Ani Putin, ani Putna Denník N a spor o „toxického“ Dostojevského

V jednom notoricky známom vtipe sa poslucháč pýta Rádia Jerevan: „Je to pravda, že náš veľký Fiodor Michajlovič Dostojevskij neznášal Židov, Poliakov a katolíkov?“

A Rádio Jerevan na to odpovedá: „Je to pravda, ale nie preto si ho vážime.“

Ten vtip sa dokonale hodí na kontroverziu, ktorú rozpútal český literárny historik Martin C. Putna okolo osoby a diela ruského spisovateľa F. M. Dostojevského v rozhovore pre český Deník N (prevzal ho aj slovenský Denník N). Slávny ruský autor je podľa neho „toxický“, „nenávistný“ a „patologický“. Vyčíta mu reakčnú veľkoruskú ideológiu...

V tom vtipe je vyjadrená esencia toho, ako sa postaviť k velikánom dejín, ktorí pozitívne vynikli v nejakej oblasti ľudského snaženia (umenie, veda, politika…), no popritom mali aj osobnostné nedostatky, výstredné vrtochy, neresti či zdieľali proste len rozšírené predsudky svojej doby a miesta.

Teda, asi je pravda, že Dostojevskij nemal rád Židov, Poliakov a katolíkov, ale vážime si ho, lebo bol geniálnym spisovateľom, ktorého diela sa vyznačujú prepracovanou psychológiou postáv a filozofickou hĺbkou. Týmito kvalitami dodnes pozitívne inšpirujú a literárna hodnota Dostojevského próz viac ako vyvažuje osobnostné nedostatky autora.

No môžeme toto cvičenie rozšíriť aj na iné postavy dejín: je napríklad pravda, že niektorí Otcovia zakladatelia Spojených štátov ako George Washington alebo Thomas Jefferson vlastnili iné ľudské bytosti. No vážime si ich nie preto, že boli otrokármi, ale preto, že vytvorením zakladajúcich dokumentov USA vo svojej dobe ponúkli nový koncept politickej slobody a doťahovanie tohto ideálu do jeho logických dôsledkov viedlo o niekoľko desaťročí aj k odstráneniu otrokárstva.

Alebo si skúsme podobné cvičenie s domácim príkladom: Je pravda, že u štúrovcov nájdeme výroky kritické voči Židom? Je! A netreba to zamlčovať. No vážime si ich nie preto, čo si vo svojej dobe mysleli o Židoch, ale pre ich prínos k národnému obrodeniu Slovákov, pre ich zásluhy o spisovnú slovenčinu či pre ich literárnu, organizačnú a politickú činnosť.

Takto by sa dalo ešte dlho pokračovať...

Dva extrémy

Takéto cvičenie v štýle Rádia Jerevan je užitočné, lebo pokiaľ ide o pamiatku veľkých osobností, ktoré pozitívne ovplyvnili ľudstvo, čelíme v 21. storočí výzve v podobe dvoch krajností: na jednej strane sú tí, ktorí si predsudkami velikánov ospravedlňujú svoje vlastné predsudky. Príkladom sú trebárs rôzni súčasní konšpirátori, ktorí ospravedlnenie pre svoj antisemitizmus hľadajú v protižidovských predsudkoch Martina Luthera, Ľudovíta Štúra, Henryho Forda, prípadne iných veľkých osobností.

Druhým extrémom sú tí, ktorí pokladajú dobové predsudky velikánov za natoľko závažné, že sú pre ne schopní odsúdiť osobnosť ako takú, zatvoriť ju i s jej dielom do pomyselného kontajnera s nápisom Toxické a odrádzať od dotyku s ňou aj všetkých ostatných.

Najextrémnejšie príklady tohto druhého typu sme videli vlani, keď sa vo viacerých západných krajinách strhávali sochy či vandalizovali pamätníky. Začalo sa to strhávaním sôch amerických otrokárov a britských imperialistov, no neskôr nebol v bezpečí vlastne nikto, kto v niečom nezodpovedal vysokému štandardu ľavicovoliberálneho progresivizmu, vzor 2020 (teda asi 99,99 percenta doteraz žijúcich pozemšťanov).

