte osobitný dar. Dar odpúšťať hriechy.

Existuje ešte dnes vôbec hriech?

Ak neexistuje Boh, neexistuje ani hriech. Lebo základnou definíciou hriechu nie je to, že ubližujem druhému. Základom definície hriechu je to, že odmietam Boha, aby ma neusmerňoval v mojom prístupe ku ostatným ľuďom.

Ak ublížim svojmu blížnemu, nie je nutné hľadať zmierenie ani odpustenie. Dá sa existovať aj bez zmierenia a odpustenia. Dá sa potlačiť svedomie, aby nič nevyčítalo. Žiadny z mojich blížnych nie je pôvodcom svedomia, nevie ovplyvniť moje svedomie, aby ma hrýzlo.

Život poskytuje príkladov prehojne.

Ak neexistuje Boh ani hriech, svedomie a morálka je len subjektívnou záležitosťou. Teda platí iba pre mňa, ale neplatí pre ostatných. Alebo opačne - to, čo platí pre druhých, nemusí platiť pre mňa. Subjektívnou záležitosťou sú potom aj ideály. Subjektívnou je aj spravodlivosť. A subjektívnou je aj láska a vzťahy. Potom všetko - láska, vzťahy, dohody, spravodlivosť, ideály, morálka, svedomie, vernosť - je len dočasná, relatívna dohoda v časti spoločnosti. Je to len chyba v programe; dohoda, ktorú, keď nechcem, nemusím rešpektovať.

Ale ak Boh žije...

Jeden pokus o Jeho likvidáciu pred dvetisíc rokmi nevyšiel...