Pokiaľ si ako latku stanovíte súčasného kanadského premiéra a miláčika „woke“ aktivistov Justina Trudeaua, pričom každú menej „osvietenú“ osobnosť označíte za „toxickú“, vylúčite z pomyselného panteónu ľudstva drvivú väčšinu súčasníkov i historických osobností.

Lincoln že oslobodil čiernych otrokov? No nepekne sa správal k Indiánom. Dole s jeho sochami!

Masaryk že sa zastal Žida Hilsnera a ženám v Československu dal volebné právo? No z dnešného pohľadu môže byť obvinený z homofóbie!

Martin Luther King že bojoval proti segregácii čiernych? No v ére MeToo by mal veľký problém pre svoje správanie k ženám!

Napokon, ani Justin Trudeau nedosahuje progresívny štandard Justina Trudeaua. Pred poslednými voľbami kanadského premiéra vytiahli starú fotku, na ktorej má tvár natretú načierno. V severoamerických podmienkach je „blackface“ závažným rasistickým priestupkom voči novodobej patričnosti!

Prečo tento dlhý úvod? Zo súdka tej druhej krajnosti, ako vnímať historických velikánov, sú totiž aj vyjadrenia na adresu F. M. Dostojevského zo strany českého literárneho historika Martina C. Putnu, ktoré zazneli v rozhovore pre český Deník N.

Minulý mesiac ubehlo 200 rokov od narodenia ruského spisovateľa a podľa Putnu si to treba pripomínať asi tak ako príchod sovietskej armády v roku 1945, ktorá vystriedala jednu totalitu druhou. Ľudský život je vraj „príliš krátky na to, aby sme ho márnili so šovinistickým Dostojevským“.

Putna vyčíta slávnemu prozaikovi z 19. storočia veľkoruské mesiášstvo, antisemitizmus, antikatolicizmus, pohŕdanie Poliakmi a pravoslávne reakcionárstvo. Nejde o nové obvinenia, veď podobné veci spomína už poslucháč Rádia Jerevan z vtipu na začiatku tohto textu.

Na obranu Fiodora Michajloviča

Na rozdiel od Dostojevského mám rád Poliakov, Židov i katolíkov. Pravoslávny veľkoruský mesianizmus ma necháva chladným, kým slovenské politické rusofilstvo pokladám za beznádejne naivné a pomýlené. No zároveň mám rád aj Dostojevského.

Vezmite si napríklad román Bratia Karamazovovci! Je to dielo plné znepokojujúcich obrazov, ktoré sa dotýkajú hĺbok ľudskej skúsenosti (Legenda o Veľkom inkvizítorovi je len jedným z nich). Zároveň v spleti vzťahov dysfunkčnej rodiny Fiodora Karamazovova čitateľ vycíti odlesky problematických stránok a napätí, ktoré sú pod povrchom prítomné asi v každej rodine.

Putna vyčíta Dostojevskému politické a ideologické reakcionárstvo, no tým, ako ruský prozaik vo svojich dielach necháva zaznieť rôzne stanoviská prostredníctvom svojich postáv, bol na svoju dobu z hľadiska literárnej techniky celkom pokrokový. Jedna z postáv v Bratoch Karamazovovcoch sa napríklad nadchýna, aké skvelé by bolo, keby sa v roku 1812 Napoleonovi podarilo podmaniť si Rusko: „Bystrý národ by si podmanil jeden veľmi hlúpy národ a anektoval by ho. V takom prípade by sme mali úplne iné inštitúcie.“

Iste, je to myšlienka vložená do úst jednej z postáv, ktorú iná postava vzápätí spochybňuje – nejde nevyhnutne o Dostojevského stanovisko. No priamočiarosť tej formulácie práve západnému čitateľovi vyrazí dych. My sme naučení hľadieť na Napoleonovo ťaženie do Ruska (okrem iného aj pod vplyvom románu Vojna a mier ďalšieho ruského velikána, L. N. Tolstého) ako na bláznivé podujatie, ktorého domýšľavosť bola podľa práva odplatená zničujúcou ruskou zimou, a tu Dostojevskij necháva zaznieť názor, že keby sa to Francúzom vtedy podarilo, Rusko dnes mohlo fungovať ako krajiny západnej Európy. Pre politického rusofila úplne kacírska myšlienka!

Inak, Dostojevskij možno nemal rád katolíkov, čo však neznamená, že by katolíci nevyhnutne nemali radi Dostojevského. Napríklad emeritný pápež Benedikt XVI. nachádzal u ruského spisovateľa pozitívne podnety na zamyslenie, s ktorými sa v pokoji a seriózne vyrovnával (vrátane Legendy o Veľkom inkvizítorovi, ktorá je často interpretovaná ako kritika Katolíckej cirkvi). Podobne Talian Alessandro D’Avenia, ktorého stĺpček uverejňuje aj Postoj a v pätnástich mu učaroval Dostojevského Zločin a trest, nedávno o ruskom spisovateľovi napísal:

„Vďaka Dostojevskému viem, že mojou úlohou je sloboda, môžem dať životu podobu lásky alebo moci, zveľaďovať ho alebo ním panovať, ako to robia jeho postavy podľa toho, čo si vyberajú: buď Boha (tak, že prijímajú život, aby ho dávali iným), alebo pýchu (dotujú sa životom tým, že ho berú iným).“

Nezamýšľané dôsledky literatúry

Keď Martin C. Putna odrádza od čítania „toxického“ Dostojevského, preceňuje schopnosť ruského prozaika preniesť svoj politický či ideologický program na čitateľa. Jednak ho väčšina ľudí neštuduje do hĺbky a prečíta si najviac jedno-dve jeho najslávnejšie diela. A navyše je skúsenosťou nejedného spisovateľa, že bez ohľadu na jeho úmysly si dielo po vydaní žije vlastným životom.

Myšlienky, ktoré doň spisovateľ vedome vložil, zostávajú často nepovšimnuté a, naopak, nejeden autor sa neskôr čuduje, aké všelijaké ponaučenia v jeho diele dokážu nájsť čitatelia i kritika. Je to preto, že mnohí (aj keď nie všetci!) skutočne dobrí autori tvoria často z duševných hĺbok, ktoré sú viac intuitívne než racionálne vykalkulované. Nechávajú sa pri písaní unášať psychológiou svojich postáv a dynamikou vzťahov medzi nimi, pričom od začiatku majú premyslenú len hrubú kostru diela a rozuzlenie alebo pointa im niekedy zíde na um až počas samotného aktu tvorby.

A to ešte nie je reč o tom, ako sa ohlas veľkých diel mení počas desaťročí či storočí. Napríklad Bedári antiklerikála Victora Huga sú v 21. storočí obľúbeným dielom evanjelikálnych kresťanov…

Ťažko povedať, čo viedlo Martina C. Putnu k takej rezolútnej kritike Dostojevského. Že by bola dôvodom ruská hybridná vojna? No to je potom zvláštne. Máte pocit, že by putinovci v Česku alebo na Slovensku mávali pri svojej propagande sedemstostranovým výtlačkom Idiota? („Tu si prečítaj týchto 688 strán Dostojevského a pochopíš, aký je Putin úžasný.“)

Asi to celkom tak nefunguje.

Keď sa útočí na kánonické umelecké diela, konzervatívci by mali zachovávať realistické stanovisko. Človek je hriešny tvor a platí to aj pre umelcov. Rôzne výstredné prejavy či presvedčenia nájdeme azda dokonca častejšie u génia než u tuctového Jozefa Maka, ktorý sa len necháva unášať životom bez toho, aby hlbšie reflektoval svet okolo seba.

Pokojne hovorme o pokleskoch, predsudkoch či omyloch velikánov – aj Dostojevského. No neprestávajme popri tom klásť na váhy aj to ušľachtilé z ich diela.